Pandémia COVID-19: Mali sme to čakať? V čom je nový vírus iný?

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

Slovom pandémia označujeme celosvetovo rozšírenú epidémiu.

Epidémia je nekontrolovane, rýchlo sa šíriaca choroba v určitej populácii (v komunite, meste, kraji).

O pandémii začneme uvažovať, keď epidémia postihne celú krajinu, a potom sa šíri do ďalších štátov a nakoniec do celého sveta.

Samozrejme, v súčasnej dobe otvorených hraníc (i keď práve teraz ich máme zavreté, dúfajme však, že dočasne), intenzívneho medzinárodného obchodu, medzinárodnej leteckej dopravy a turismu, môže epidémia „preskakovať“ aj medzi kontinentmi.

Z tohto pohľadu – malo ľudstvo s pandémiou nejakej infekcie rátať? Asi to bolo iba otázkou času. Predom však nikto nemohol vedieť, kedyaká infekcia príde. Napriek tomu – pandémia COVID-19 zastihla ľudstvo nepripravené.

Vaša podpora je dnes ešte dôležitejšia

Dnes nebojujeme len za pacientov, ale aj za našich autorov.

Chcem podporiť

Prečo sme ostali zaskočení?

Práve nepripravenosť bola jedným z dôvodov rýchleho šírenia infekcie. I keď rôzne epidémie a pandémie sú staré ako všetok živý svet na tejto zemeguli, ostatných zhruba 100 rokov sme tu „žili“ bez pandémie, a tak sme „zaspali na vavrínoch“. Ľudstvo ostalo zahľadené do seba, vychutnávali sme si otvorený svetblahobyt.

Na základe fascinujúcich vedeckých poznatkov o podstate života, sme sa mylne začali domnievať, že nás predsa už nič nemôže zaskočiť, a keby aj niečo prišlo, moderná medicína nám pomôže každú infekciu zvládnuť.

Pandémia koronavírusu nás však učí novej pokore. Znova si uvedomujeme, aká mocná je príroda, akí sme oproti nej „malí“, aj akou veľkou pravdou je, že stále toho mnohonásobne viacej nevieme ako vieme…

Mor, pravé kiahne, španielska chrípka

Z historického pohľadu treba povedať, že mnohé z toho, čo bolo pomenované ako morová epidémia, mohlo byť v skutočnosti epidémiou nejakého vírusu. Vírusy sme definitívne identifikovali až v priebehu 20. storočia, po objavení elektrónovej mikroskopie. Vtedy sme mohli vírusy prvý raz vidieť a definitívne zistiť pôvod rôznych infekcií, ktoré síce už ako choroby boli známe, ale ich pôvodca nám stále unikal.

Z dobových dokumentov vieme, že napríklad pravé kiahne (o ktorých je v súčasnosti známe, že ich spôsobuje vírus variola) v starom Ríme vyhubili viac ako štvrtinu populácie. Na tzv. čierny mor, čo bola zase bakteriálna infekcia, zomrela v 14. storočí takmer polovica európskej populácie!

Z novodobejšej histórie je dobre dokumentovaná aj španielska chrípka. Tá dokázala za pol roka zabiť až 100 miliónov ľudí! Mnohí sa domnievajú, že od čias španielskej chrípky nás už žiadna vážnejšia pandémia nepostihla. Nie je to však pravda.

Malária, tuberkulóza, AIDS

Od „objavenia“ choroby AIDS v 80. rokoch 20. storočia, sa vírusom HIV, ktorý ju spôsobuje, nakazilo okolo 80 miliónov ľudí. Zomrelo už asi 40 miliónov ľudí. V súčasnosti sa ešte stále nakazí asi 1,5 milióna ľudí ročne.

Na maláriu, ktorú spôsobuje prvok Plasmodium, ešte aj dnes ročne zomiera okolo 400-tisíc ľudí. A aby to nebolo málo, tak na tuberkulózu, ktorú vyvoláva baktéria Mycobacterium tuberculosis, zomierajú ročne až 3 milióny ľudí. To je viac, než na maláriu a AIDS dokopy!

Tieto skutočnosti neuvádzam preto, aby sme si povedali „aha, veď ono sa vlastne nič výnimočné nedeje, veď choroby tu vždy boli a budú“. Píšem o tom, aby sme si uvedomili, že v boji proti mnohým infekčným chorobám sme stále neúspešní – a to aj v storočí, keď máme k dispozícii vysoko účinné antibiotiká či antivirotiká.

Na jednej strane sme od objavu penicilínu v 20. rokoch 20. storočia (vďaka proti-infekčným liekom) zachránili milióny ľudských životov, na strane druhej – ani v ére vysoko účinných liekov sme nad infekciami nedokázali definitívne zvíťaziť.

A pravdepodobne ani nezvíťazíme – mikroorganizmy sú totiž nesmierne „múdre“ (iste, nie v zmysle vyššej mozgovej činnosti), a dokážu sa prispôsobiť tak, aby im naše lieky nebránili v živote a v množení.

Vírusy sú jednoduché, ale nie skromné

Vírusy nie sú v pravom zmysle slova živými organizmami. Na rozdiel od všetkého živého na tomto svete sa totiž neskladajú z buniek. Kritérium „živého“ spĺňajú iba tým, že sa vedia rozmnožovať. To však nedokážu bez bunkových organizmov.

Vírusy napádajú nielen ľudí, ale aj rastliny, baktérie, huby a živočíchy. Preniknú do ich bunkového jadra, kde sa systém, určený na množenie vlastných buniek, nechtiac postará aj o rozmnoženie vírusu, ktorý môže navodiť smrť bunke, ktorú napadol.

Niektoré vírusy určitým organizmom vôbec neškodia. Sú napríklad virózy rastlín, vtákov či cicavcov, ktoré ľuďom nespravia nič. A sú zase ľudské virózy, ktoré neuškodia iným organizmom.

Niektoré zvieracie vírusy však môžu po kontakte s ľudským organizmom „mutovať„. Za istých okolností tak získajú nové vlastnosti, ktoré zapríčinia, že pôvodne neškodný vírus, začne byť pre nás infekčný a nebezpečný.

COVID-19-a-príbuzné-vírusy
Zdroj foto: AdobeStock.com

Ako vlastne vírus zabije našu bunku?

Môže to urobiť priamo – jej poškodením, ale väčšinou to vykoná nepriamo – prostredníctvom nášho imunitného systému. My sa totiž vírusu vieme zbaviť iba tak, že bunky imunitného systému rozpoznajú iné bunky, ktoré vírus napadol, a potom začnú usmrcovať tieto napadnuté bunky, aby zároveň zničili aj samotný vírus.

Často to tak funguje – imunita nás potom vylieči napríklad z virózy. Ale pri niektorých vírusových chorobách, či u konkrétnych ľudí, je imunitná odpoveď taká slabá, že sa množenie vírusu nezastaví. Naopak, odpoveď bude natoľko intenzívna, že zápal, ktorý nás má primárne chrániť, nás začne poškodzovať.

A toto sa vo veľkej miere deje aj u ľudí so závažným priebehom infekcie COVID-19. Naša imunita teda rozhoduje o tom, ako sa s infekciou vyrovnáme.

A čo z uvedeného vyplýva? Normálne fungujúci imunitný systém je dostatočne silný na to, aby sa každého vírus (skôr či neskôr) bez následkov zbaviť.

Ale seriózna odpoveď je o trochu dlhšia. Pozrime sa na to bližšie.

Prečo je liečba vírusových infekcií komplikovaná?

Imunitný systém je veľmi zložitý orchester. Pozostáva z veľkého počtu hráčov (rôzne druhy bielych krviniek) a hudobných nástrojov (molekuly, ktoré tieto krvinky tvoria). Od kvality výslednej skladby, ktorú orchester zahrá, závisí, ako sa s tou-ktorou infekciou nakoniec vysporiadame.

Vo väčšine prípadov hrá orchester dobrebez dirigenta. Ale sú konkrétni jedinci, ktorých orchester takmer nepočuť, alebo iní, ktorých orchester „búši“ príliš nahlas, niekedy aj falošne, či zbytočne dlho, a potom nás hudba nijako nelieči, ale nám škodí.

Naozaj sa ukazuje, že na rôzne vážne vírusové infekcie (HIV, chrípky, COVID-19) zomierajú nielen ľudia s imunitnou nedostatočnosťou (porucha v zmysle mínus), ale tiež ľudia s nadmernou imunitnou odpoveďou, ktorá nie a nie včas vypnúť (porucha v zmysle plus). V druhom prípade to už nie je infekcia, čo nás poškodí, ale – paradoxne – naša vlastná imunita.

Aj preto nie je jednoduché, liečiť vírusové infekcie. Prístup ku každému chorému by mal byť preto prísne individuálny – ak sa zdá, že „imunitný orchester“ hrá dobre a čisto, zvyčajne netreba do infekcie zasahovať. Ak je však „hudba“ slabá, skúšame hráčom orchestra (čiže imunitným bunkám) pomôcť.

Ak hrá orchester naopak prisilno, dlhofalošne, musíme ho skrotiť. O tomto si však bližšie povieme v ďalšom príspevku, ktorý bude venovaný možnostiam prevencieliečby.

Na tomto mieste si priblížime, ktorí ľudia sú najrizikovejší z pohľadu nového koronavírusu a choroby COVID-19.

Cukrovka, vysoký tlak, cievne choroby, rakovina

Našťastie, iba okolo 5 % tých, čo prekonávajú koronavírusovú infekciu, má ťažký, potenciálne až život ohrozujúci priebeh. Ide najmä o ľudí nad 65 rokov a pacientov so závažnými chronickými chorobami.

Ťažší priebeh sa objavuje u ľudí s takzvaným metabolickým syndrómom, t.j. obéznych, cukrovkárov, ľudí s vysokým krvným tlakom, pridruženými srdcovo-cievnymi chorobami, a tiež s onkologickými chorobami. Uvedení pacienti majú viac alebo menej porušenú imunitu, čo podmieňuje samotná choroba, ale neraz aj jej liečba.

Patria sem tiež tzv. autoimunitné choroby, ako reumatizmus, chronické črevné zápaly, aj niektoré kožné choroby, ako napr. psoriáza a ďalšie. U  týchto pacientov sa na liečbu ich choroby často používajú lieky, ktoré potláčajú imunitu (tzv. imunosupresíva), a tiež ožarovanie, ktoré rovnako poškodzuje imunitu.

Napríklad aj najnovšie biologické liečivá nás liečia cieleným zásahom do imunity, čo môže podnietiť zvýšenú vnímavosť k infekciám.

Vrodená porucha imunity

Špecifickú skupinu z pohľadu COVID-19 tvoria pacienti s vrodenou poruchou imunity. I keď ešte nemáme dostatok informácií, dá sa predpokladať, že títo ľudia patria medzi najohrozenejších. Už z podstaty ich choroby totiž vyplýva, že ide o mladých ľudí – deti a mladých dospelých. Mnohí sú trvalo odkázaní na substitučnú liečbu ľudskými protilátkami.

Doteraz vyrábané lieky na báze ľudských protilátok sa však vyrábajú z krvi zdravých jedincov, ktorí sa s vírusom SARS-COV-2 ešte nestretli, a preto nechránia pred chorobou COVID-19. U ľudí s vrodenou poruchou imunity možno očakávať závažný priebeh choroby, čo sa niekedy končí smrťou.

Prečo zomierajú na COVID-19 hlavne seniori?

Všeobecne je asi najvýznamnejším rizikovým faktorom vek. Je to dané tým, že rokmi náš imunitný systém prirodzene slabne. Postupné oslabovanie imunity je nezvratný proces, ktorým sa náš život ohraničuje – inými slovami, najmä imunita má na „svedomí“, že nie sme nesmrteľní.

Slabšie fungujúca imunita vo vyššom veku je hlavným dôvodom, prečo je zápal pľúc jednou z najčastejších príčin úmrtia „na starobu“. Aj keď dostaneme srdcový infarkt, mozgovú porážku, alebo máme ťažkú cukrovku, bezprostrednou príčinou smrti je veľmi často zápal pľúc – a väčšinou je to kvôli mikroorganizmu, s ktorým sme všetci bežne v kontakte, ale starecká imunita sa už nedokáže adekvátne brániť.

Na doterajšom priebehu pandémie COVID-19 preto vidíme, že najviac zomierajú geriatrickí pacienti, neraz osemdesiatnicistarší. Sú to často ľudia, ktorých životná púť sa „tak či tak“ blížila ku koncu, no koronavírus proces (vedúci ku smrti) urýchlil.

COVID-19-starší-ľudia
Zdroj foto: AdobeStock.com

A čo ďalšie rizikové skupiny?

Mohli by sme predpokladať, že k rizikovým budú patriť aj ľudia s chronickými respiračnými chorobami, čiže napríklad alergici, ktorí trpia chorobami dýchacích ciest. Ukazuje sa však, že alergiciastmatici, vrátane tých, ktorí užívajú lieky na báze kortikosteroidov (do nosa, alebo do priedušiek), či alergici liečení alergénovou imunoterapiou, nie sú na nový koronavírus zvýšene vnímaví.

Nateraz nebola preukázaná ani rizikovosť tzv. chronickej obštrukčnej choroby pľúc. No tu treba rizikovosť posudzovať aj z hľadiska ďalších pridružených chorôb, resp. aj z hľadiska veku.

Dôležitý odkaz pre všetkých pacientov

Pokračujte v liečbe, ktorú vám naordinoval lekár. Obavy z užívania vašich liekov v súvislosti s COVID-om nie sú namieste.

Naopak, vynechanie pravidelnej liečby môže viesť k strate kontroly nad vašou chorobou. Jej zhoršenie môže byť potom tým, čo vás môže ohroziť.

Doc. MUDr. Martin Hrubiško, PhD., Oddelenie klinickej imunológie a alergológie OÚSA, prednosta ústavu laboratórnej medicíny SZU a OÚSA.

Pridaj komentár