Click here!

Naše jedovaté huby, byliny, hady a pavúky: Čo na nás číha v prírode?

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

Príroda je mocná čarodejka – aspoň tak to hovorili naše staré mamy. A mali pravdu.

Príroda je úžasným zdrojom najrôznejších látok, ktoré vedia liečiť, ale aj uškodiť.

Hoci sa to nezdá, na jedy v prírode môžeme natrafiť na každom kroku. Otravu si väčšinou spájame s bielym práškom, nasypaným kamsi do jedla či nápoja – aspoň tak sa s tým stretávame vo filmoch či knihách.

Otráviť sa však dá aj iným spôsobom. Zdrojom otravy môže byť napríklad jedovatý had, na ktorého natrafíme pri prechádzke v lese, hubová polievka či bobuľa, pripomínajúca čučoriedky.

Práve s prebúdzajúcou sa prírodou riziko otravy rastie. Ako prvé si rozoberieme huby.

Jedovaté huby

K pomerne častým zdrojom otravy v prírode patria huby. Od jari do jesene sa s nimi môžeme stretnúť v lesoch a na lúkach po celom Slovensku.

„Huby sa delia na hríbovité, ktoré majú pod klobúkom rúrky, a huby, ktoré majú lupene. Ak sa ľudia nevyznajú v hubách, mali by zbierať len huby hríbovité, ktoré majú pod klobúkom rúrky,“ odporúča PharmDr. Silvia Plačková, PhD., MPH, vedúca Národného toxikologického informačného centra.

Hríbovité huby vyzerajú ako špongia, čo poznáme napríklad z dubákov, kozákov, masliakov a suchohríbov. Huby s rúrkami pod klobúkom vo všeobecnosti nie sú smrteľne jedovaté.

Takže menej skúsení hubári, ktorí sa v hubách až tak nevyznajú, by nemali siahať po hubách s lupeňmi, pretože tie môžu byť zdrojom otravy.

naše jedovaté huby muchotrávka zelená
Muchotrávka zelená (Zdroj foto: AdobeStock.com)

Muchotrávka zelená

Jediná smrteľná huba, ktorá u nás rastie, je práve muchotrávka zelená. Hoci o nej počul už azda každý, každoročne sa u nás vyskytnú otravy – a neraz majú aj fatálne následky.

Táto huba začína rásť približne v júni. Možno na ňu natrafiť najmä v listnatých lesoch.

„Jed sa nazýva amanitín a závažne poškodzuje pečeň. Táto huba je zákerná v tom, že prvé príznaky sa dostavia po 6, 12 alebo aj 24 hodinách. K príznakom patria kolikové bolesti brucha, vracanie a vodnaté hnačky. Táto fáza môže trvať 2 až 3 dni,“ hovorí Silvia Plačková.

Po fáze tráviacich ťažkostí, môže nasledovať takzvané štádium zdanlivého uzdravovania, keď sa človek cíti lepšie. Vtedy sa ľudia rozhodnú, že nepôjdu k lekárovi, pretože zdravotné problémy odznievajú.

Avšak táto fáza je len dočasná a po nej nastupuje fáza, v ktorej dochádza k poškodeniu pečene, zlyhávaniu pečeneobličiek, a k žltačke.

„Pri neliečenej otrave, alebo neskoro začatej liečbe, nastáva smrť. Pravdepodobnosť úmrtia je veľmi vysoká,“ konštatuje Silvia Plačková.

Muchotrávku zelenú si ľudia najčastejšie zamieňajú s bedľami, šampiňónmi a zelenými plávkami. Na rozdiel od nich, ako aj od iných húb, má však muchotrávka zelená ako jediná viacero znakov. Podľa nich ju spoznáme:

  • vždy biele lupene pod klobúkom,
  • prsteň na hlúbiku,
  • pošva – nazývaná aj kalich smrti.
huby hnojníky
Hnojníky (Zdroj foto: AdobeStock.com)

Pozor aj na ďalšie huby: Hnojníky a modráky

V ríši húb nájdeme mnoho zástupcov, ktorí vedia privodiť nepríjemné zdravotné problémy. K najčastejším otravám patria intoxikácie muchotrávkou tigrovanou.

Ťažkosti však môžu vyvolať aj jedlé huby, ktoré nesprávne spracujeme.

„Napríklad takzvané modráky, ktoré po prerezaní zmodrejú. Tieto hríby sú jedlé, avšak v surovom stave sú jedovaté. Otrava vzniká po surových alebo nedostatočne tepelne upravených hubách. Nastupujú tráviace ťažkosti, úporné vracanie a hnačky,“ hovorí Silvia Plačková.

Hnojníky, ako aj niektoré modrejúce huby, zas nesmieme kombinovať s alkoholom.

Normálne sú tieto huby jedlé, no spolu s alkoholom riskujeme bolesti hlavy, vracanie, sčervenanie tváre a krku.

Aj iné huby sú bez dostatočnej tepelnej úpravy problematické. Navyše, aj pri nesprávnom skladovaní jedlých húb, napríklad v nepriedušných obaloch, sa v nich môžu tvoriť toxíny.

Najvášnivejší hubári by mali myslieť na to, že huby by vôbec nemali jesť deti do 10 rokov, rovnako ani tehotné a dojčiace ženy.

ľuľkovec zlomocný
Ľuľkovec zlomocný (Zdroj foto: AdobeStock.com)

Poznáte ľuľkovec zlomocný? Nepomýľte sa!

Otravu v prírode si zväčša privodíme omylom – najmä ak sa v rastlinnej ríši nevyznáme a preceňujeme svoje znalosti. Takto môže dôjsť napríklad k otrave ľuľkovcom zlomocným, ktorý sa vyskytuje najmä na rúbaniskách a okrajoch lesov. Ľuľkovec rastie v celej Európe.

„Nebezpečné je zamieňanie tejto byliny s plodmi čučoriedky. Plodom ľuľkovca je krásna lesklá čiernofialová bobuľa, ktorá sedí v hviezdicovitom kalichu. Dozrieva koncom leta a ľudia si ju zamieňajú s čučoriedkou. Treba si uvedomiť, že čučoriedka je ker, kým ľuľkovec je bylina, vysoká 50 až 150 cm,“ vysvetľuje Silvia Plačková.

Príznaky otravy ľuľkovcom:

(Odborníci už zaznamenali viacero závažných otráv, žiadna však nebola smrteľná.)

konvalinka voňavá
Konvalinka voňavá (Zdroj foto: AdobeStock.com)

Konvalinka voňavá

Pomerne vážny stav môže privodiť aj konvalinka voňavá. Často ide len o omyl.

Drobné biele kvietky si bežne do jedla nepridávame, ale konvalinka vie narobiť veľké problémy práve po odkvitnutí, keď už kvety nevidíme.

„Konvalinka má na miestach, kde boli kvety, červené bobule veľkosti hrachu. Možno sa s nimi stretnúť najmä koncom leta. Tieto bobule pripomínajú ríbezle. Sú veľmi lákavé pre deti, ktoré nerozlišujú, či teraz ríbezle rastú, alebo nie,“ upozorňuje odborníčka.

Otrava konvalinkami: nevoľnosť, vracanie, hnačky, kŕče, poruchy srdcového rytmu (pri extrémne veľkom množstve).

Ďalšie jedovaté rastliny:

  • Durman – jeho plody obsahujú alkaloidy.
  • Tis červený – toxická je celá rastlina, okrem dužiny červených bobúľ.
  • Vtáčí zob – bobule sú jedovaté vo väčšom množstve.
  • Baza čierna – jedovaté sú surové plody, kôra aj listy.

Živočíšne jedy? Hlavne vretenice a pavúky

Popri jedovatých rastlinách sa v prírode stretneme aj so živočíšnymi jedmi. Najčastejšími zdrojmi jedov sú hady.

U nás sa vyskytujú len 2 druhy hadov – užovky a vretenice. A práve druhé menované sa nám vedia postarať o problémy.

„Vretenica, ľudovo nazývaná aj zmija, je jediný jedovatý had u nás. Užovky alebo slepúchy, teda beznohé jašterice, môžu človeka uhryznúť, ale nie sú jedovaté,“ uvádza Silvia Plačková.

Vretenice sa vyskytujú najmä v oblastiach od 400 metrov nad morom. V nížinách, napríklad na Podunajskej či Záhorskej nížine v okolí Bratislavy, sa s týmto hadom nestretneme.

Vo vyšších polohách však na ňu môžeme natrafiť, najmä na/vo:

  • rúbaniskách,
  • kamenitých a skalnatých terénoch,
  • vyprahnutých aj zarastených svahoch,
  • lúkach – v okolí vodných plôch (či priamo vo vode, ak vretenica prekonáva vodnú prekážku),
  • okrajoch močiarov,
  • svetlejších častiach lesov.

Uhryznutie vretenicou bolí, vzniká opuch, okolie rany sa môže sfarbiť do červeno-modra. Niekedy je uhryznutie sprevádzané aj celkovými príznakmi, ako nevoľnosť, bolesti hlavy, vracanie, hnačky. Môže sa objaviť aj zrýchlený tep a krvácanie zo slizníc.

„Uhryznutie je nebezpečné najmä pre deti, ktoré sú na toxíny veľmi citlivé, no aj pre oslabených dospelých a starších ľudí. Nebezpečné je aj uhryznutie do tváre a krku,“ hovorí Silvia Plačková.

vretenica severná
Vretenica (Zdroj foto: AdobeStock.com)

Prvá pomoc pri uhryznutí vretenicou

Základom je znehybnenie končatiny a kontaktovanie zdravotníkov. Rana sa nesmie vyciciavať, sťahovať, rozrezať ani vypaľovať!

„Po uhryznutí hadom je väčšina ľudí v strese. Potrebujú však presný opak – zostať v pokoji a zachovať si chladnú hlavu,“ vysvetľuje vedúci vivária v Nitre Ing. Róbert Kirchner.

Keďže väčšina ľudí nevie odlíšiť užovku od vretenice, a už vôbec nie v takejto situácii, po každom uhryznutí radšej navštívme lekára, ktorý vie posúdiť závažnosť.

„Treba si uvedomiť, že väčšinu uhryznutí tvorí takzvaný suchý hryz, teda bez vstreknutia jedu do rany,“ zdôrazňuje Ing. Róbert Kirchner.

pavúk pradiarka pestrá
Pradiarka pestrá (Zdroj foto: AdobeStock.com)

Pavúky – najnebezpečnejšia je pradiarka pestrá

Pavúkov sa bojí mnoho ľudí, pritom drvivá väčšina z nich nepredstavuje žiadne väčšie riziko. Existuje pavúk križiak, ale to je úplne obyčajný pavúk. Po jeho uhryznutí môže vzniknúť iba opuchnutie a začervenanie v okolí rany.

Ale jedným z najjedovatejších, voľne žijúcich pavúkov na Slovensku je pradiarka pestrá. Tento pavúk sa u nás vyskytuje pomerne zriedkavo.

Je to drobný pavúk s červenou hlavou a hnedozeleným sfarbením. Uhryznutie je veľmi zriedkavé, ale môže byť bolestivé.

„Môžu sa objaviť aj celkové príznaky, ako nevoľnosť, vracanie, malátnosť, zvýšená teplota. Ranu treba opláchnuť vodou a mydlom, prípadne dávať studené obklady. Ak majú citliví ľudia bolesti, alebo sa rana infikuje, musia vyhľadať lekársku pomoc,“ vraví PharmDr. Silvia Plačková, PhD., MPH.

O čosi častejší je u nás strehúň škvrnitý. Dorastá až do 7 centimetrov, čo v ľuďoch vyvoláva paniku a obavy.

Hoci nás strehúň môže pohrýzť, nie je zvlášť nebezpečný. Objavuje sa žihľavka, alergická reakcia, prípadne sekundárna infekcia v mieste uhryznutia.

Článok bol uverejnený v časopise Moja liečba.

Pridaj komentár