Príznaky(Zdroj foto: AdobeStock.com)
Každému z nás sa už niekedy stalo, že ho počas pracovného dňa prepadla myšlienka, či pri odchode z domu nezabudol vypnúť sporák, zhasnúť svetlo alebo zamknúť vchodové dvere.
Niektorí si možno kvôli tomu aj odskočili z práce. Nič neobvyklé alebo nenormálne.
Na svete však existujú ľudia, a nie je ich málo, ktorých podobné myšlienky trýznia 24 hodín, 7 dní v týždni. Trpia na obsedantno-kompulzívnou poruchou.
Čo je to obsedantno-kompulzívna porucha?
Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD – z anglického obsessive-compulsive disorder) je duševné ochorenie. Zaraďujeme ju k úzkostným poruchám, ako sú fóbie a úzkostné stavy. Postihnutí trpia nutkavými, chorobne nutkavými predstavami (obsesiami), že sa stane niečo, čo bude mať katastrofálne následky.
Tieto myšlienky vyvolávajú obrovskú úzkosť a obavy, a je takmer nemožné ich ignorovať. Aby sa človek vtieravých predstáv (obsesií) zbavil, vykonáva nezmyselné pohyby a rituály, nazývané kompulzie. Nimi sa však napätie zníži len na krátky čas, a po chvíli sa celý proces opakuje.
To, ako často sa tento cyklus opakuje, závisí od závažnosti OCD. Intenzita sa postupom času môže zvyšovať, a obavy a rituály nakoniec ovládnu celý deň človeka, vyradia ho z bežného života a „odstrihnú“ od sociálnych kontaktov.
Ako často vzniká obsedantno-kompulzívna choroba
Obsedantno-kompulzívna porucha patrí k najčastejším psychickým ochoreniam. Trpí na ňu 1,9 – 3,2 % populácie, u detí a mladých dospelých je výskyt ešte vyšší. U 60 % ľudí sa problém objaví pred 25. rokom života, z toho u 30 % medzi 5. – 15. rokom.
Hovorí sa, že na OCD trpeli aj známe osobnosti, ako Nikola Tesla, Charles Dickens, z novodobejších napr. futbalista David Beckham.
Ako „vyzerá“ obsedantno-kompulzívna porucha?
Nutkavé myšlienky prichádzajú každý deň, a to niekoľkokrát. Často vznikajú v konkrétnych situáciách, ktorým sa postihnutý začne vyhýbať. Môžu byť rôzneho typu, no najčastejšie sa stretávame so strachom z možného nakazenia sa nejakou chorobou, ktorú mohol človek s OCD „rozniesť“ na svoje okolie.
Aby sa človek s OCD vyhol kontaktu s baktériami či vírusmi, praktizuje „nekonečné“ očistné rituály: dlhé a časté umývanie rúk a tela, pranie bielizne, čistenie domácnosti, nútenie ostatných členov rodiny do nadpriemernej hygieny. Kolotoč zbavovania sa mikroorganizmov postupne pohlcuje celý deň, vedie k podráždeniu a poškodeniu pokožky, ktorá sa – paradoxne – stane voči nákaze ešte zraniteľnejšia.
Ďalším typom obáv je neznesiteľný strach zo zavinenia nejakej katastrofy alebo nebezpečenstva, ktoré by mohlo ohroziť druhých. Ľudia neustále kontrolujú, či je všetko v poriadku – či je zamknutý dom, či sú vypnuté elektrické spotrebiče, či je zatiahnutá ručná brzda. Permanentné kontrolovanie nakoniec pohltí celý deň a znemožní vykonávanie bežných aktivít.
Podstatou je, že vykonávanie týchto činností pomáha odstraňovať napätie, ktoré plynie z nutkania. Typické sú aj ďalšie prejavy:
- nezmyselné hromadenie alebo usporadúvanie vecí,
- nekonečné zapínanie a vypínanie svetla,
- nazeranie za dvere,
- opakované dotýkanie sa tých istých predmetov,
- nestúpanie na „čiary“, keď ideme po dláždenej chodbe, chodníku.
V praxi sa stretávame aj s tým, že niektorí ľudia trpia len na vtieravé myšlienky, bez následných kompulzií, teda nevykonávajú žiadne činnosti, aby zapudili obťažujúce predstavy. Kompulzie môžu byť aj menej nápadné: počítanie čísel a vecí, opakovanie určitých slov, modlenie sa (za akúkoľvek drobnosť).
Myšlienky sú však častokrát hrozivého charakteru, ako potreba niekomu ublížiť alebo spáchať násilný sexuálny akt. Prežívanie úzkosti so sebou prináša aj telesné prejavy. Postihnutí zažívajú:
- zmeny srdcového rytmu či krvného tlaku,
- zvýšené svalové napätie,
- nadmerné potenie,
- tras končatín,
- hnačky.
Príčiny vzniku obsedantno-kompulzívnej poruchy
Jednoznačná príčina ochorenia nie je známa. Na vzniku a vývoji OCS sa pravdepodobne podieľa viacero faktorov.
Predpokladajú sa predovšetkým problémy s prenášaním informácií pomocou serotonínu. Ide o látku, ktorá pomáha pri prenose nervových signálov v mozgu, čím ovplyvňuje pocity šťastia a pohody, spánok či telesnú teplotu.
Keďže sa obsedantno-kompulzívna porucha zvykne objavovať u viacerých členov rodiny, do úvahy prichádza aj genetická predispozícia. Dôležitým faktorom je tiež výchova a prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Chýbajúci pocit bezpečia, resp. perfekcionistická a nadmerne kritizujúca výchova, vedie k pocitom neistoty (voči sebe, aj okoliu), a ak má dieťa predpoklady na OCD, môže to prispieť k vzniku choroby.
S poruchou sa totiž častejšie stretávame u perfekcionistických jedincov, ktorí si robia nadmerné starosti, alebo majú problémy s prijímaním kritiky. Rozvoj ochorenia podporuje aj stresujúci životný štýl.
Ako z kruhu “úzkosť – rituál – úľava – úzkosť – rituál“ von?
Ľudia s OCD si svoje nezmyselné obavy a správanie uvedomujú, no nevedia prelomiť začarovaný kruh úzkosti. Boja sa nepochopenia okolia a výsmechu, preto dlhé roky nevyhľadajú lekára, a trápia sa osamote. Treba si uvedomiť, že za OCD vy nemôžete, a bez odbornej pomoci ju pravdepodobne nedostanete pod kontrolu.
Na čo sa pripravte u lekára
Diagnózu určuje psychiater, na základe hĺbkového rozhovoru. Lekár sa zameriava na prítomnosť obsesívnych a kompulzívnych myšlienok a rituálov, resp. na to, či prekážajú v bežnom živote. Zisťuje, ako dlho máte príznaky, skúma mieru úzkostí a narušenie každodenných činností.
Nielen psychiatri, aj iní lekári alebo zdravotné sestry môžu využiť špeciálnu pomôcku, tzv. Zohar-Fineberg obsedantno-kompulzívny skríning. Ten obsahuje 5 jednoduchých otázok:
- Umývate sa často alebo často periete?
- Často kontrolujete veci, situácie?
- Máte nejaké myšlienky, ktoré vás obťažujú, a ktorých by ste sa chceli zbaviť, ale nedarí sa vám to?
- Trvá vám dlho ukončenie bežných aktivít?
- Robíte si starosti, alebo sa príliš často zaoberáte usporiadanosťou a súmernosťou?
V prípade jednej pozitívnej odpovede je pacient odporučený k špecialistovi. Nasleduje detailné vyšetrenie a určenie diagnózy.
Ako prebieha liečba obsedantno-kompulzívnej poruchy
Liečba je dlhodobá, častokrát aj celoživotná. Zahŕňa kombináciu liekov a kognitívno-behaviorálnu terapiu – psychoterapiu, ktorá je zameraná na zmenu správania a návykov.
Ukázalo sa, že najväčší liečebný efekt majú určité antidepresíva, zasahujúce do metabolizmu serotonínu. A to aj napriek tomu, že obsedantno-kompulzívna porucha nie je depresívne ochorenie.
K účinným antidepresívam patria najmä tzv. SSRI – selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu (citalopram, escitalopram, sertralin, paroxetin, fluvoxamín a fluoxetín). SSRI zvyšujú nedostatočnú hladinu serotonínu v mozgu a vedú k obnoveniu chemickej rovnováhy. (U ľudí s OCD totiž bola pozorovaná zmena hladiny serotonínu na niektorých nervových zakončeniach v mozgu).
SSRI sú väčšinou dobre tolerované a majú len minimum nežiaducich účinkov, ktoré do niekoľkých týždňov zvyčajne ustúpia. Stretávame sa najmä s poruchami v sexuálnej oblasti, tráviacimi ťažkosťami a nespavosťou.
Nástup účinku antidepresív pri OCD je pomalší, ako pri liečbe depresie. Používajú sa obvykle vyššie dávky. Účinnosť liečby sa hodnotí po tzv. akútnej fáze, teda po prvých 10 – 12 týždňoch každodenného užívania liekov, keď by mali už plne pôsobiť.
Pokiaľ pacienti nereagujú na liečbu SSRI, využívajú sa aj liečivá z iných skupín – klomipramín a venlafaxín. Tu však hrozí viac nežiaducich účinkov.
Popri liečbe liekmi, pacienti chodievajú aj na psychologické sedenia. Na nich sú vystavovaní reálnej úzkostnej situácii, bez možnosti vykonať kompulzívny akt. Takto postupne zisťujú, že hoci nevyhovejú svojim vtieravým myšlienkam a predstavám, je stále všetko v poriadku.
Terapia je intenzívna, väčšinou ide o jedno sedenie 1-krát týždenne, v čase trvania 13 – 20 týždňov. Alternatívou sú každodenné terapeutické sedenia, v čase trvania 3 týždňov.
Pri ľahších formách OCD je už samotná kognitívno-behaviorálna terapia dostatočná na stabilizáciu pacienta, a užívanie liekov preto nie je potrebné.
A čo ďalej?
Pokiaľ sa objaví efekt, t. j. klesne počet a intenzita prejavov ochorenia, pričom sa zvýši kvalita života, v užívaní liekov je nutné pokračovať 1 – 2 roky. Nasleduje veľmi pomalé, stupňovité, niekoľkomesačné vysadzovanie liekov. Postupne klesá aj frekvencia terapeutických sedení.
Hoci ste sa úspešne preliečili, mali by ste sa vyhýbať stresovým situáciám, či všímať si svoje správanie. Veľmi dôležité je poučenie pacienta a jeho rodiny, ako obsedantno-kompulzívna porucha vzniká, a že človek sa môže naučiť žiť s dotieravými myšlienkami – bez toho, aby si pomáhal rôznymi rituálmi.
Potrebný je aj nácvik relaxačných techník (napr. autogénny tréning, Jacobsonova svalová relaxácia), stop techník (slúžia na „odrazenie“ prvotných impulzov OCD), plánovanie času a riešenie svojich problémov.
Obsedantno-kompulzívna porucha je dlhodobé ochorenie, s obdobiami zlepšenia a zhoršenia. Úplne vyliečenie poruchy je skôr vzácne. V praxi sa často stretávame s opätovnými zhoršeniami zdravotného stavu, keď je nevyhnutný návrat k liečbe.
Napriek tomu – človek, ktorý má obsedantno-kompulzívnu chorobu pod kontrolou, môže viesť rovnako kvalitný život, ako ktokoľvek iný.
Autorka je farmaceutka
1 odpovedí na “Obsedantno-kompulzívna porucha: Začarovaný kruh úzkosti”