Interview
Prevencia
Príznaky(Zdroj foto: AdobeStock.com)
Hematologické malignity sú typy rakoviny, ktoré postihujú krv, kostnú dreň a lymfatické uzliny.
Podľa toho, ktoré bunky sú zasiahnuté, hovoríme o leukémii, lymfóme a myelóme. Tieto tri typy sú spojené prostredníctvom imunitného systému.
S MUDr. Jurajom Chudejom, PhD., z Kliniky hematológie a transfuziológie Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa porozprávali (nielen) o nich.
Kde sa vo vás vzala túžba, stať sa lekárom?
U nás v rodine je jedinou lekárkou moja sesternica, ktorá je primárkou na anesteziológii. Pôvodne som chcel ísť z gymnázia na psychológiu, sociológiu alebo prírodné vedy, ale keďže moji najlepší kamaráti išli prakticky všetci na medicínu, tak som šiel s nimi aj ja. Teraz je súčasťou mojej práce aj psychológia a onkologická psychológia. V súčasnej dobe sa o tom dosť hovorí a pacienti to potrebujú.
Ako veľa mladých ľudí, aj ja som chcel odísť z domu. Prihlášku som si dal na viaceré lekárske fakulty na Slovensku aj v Čechách, ale stihol som len dve prijímacie konania. Zobrali ma do Bratislavy aj do Martina, ale rozhodol som sa pre Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine.
Ako si spomínate na študentské časy?
Až na vysokej škole som sa naučil, čo je to, naozaj sa učiť. Predmety, ako anatómia, hneď v prvom ročníku, dajú riadne zabrať. Človek bol zvyknutý, učiť sa najdlhšie dva týždne, napríklad na maturity, a tu zrazu tri týždne v kuse, pričom aj tak polovicu vecí nemal prebratých. Priznám sa, že som vtedy po prvýkrát riešil v hlave, či je toto pre mňa, ale tým, že tu boli jednak spolužiaci z gymnázia, jednak veľmi dobrá partia v krúžku na vysokej škole, tak sa to postupne dalo všetko vydržať a zvládnuť.
Na študentské časy mám výborné spomienky – konalo sa tu veľa akcií – od stavania mája a vianočného stromčeka, až po športové turnaje (futbal, basketbal, apriliáda a pod.). Samozrejme, patrila k tomu drina a učenie sa, napr. aj v priestoroch Matice slovenskej – tam sú študovne vedľa medického internátu, kam sme sa chodili učievať hlavne prvé dva roky, alebo potom na internáte.
Hematológia a onkohematológia: Prečo ste im rozhodli venovať?
Táto atestácia sa volá hematológia a transfúziológia, pričom veľkú časť z pacientov tvoria pacienti s hematoonkologickými malignitami – čiže s lymfómami, leukémiami, myelómom. Je to veľká skupina diagnóz – napr. len lymfómov je viac ako 70 druhov. Dá sa povedať, že leukémie sú nádory krvi a kostnej drene, a lymfómy sú nádory lymfatických uzlín, ale môžu infiltrovať aj kostnú dreň.
Počas školy som postupne prišiel na to, že nevidím svoju budúcnosť v chirurgických špecializáciách. Hematológie sme sa väčšinou „báli“. Keď sme mali skúšky s otázkami z tohto predmetu, niektoré state sme nechceli ani vidieť. Po škole som si dal prihlášku aj sem, do Martinskej nemocnice. V deň konkurzu bolo vypísaných 17 voľných lekárskych miest, a práve prijímala aj Klinika hematológie a transfuziológie, so štyrmi miestami. Jednu z dvoch možných umiesteniek som si dal na hematológiu, a vyšlo to. Odvtedy – od roku 1997 – som na Klinike hematológie a transfuziológie v Martine. Musím však povedať, že je to jedno z povolaní, kde musíte študovať stále, pretože veda ustavične napreduje.
Nádorové ochorenia krvi
Môžeme hovoriť o istom druhu epidémie?
Hematológia je buď neonkologická, to je napríklad diferenciálna diagnostika anémií, kde riešime povedzme chudokrvnosť pacientov, alebo prečo majú prechodne znížené napríklad krvné doštičky, biele krvinky, ale tej sa venujem menej. Sú pacienti s krvácavými ochoreniami, ako je hemofília, von Willebrandova choroba a podobne. K neonkologickej časti hematológie patria aj manažment, liečba a prevencia trombóz, embólie, upchávania ciev.
V onkologickej časti hematológie tvoria najväčšie percento pacienti s malígnymi lymfómami. Sú to nádorové ochorenia s najvyššou incidenciou v Čechách a na Slovensku – po karcinóme hrubého čreva, pľúc, prsníkov a maternice. Podľa štatistík Ústavu zdravotnických informací a statistiky ČR, od roku 2000 do roku 2011 narástla incidencia týchto nádorov o 30 %, a takisto sa ukázalo, že za rok 2011 pribudlo 1500 nových pacientov. To znamená, že každú 3 a pol hodinu mal niekto nový lymfóm. Tieto čísla sú veľmi podobné aj v Severnej Amerike a Európe – 30 % za 10 rokov, čiže ide o stúpajúci trend.
Aké sú príčiny vzniku malígnych lymfómov? Ako vznikne lymfóm?
Jednak starne populácia, a tieto nádorové ochorenia narastajú vekom. Toto ochorenie môžu mať aj mladí ľudia, ale u väčšiny pacientov, keď je najväčšie riziko malignít, je priemerný vek okolo 60 rokov. Jedna vec je teda staršia populácia, ďalšia vec je prechemizované ovzdušie. Pacienti majú aj poruchy imunity, a tým pádom akoby sa strácal imunitný dozor, a preto je väčšia pravdepodobnosť, že môže nejaký nádor vzniknúť.
O niektorých vírusových ochoreniach sa píše, že by mohli byť príčinou nádorov. Týka sa to napríklad vírusu ľudskej imunodeficiencie (HIV), Epstein-Barrovej vírusu, a niekedy aj infekcie Helicobacter pylori a pod. Je to preto, že pacient má kvôli vírusu oslabenú imunitu, a tým pádom je väčšie riziko, že by sa uňho mohol (časom) objaviť malígny lymfóm.
Existuje nejaká prevencia?
Zatiaľ neexistuje žiadne preventívne vyšetrenie, ako napr. pri karcinóme hrubého čreva. Jediné, čo sa dá urobiť, je, že keď už vieme o určitých rizikách, pacientov observujeme. Chodia častejšie na kontroly, či už krvi, klinické vyšetrenia a podobne. Nedá sa presne povedať napríklad o pacientovi, ktorý má AIDS, že bude mať aj lymfóm. Ale keď vieme, že je to častejšie pri nejakých ochoreniach, ako Epstein-Barrovej vírus alebo pozitívny Helicobacter pylori v žalúdku, tak ich vieme častejšie volať na kontroly, alebo im gastroenterológ robí častejšie gastrofibroskopiu.
Ako sa ochorenie prejavuje?
V tomto prípade hovoríme o B-symptómoch, čo znamená, že typickými prejavmi pre malígny lymfóm sú nočné potenia – také, že si pacient musí pyžamo prezliekať, pritom nemá dokázanú žiadnu infekciu, „len“ sa potí. Takisto nevysvetliteľné teploty – okolo 38 stupňov, tiež bez toho, aby mal infekciu. No a ešte váhový úbytok, keď človek necielene, za polroka, stratí 10 % zo svojej pôvodnej hmotnosti. Samozrejme, na príčine môže byť aj hyperfunkčná štítna žľaza, ale pre nás sú to už také „vodítka“.
Ďalším príznakom môžu byť zväčšené lymfatické uzliny. Človek si nahmatá hrčku, ktorá nebolí, napríklad muž pri holení na krku, alebo žena pri nanášaní mejkapu, ale neprikladá jej dôležitosť. Počas niekoľkých týždňov si všimne, že hrčka sa zväčšila, alebo ich je viac, a ide k lekárovi.
Veľkosť hrčky na krku je „povolená“ do 1,5 centimetra; keď už má 3 centimetre, je aj na pohľad iná. Zdravá lymfatická uzlina je elastická, pohyblivá, „podozrivé“ uzliny sú tvrdé, niekedy ako kameň, nepohyblivé, nebolia. Môžu spolu splývať, až vytvoria väčšiu hrčku na krku, v pazuchách, v slabinách. Takisto môže byť zväčšená pečeň či slezina.
Keď je hrčka väčšia, je to už pokročilejšie štádium?
Môže byť, že na začiatku bola len na krku. Pacient si ju nevšíma, povie si, že veď zmizne a podobne, eventuálne niektorí hovoria, že im už raz zmizla, zmenšila sa, a potom sa zväčšila… Najlepšie je, prísť k lekárovi. Špecialista sonografickým vyšetrením zistí, či tam nie je náhodou len reaktívna uzlina, typická pre infekciu. Keď sa vylúči infekcia, najlepšie je, hrčku vybrať a zistiť, čo sa deje. Keď je hrčiek viac, vyberie sa na diagnostiku len jedna, najlepšie tá najväčšia, a až po potvrdení ochorenia sa lieči imunoterapiou a chemoterapiou. Čím dlhšie sa otáľa, tým skôr sa to môže dostať do uzlín aj v hrudníku, v bruchu. Potom podľa toho, ktorá časť je postihnutá, rozlišujeme klinické štádiá ochorenia.
Podarí sa vždy zachytiť a diagnostikovať ochorenie včas?
Dôležitá je aj úloha pacienta, aby ak sa mu na sebe niečo nepáči, resp. si nájde hrčku, išiel za svojím obvodným lekárom, a ten už rozhodne, čo ďalej. Čím skôr sa ochorenie nájde, tým je väčšia pravdepodobnosť, že je menej diseminované po celom tele. Okrem odobratia krvnej vzorky, robí sa röntgen hrudníka, sonografické vyšetrenie tej oblasti, kde sú uzliny, CT vyšetrenie, prípadne PET/CT. Na vybratie uzlín sa väčšinou objednáva do 7 – 10 dní, výsledok vyšetrenia patológom je do ďalších 7 – 10 dní; takže väčšinou do 3 týždňov je zistená diagnóza, pozitívna alebo negatívna.
V prípade pozitívneho výsledku pacient absolvuje vyšetrenie kostnej drene, či je aj kostná dreň infiltrovaná. Stáva sa tiež, že pacient má zmenený krvný obraz a uzlinu žiadnu, a nakoniec pomôže vzorka kostnej drene. Prípadne robievame aj punkciu, pomocou ktorej odoberieme aj vzorky na genetické vyšetrenie, vyšetrenie prietokovou cytometriou.
Ako sme na tom v úspešnosti liečby na Slovensku? Majú naši pacienti dostupnú novú a efektívnu liečbu?
Veľký pokrok v liečbe malígnych lymfómov znamenal objav biologickej liečby, čiže monoklonových protilátok, takzvanej imunoterapie, ktorá sa podáva v kombinácii s chemoterapiou. Na Slovensku je dostupná od roku 2004. Výsledkom je, že pacient je oveľa viac rokov v dlhodobej remisii. Toto výraznou mierou zväčšilo počet dobrých odpovedí na liečbu a rokov prežívania. Lymfómy sa podľa agresivity delia na nízkomalígne, strednomalígne, vysokoagresívne a agresívne, a každá skupina reaguje inak. Pri niektorých druhoch lymfómov je už prežívanie rovnaké, ako u zdravej populácie.
Liečba malígnych lymfómov je na Slovensku centralizovaná do ôsmich odborných centier. Je porovnateľná so západným svetom, v porovnaní s okolitými krajinami niekedy dokonca lepšia.
Môže sa vrátiť táto forma onkologického ochorenia v inej podobe, v inom orgáne?
Väčšinou sa znova objaví napríklad v uzline, ale môže sa aj v pečeni, slezine, raritne aj v iných orgánoch. Bývajú také relapsy, keď sa po 12. – 15. rokoch ochorenie prebudí. Ale prognóza pacientov s malígnymi lymfómami je veľmi dobrá. Našťastie, sú už aj také lieky, ktoré podávame ambulantne, pacienti nemusia byť vždy hospitalizovaní. Takisto znášanlivosť je veľmi dobrá. Ak sú nejaké reakcie, tak počas prvého/druhého cyklu, kým si organizmus a pacient zvyknú. V prvých dvoch cykloch sa zahubí najviac nádorových buniek. Keď pacient príde o 3 – 4 týždne, už aj opticky vidíte zmenšenie uzlín na polovicu.
Dá sa liečba podporiť životným štýlom?
Niekde som čítal, že pacienti s obezitou majú častejšie malígne lymfómy, ale osobne som to nepozoroval. Pacientom hovorím, aby nič nemenili, lebo aj samotná liečba ich vyčerpá. Sami začínajú žiť zdravšie, povedzme jedia viac zeleniny, pijú ovocné šťavy. My im hovoríme, aby to robili, ak im to chutí, určite im to neuškodí, skôr pomôže. Takisto pri rôznych podporných prípravkoch z lekárne – väčšinou riadne štúdie na to nie sú, ale určite im to neublíži, ale či im to naozaj pomôže, to doteraz presne nevieme.
Veľa urobí aj psychika, ktorá má veľkú silu v prežívaní ochorenia, či v bojovaní s ním. Človek, ktorý sa poddá chorobe, je depresívny, prestane sa stýkať s kamarátmi, s rodinou, horšie reaguje na okolie. Lepšie je, keď sa do toho pustí, zapojí do toho všetkých ľudí, nehanbí sa za to, že je chorý, za to, že mu vypadajú vlasy… a pri najnovších liekoch ani vlasy nevypadávajú…
Čiže, so samotnou liečbou ide ruka v ruke aj psychoterapia. Čo je výborné, títo pacienti si zakladajú občianske združenia. V regiónoch alebo celoslovensky sa jeden alebo dvakrát do roka stretávajú pacientske skupiny, kam – okrem pacientov s lymfómom či myelómom – chodia lekári zo Slovenska aj zo zahraničia, takisto psychoonkológ, pracovník zo Sociálnej poisťovne, právnik, odborník na kúpeľnú liečbu atď. Pacienti sa prestanú báť o svojej chorobe rozprávať, vymieňajú si medzi sebou skúsenosti, a vy vidíte, ako odborne aj osobnostne rastú.
Hemato-onkológia musí byť ťažký odbor, čo sa týka psychickej záťaže. Ako oddychujete a najradšej trávite svoj voľný čas, aby ste nabrali novú energiu?
Väčšinou idem do prírody, či už na bicykel, lyže, eventuálne sa stretávam s kamarátmi alebo s kolegami hematológmi na turistike, stanovačkách, chatách a podobne. Donedávna som stíhal aj potápanie. Určite sa vždy nájde čas pre mojich blízkych. Takže šport, a keď je čas, tak prípadne aj spánok.
Je niečo, čo vás teší, alebo o čo by ste sa chceli podeliť s čitateľmi ONKO magazínu?
Teší ma, že pacienti s malígnymi lymfómami majú veľkú nádej na dosiahnutie úspechu terapie, na pretrvávanie odpovede na liečbu, prežívanie, aj na veľmi dobrú kvalitu života. Liečba môže mať určité nežiaduce účinky, kým si na ňu pacient zvykne, ale jednak nie je väčšinou dlhodobá ani chronická, a jednak sú stále nové a nové lieky. Ak sa pacientovi o niekoľko rokov ochorenie aj vráti, lebo istá pravdepodobnosť tam stále je (najvyššia je počas prvých piatich rokov od ukončenia liečby), vtedy bude už opäť niečo nové v terapii, a zas sa prežívanie pacientov posunie k lepším výsledkom.
Takisto sa netreba báť ísť k lekárovi, nehanbiť sa za to, že si si našiel hrčku. Naozaj – čím rýchlejšie sa k tomu dostane špecialista, tým to bude všetko lepšie.
Tento článok vyšiel v časopise Onko od spoločnosti Medmedia (www.medmedia.sk)
