Príznaky(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Pocit bezmocnosti je neznesiteľný. Každý z nás ho aspoň raz v živote zažil, a ak aj nie, ľahko si prestavíme, aké muky musí prinášať.
Sú ľudia, ktorých sa tento pocit zmocňuje veľmi často v úplne bežných situáciách. Napriek tomu, že objektívne im žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Trpia totiž psychickou poruchou s názvom agorafóbia.
Čo je to agorafóbia?
Slovo agorafóbia znamená strach z otvoreného priestoru (agora – trhovisko, fóbia – strach). Agorafóbia sa prejavuje neprimeraným strachom zo situácií a miest, z ktorých sa nedá uniknúť, bez možnosti nájsť nejaké útočisko, či pomoc.
Obava, že sa ocitneme v daných situáciách, vedie k vyhýbavému správaniu, čo výrazne obmedzuje náš život. Väčšina agorafobikov je presvedčená, že obavy u nich vyvolávajú konkrétne miesta či situácie, no podstatou úzkostnej poruchy je strach zo samotného záchvatu úzkosti, ktorý vzniká pri pobyte na týchto miestach. Človek s agorafóbiou si nahovára, že by mohol v danej situácii skolabovať, strápniť sa, zblázniť, či dostať infarkt, a že by sa mu v prípade potreby nedalo pomôcť.
Agorafóbia patrí k relatívne častým fóbiám. Štúdie potvrdzujú, že až 3 – 6 % populácie trpí agorafóbiou s panickými záchvatmi, a 2 – 4 % bez panických záchvatov. Ženy trpia touto poruchou asi 2x častejšie ako muži. Prvé príznaky sa zvyčajne objavujú medzi 20. a 30. rokom života, ale môžu sa vyskytnúť v ktoromkoľvek veku.
Typické situácie, kedy sa agorafóbia prejaví:
- otvorené priestranstvá – námestia, široké ulice, parkoviská, ihriská, trhovisko,
- veľké budovy, nákupné centrá, supermarkety,
- priestranné miestnosti – sály, veľké reštaurácie, kiná, divadlá, štadióny, výstavy,
- dopravné prostriedky – metro, vlak, lietadlo, loď, u niekoho aj výťah či eskalátor,
- veľký dav ľudí, čakanie v rade, na stanici,
- dopravná zápcha,
- mosty, podchody, tunely, viadukty,
- osamelé miesta mimo civilizácie – lesy, neznáme miesta (bez možnosti zavolať pomoc),
- pobyt mimo domova,
- keď zostanem doma sám.
Z uvedeného vyplýva, že miesta a situácie, ktoré môžu u osoby vyvolať fóbický strach, sú naozaj rôznorodé. Netýkajú sa len otvoreného priestranstva. A niektoré sú totožné s inými druhmi fóbií.
Treba však zdôrazniť, že strach nevzniká kvôli uzavretosti priestoru, ako je to v prípade klaustrofóbie, ani kvôli kontaktu s ľuďmi, ako pri sociálnej fóbii. Ide o primárny strach:
„Čo ak sa mi tam niečo stane a nebudem sa môcť zachrániť, nebude sa mi dať pomôcť?!“
U niekoho je to otvorené priestranstvo, ktoré vyvoláva predstavu, že sa tu nie je kde ukryť, u iného preplnená sála, kde ľudia nedokážu ustúpiť z cesty, aby som mohol rýchlo uniknúť, tretieho desí už len predstava, že by zostal sám doma alebo na odľahlom (opustenom) mieste. Podstata je však rovnaká: strach o seba, o vlastnú existenciu.
Agorafóbia a jej príznaky
Keďže úzkosť nie je reakciou na už vzniknuté nebezpečenstvo, ale je to akási predzvesť možného nebezpečenstva, jej spúšťačom sú vždy naše myšlienky a predstavy. Úzkosť vzniká v našej hlave, čo sa pomerne rýchlo prejaví na našich emóciách, správaní, aj nepríjemných telesných príznakoch. Takýto postup je typický pre úzkostný záchvat agorafóbie.
Myšlienky
Človeka sa ocitne v situácii, o ktorej je presvedčený, že ju nezvládne, pretože ju nezvládol opakovane. Dostavia sa určité automatické myšlienky:
- Čo ak sa mi niečo stane?!
- Čo ak nad sebou stratím kontrolu?!
- Čo ak dostanem infarkt?!
- Nevydržím to!
- Zbláznim sa!
- Musím rýchlo odtiaľto preč!
- Neprežijem to!
- Všetci to na mne vidia!
- Nikto mi nepomôže!
- Nebudem môcť zavolať záchrannú službu!
Emócie
Je pochopiteľné, že takéto myšlienky vyvolajú veľmi intenzívne pocity strachu a paniky. Človek je presvedčený, že tento stav nevydrží, a že úzkosť sa bude ďalej stupňovať. To ho núti, aby utiekol „niekam do bezpečia“. Niekedy sa môžu dostaviť aj intenzívne pocity neskutočna:
- akoby vlastné telo i prežívanie bolo neskutočné, odcudzené, nereálne či vzdialené, akoby človeku nepatrilo vlastné telo – tzv. depersonalizácia,
- človek má pocit, že všetko je akési vzdialené, akoby to bolo v sne, vo filme, či za sklom – tzv. derealizácia.
Po skončení záchvatu (alebo po úniku z daného miesta) prichádza pocit úľavy, no tiež únava, prípadne letargia, smútok, či zlosť na seba. Niekedy k uvoľneniu neprichádza, napätie pretrváva. Opakovaný záchvat sa obvykle mení v trvalý strach z ďalšieho záchvatu.
Telesné prejavy
Vnútorné prežívanie vychádza na povrch v podobe nepríjemných vonkajších prejavov. Pri agorafóbii sa môžu dostaviť nasledujúce telesné prejavy:
- zrýchlený tep, búšenie srdca, tlak alebo pichanie na hrudi,
- pocit dusenia, zrýchlené dýchanie,
- nadmerné potenie,
- bolesti hlavy, bolesti v chrbtici,
- závrat, mdloba, pocity na omdletie,
- stiahnutý žalúdok, pocity na zvracanie, alebo aj zvracanie,
- mravčenie, tŕpnutie niektorých častí tela,
- blednutie, kŕče,
- rozšírenie zreničiek.
Správanie
Typickou reakciou pri úzkostnom záchvate je snaha uniknúť z daného miesta. Po úniku je človek presvedčený, že tam nemohol ostať, lebo to bolo na nevydržanie. Tak sa zvyšuje strach už len z pomyslenia, že by sa mal na tom istom mieste ocitnúť znova.
Také správanie vedie k úzkostlivosti a vyhýbavému správaniu. Človek sa snaží miestam či situáciám, ktoré u neho vyvolávajú úzkostný záchvat, cielene vyhýbať. Primárne sa však obáva záchvatu, nie konkrétneho miesta! On je však presvedčený o opaku. Daným situáciám sa potom vyhýba úplne, prípadne sa cíti bezpečnejšie, keď ho sprevádza iná osoba.
Začarovaný kruh úzkosti
Čím väčšiu úzkosť prežívame, čím viac sa naše obavy prejavujú vnútorne aj navonok, tým viac veríme scenáru vlastných myšlienok. Tým sa však naša úzkosť iba stupňuje – dostávame sa do bludného kruhu strachu. Precitlivenosť, vyhýbavé správanie, či závislosť od druhých ľuďoch, bez ktorých už nepôjdeme ani na krok, nám znižuje sebavedomie, čo vedie k ešte úzkostnejšiemu správaniu.
Kedy môžeme s istotou povedať – je to agorafóbia?
Hoci panický záchvat v priebehu života zakúsi asi 80 % ľudí, ešte to neznamená, že u nich prepukne panická porucha alebo agorafóbia. Aby sme mohli potvrdiť jednu alebo druhú diagnózu, musí dochádzať k opakovaným záchvatom, z čoho sa vybuduje strach z očakávaného záchvatu.
Agorafóbiu diagnostikuje odborník – psychiater, na základe vyšetrenia pacienta, príznakov, celkovej osobnostnej aj rodinnej anamnézy, výskytu problémov a ich frekvencie. Iba odborník dokáže agorafóbiu odlíšiť od špecifickej fóbie, sociálnej fóbie, či od panickej poruchy.
Agorafóbia a panická porucha
Agorafóbia vykazuje veľkú podobnosť s panickou poruchou. U väčšiny agorafobikov dochádza k panického záchvatu, ktorého príznaky sú totožné so záchvatom pri panickej poruche.
Podstatný rozdiel medzi agorafóbiou a panickou poruchou je však vo vnímaní príčiny záchvatu. Kým pri agorafóbii človek pripisuje záchvat vonkajším okolnostiam alebo konkrétnemu miestu, pri panickej poruche ho pripisuje vlastným zdravotným ťažkostiam.
Príčiny vzniku agorafóbie
Pravdepodobne žiadna psychická porucha nie je vyvolaná len jednou príčinou. Aj na rozvinutí agorafóbie sa podieľa celý rad faktorov, odlišne u rôznych ľudí, resp. v rôznej miere.
Vrodené faktory
Vrodené faktory majú určite významný vplyv, o čom svedčí fakt, že v niektorých rodinách sú úzkostné poruchy častejšie. Niekedy je však ťažké posúdiť, či ide o genetický prenos, alebo odpozorovaný spôsob správania sa. Nededí sa totiž konkrétna porucha, ale skôr predispozícia, teda či zvykneme reagovať na záťažové situácie úzkosťou.
Biochemické faktory
Biochemická porucha prenosu serotonínu v mozgu, typická pre agorafóbiu, sa prejavuje silnými úzkostnými stavmi. Porucha je účinne riešiteľná antidepresívami, ktoré postupne zvýšia dostupnosť serotonínu v mozgu, čím sa normalizuje biologická rovnováha.
Vývoj v detstve a výchova
Najzákladnejšou potrebou pre správny vývin dieťaťa je pocit bezpečia. Ak je pocit bezpečia z nejakého dôvodu narušený, vedie to k úzkostným poruchám v dospelosti. Najčastejšími faktormi, spôsobujúcimi rozvoj úzkosti, sú:
- strata rodiča (alebo dôležitej osoby pre dieťa) – či už z dôvodu úmrtia, iného dôvodu, rozchod rodičov,
- predčasné oddelenie od matky,
- nedostatočná starostlivosť,
- týranie dieťaťa.
Čo sa týka výchovy, za rizikové prístupy sú pokladané všetky extrémy. Najviac škodí priveľa pozornosti a starostlivosti, a to v akejkoľvek podobe:
- perfekcionistická a nadmerne kritizujúca výchova,
- prehnane starostlivá, úzkostlivá, rozmaznávajúca, či príliš liberálna výchova.
Rysy osobnosti
U mnohých ľudí, ktorí trpia úzkostnými poruchami, sú nápadné niektoré charakterové črty osobnosti. Sú to ľudia, ktoré si robia veľkú hlavu aj z maličkostí, alebo ťažko znášajú kritiku, prípadne sú závislí od hodnotenia druhých (napr. očakávajú pravidelnú pochvalu).
Ďalej môže ísť o osoby, ktoré majú problémy s asertívnou komunikáciou, ľudí so „záľubou“ v katastrofických scenároch, s pesimistickým pohľadom na život, so sklonmi k perfekcionizmu, workoholikov, ale tiež jedincov, ktorí si nevedia plánovať svoj čas, či oddeliť podstatné od nepodstatného.
Stres
Stres je častým faktorom na počiatku rozvoja agorafóbie. Prvý úzkostný záchvat sa väčšinou objaví v období zvýšeného stresu. Či už ide o stres telesný alebo psychický, rozvoj úzkostnej poruchy to rozhodne podporí. Stres je obvykle vyvolaný problémami v rodine, v partnerskom vzťahu, v práci, pri finančných problémoch, nadmernom pracovnom tempe či nedostatku odpočinku.
Životné udalosti
Stresové obdobie môže privodiť aj závažná životná udalosť. K najčastejším životným udalostiam, spôsobujúcim nadmerný stres, patria: úmrtie partnera, úmrtie blízkeho človeka, úraz alebo vážne ochorenie, ale aj:
- strata zamestnania, prechod do iného zamestnania,
- odchod do dôchodku,
- odchod na materskú dovolenku,
- príchod dieťaťa do rodiny,
- zmena bydliska.
Telesné ochorenie
Prežívanie úzkosti môže súvisieť aj s telesným ochorením. Týka sa to hlavne starších ľudí. Úzkostná porucha býva sprievodným javom pri ischematickej chorobe srdca, mozgovej príhode, Parkinsonovej chorobe, vysokom krvnom tlaku, cukrovke, reumatizme, zníženej alebo zvýšenej činnosti štítnej žľazy. Úzkostná porucha niekedy nadväzuje aj na prudké hormonálne zmeny po pôrode alebo klimaktériu.
Lieky, drogy a alkohol
Úzkostné stavy môžu vyvolávať aj niektoré lieky. Objavujú sa napr. po užívaní antiastmatik, hormónu prednisonu, či po niektorých liekoch na vysoký krvný tlak.
K úzkostiam často vedie nadmerná konzumácia alkoholu alebo drogová závislosť. Panické záchvaty sa častejšie objavujú aj u ľudí užívajúcich marihuanu, extázu, pervitín a LSD.
Agorafóbia a liečba. Čo je účinnejšie – lieky alebo terapia?
Podobné ako iné úzkostné poruchy, aj agorafóbia patrí k dobre liečiteľným poruchám. Možnosti liečby sú v zásade dve. Obidve metódy sú veľmi účinné, každá svojím spôsobom:
- liečba liekmi – psychofarmatiká (hlavne antidepresíva),
- psychoterapia (predovšetkým kognitívno-behaviorálna terapia).
Lieky
Psychofarmatiká pomáhajú hlavne tým, že znižujú hladinu napätia, čo vedie k menšiemu počtu záchvatov. Využívajú sa hlavne veľmi účinné antidepresíva (SSRI, SNRI, TCA), ktoré majú minimálne vedľajšie účinkami a nevzniká na ne závislosť.
Antidepresíva vytvárajú chemickú rovnováhu v mozgu, predovšetkým upravia nedostatok serotonínu. Chýbajúcu látku nedodávajú priamo, ale svojím pôsobením zabraňujú jej nadmernému spätnému zachytávaniu v neurónoch. Práve preto nie je efekt antidepresív okamžitý, ale prejaví sa až po 3 – 6 týždňoch.
Čo sa týka rýchlosti účinnosti, efektívnejšie môžu byť benzodiazepiny. Tie sú užitočné pri zvládaní akútneho stavu úzkosti či paniky. Nie sú však vhodné na dlhodobé užívanie, keďže sú silno návykové.
Psychoterapia
Kým lieky môžu pacienta oslobodiť od nepríjemného prežívania stavov, psychoterapia vedie k hlbšiemu pochopeniu, čo sa s človekom počas úzkostného ataku deje. Psychoterapia sleduje širší kontext pacientovho života, pričom sa snaží odstrániť škodlivé stereotypy a neprirodzené reakcie. Využíva sa predovšetkým kognitívno-behaviorálna terapia, ktorá je zameraná na priame odstránenie vyhýbavého správania, záchvatov, i strachu z toho, že „budem mať strach“.
Základné postupy kognitívno-behaviorálnej terapie:
- Psychoedukácia – porozumieť prejavom agorafóbie a ich súvislostiam. Prečo príznaky vznikli? Prečo sa udržiavajú v mysli? Aké to má dôsledky?
- Kognitívna reštruktualizácia – rozpoznať automatické katastrofické myšlienky a naučiť sa, ako ich rôznymi technikami prerušiť.
- Interoceptívna expozícia a kontrola dychu – vnútorne navodiť nepríjemnú situáciu a kontrolou dychu zmierniť telesné príznaky záchvatu.
- Expozícia skutočným situáciám – opakovane sa vystavovať nepríjemným situáciám, pričom dochádza k poklesu úzkosti.
- Relaxácia – nácvik aplikovanej relaxácie, ktorá človeka uvoľní v akejkoľvek situácii.
- Riešenie problémov v živote – systematické riešenie problémov (pracovných, partnerských, sexuálnych…), ktoré s agorafóbiou súvisia.
Zdroje:
- Jan Práško a kol.: Agorafobie a panická porucha, Portál s.r.o., Praha 2008
- https://www.zdravie.sk/choroba/36894/agorafobia-co-to-vlastne-je
- http://www.pscentrum.sk/zdravotna-starostlivost/liecba-psychickych-poruch/strach-z-priestoru.php
1 odpovedí na “Agorafóbia: Strach z otvoreného priestoru. Kde hľadať pomoc?”