Koncom septembra oslavovali v Topoľčanoch onkologické pacientky okrúhle 20. výročie vzniku svojho Klubu Venuša a pobočky Ligy proti rakovine v tomto meste. Požiadali sme o zhodnotenie činnosti klubu Venuša RNDr. Oľgu Krivošíkovú, ktorá stojí na čele klubu a pobočky L PR v Topoľčanoch.
Pani Krivošíková, ako si spomínate na začiatky vášho klubu Venuša?
„Pred 21 rokmi sa začala písať história LPR SR, a o rok neskôr založila MUDr. Kosáčová, v tom čase primárka oddelenia klinickej onkológie, pobočku LPR a klub Venuša aj v Topoľčanoch. Bola som jej pacientka od roku 1982. Pracovala som ako vedúca jedného oddelenia na Okresnej hygienickej stanici v Topoľčanoch. Vytvorili sme výbor niekoľkých členov a začali pracovať. V tom čase nikto nevedel, na aký dlhý čas, a nezamýšľali sme sa ani nad hodnotou našej činnosti. Zdalo sa, že nová doba chce počuť hlasy aj tých, ktorí sa chcú vrátiť do života. Naše hlasy a činy boli nesmelé, okolie nebolo vnímavé k novým činom. Onkologické ochorenie patrilo vždy k tým najobávanejším. O tom, že svoj zdravotný stav môže ovplyvniť aj samotný pacient, sa vôbec nehovorilo. MUDr. Kosáčová v r. 1992 odišla pracovať do iného zariadenia, odovzdala nám svoje skúsenosti, a priala si, aby sme pokračovali. A naďalej nás navštevovala na našich pracovných aj slávnostných stretnutiach.“
Kto vás inšpiroval k aktivitám klubu, resp. pobočky LPR v Topoľčanoch?
„Naše nesmelé kroky postupne prechádzali do výziev k prevencii. Ďakujeme LPR SR, našej centrále, ktorá nám od začiatku účinne pomáhala, a usmerňovala našu prácu. MUDr. Eva Siracká, prezidentka LPR SR, je pre nás vzorom a idolom, ktorý je veľmi potrebný na našej neľahkej ceste životom. Začínali sme veľmi nesmelo, ale vďaka Lige proti rakovine SR, ktorá mala od začiatku presné plány, to bolo ľahšie. MUDr. Sirackú som prvýkrát stretla, keď som po operácii ležala v nemocnici v Bratislave. Prišla navštíviť pacientku, ktorá ležala so mnou na izbe. Asi aj to bol moment, ktorý rozhodol, že tejto práci chcem obetovať zvyšok svojho života. Dnes je naša činnosť už veľmi rozsiahla. Nežijeme len myšlienkami na prekonávanie choroby, ale zaujímame sa o prevenciu a všetko okolo nás. Besedy, prednášky, výlety, rekondičné pobyty sa stali súčasťou našej činnosti. Na začiatku sme mali asi 20 členiek, ktoré prejavili záujem vystúpiť z tieňa a začleniť sa. Nebolo to jednoduché; spájala ich diagnóza, ale boli rozdielne vekom, vzdelaním, prostredím, v ktorom žijú. Dnes je v klube združených 40 pacientok a v pobočke ďalších 42 členov z radov rodinných príslušníkov a dobrovoľníkov. Naša činnosť sa rozrástla. Teraz plníme celoštátne programy Ligy a regionálne programy a v meste a okrese Topoľčany sa 15 rokov zapájame do Dňa narcisov, ktorý sa stal naším sviatkom.“
Čo vám, pacientkam z Klubu Venuša, dala doterajšia činnosť?
„Boli aj veľmi ťažké chvíle – keď sme sa museli navždy rozlúčiť s kamarátkami, navštevovať ich v nemocnici, a neskôr na cintoríne… Bolo však aj veľa veselých chvíľ, za ktoré sme veľmi vďačné. A spoločnosť nás stále viac akceptuje. Už od nášho vzniku sa schádzame pravidelne 1-krát mesačne. Postupne sme si prenajali priestory v centre mesta, ktoré nám slúžia ako poradňa zdravia a psychologická poradňa. Na našej práci je zaujímavé, že vlastne nič nemusíme, ale veľmi chceme. Nerobíme veľké veci, len malé s veľkou láskou. Prekvapil nás úprimný záujem a úcta nášho primátora a vedenia mesta – dostali sme Pamätný list k 20. výročiu pobočky a pamätnú medailu mesta!“
Nadšenie ani optimizmus vám rozhodne nechýbajú. Čo by ste zaželali sami sebe do ďalších rokov?
„Naše príbehy sú obyčajné, ale pre nás vzácne a inšpirujúce. U nás neplatí, že pomocnú ruku hľadaj na konci svojho ramena. Máme veľa pomocných rúk. Sú to študenti stredných škôl, dobrovoľníci, členovia iných organizácií tretieho sektoru. Snažíme sa podať pomocnú ruku tam, kde treba žiť a tešiť sa zo života. Naučili sme sa byť vďační za to, že žijeme, ďakovať za všetky bolestné aj radostné chvíle. Je ťažké nadobudnúť odvahu a požiadať o pomoc, keď je človek zranený. Tu čerpáme jeden od druhého. Našu prácu dobre vystihuje výrok Matky Terezy: „Všetci nemôžeme robiť veľké veci, ale môžeme s veľkou láskou robiť maličkosti“. Prajeme si do budúcna, aby sme mali stále dosť pokory, vďaky, odvahy i životného optimizmu, a žili svoj život dôstojne. Od mladších očakávame nové podnety, elán a energiu. Nech toto ušľachtilé hnutie pomáha do budúcna všetkým, ktorí ho budú potrebovať.“
Ďakujeme za rozhovor.
