Ubližujem si. Je to so mnou vážne?

Zdroj foto: www.stock.adobe.com

Sebapoškodzovaním trpí veľa ľudí. Všímajte si svoje okolie. Ako také správanie rozpoznať? Žijú s vami ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú?

Sebapoškodzovanie je veľmi bežné a postihuje viac ľudí, ako by ste si mysleli. Celosvetovo si týmto spôsobom ubližuje až 10 % mladých ľudí. To znamená, že v každej jednej stredoškolskej triede sa môžu nájsť 2 – 3 žiaci, ktorí majú skúsenosti s ubližovaním sebe samému. Žiaľ, tieto prejavy si odborná obec dnes všíma už na základných školách.

Čo je to sebapoškodzovanie?
Kedy sa zvyčajne tieto prejavy objavujú?
Ktoré skupiny sú najohrozenejšie?
Čo je potrebné všímať si na deťoch a mladých dospelých?
Ako sa dá vôbec pomôcť ľuďom, ktorí sa sebapoškodzujú?

Nie je zriedkavé, ak dieťa príde zo školy s tým, že spolužiak alebo spolužiačka sa po zlej známke či neúspešnej písomke trestá ubližovaním si ostrými predmetmi alebo iným spôsobom. Maskuje to dlhými rukávmi alebo sa zraňuje na miestach, ktoré nie sú viditeľné. Pred rodičmi sa nechce vyzliecť, zakrýva si zranenia a vymýšľa si rôzne príbehy, ako k nim prišlo. Ak sa však objavujú pravidelne a často, určite nejde o náhodné poškriabanie. V každom prípade, ak sa ocitnete v podobnej situácii (či už ako rodič, alebo ako obeť), vedzte, že v tom nie ste sami – k dispozícii je množstvo informácií a podpory.

Sebapoškodzovanie neodsudzujte

Sebapoškodzovanie nie je pokusom o samovraždu alebo volaním o pozornosť. Pre niektorých ľudí je to spôsob, ako sa vyrovnať so zdrvujúcimi a znepokojujúcimi myšlienkami alebo pocitmi. Sebapoškodzovanie treba rozhodne brať vážne a nebagatelizovať ho.

Prečítajte si tiež:

Druhy sebapoškodzovania

Toto často bolestivé správanie má zvyčajne formu rezania, pálenia sa alebo nesmrtiaceho predávkovania sa liekmi či alkoholom. Pridávajú sa rôzne druhy správania, ktoré spôsobujú zranenie – bez ohľadu na to, či ide o zanedbateľné alebo vysoko rizikové správanie.

Cyklus sebapoškodzovania

Sebapoškodzovanie zvyčajne začína, keď dotyčná osoba hľadá cestu, ako zmierniť nahromadený tlak z rušivých myšlienok a pocitov. Poskytuje dočasnú úľavu od emocionálnej bolesti, ktorú cíti. Avšak táto úľava je len krátkodobá, pretože základné dôvody stále pretrvávajú – tým, že si ublížite, ich nevyriešite. Následne môžete cítiť vinu a hanbu a tie zase vedú k ďalšiemu ubližovaniu si. V tomto momente je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, aby sa vám podarilo nájsť cestu von z bludného kruhu. Ak sa naučíte zvládať vyvolávače, cyklus sebapoškodzovania úspešne prerušíte.

Sebapoškodzovanie u detí a dospievajúcich

Kto najčastejšie ubližuje sám sebe? Neexistuje žiaden typický príklad človeka, ktorý sa poškodzuje. Sebapoškodzovanie môže v istých obdobiach života postretnúť každého. Predpokladá sa, že asi 10 % mladých ľudí má skúsenosti s ubližovaním si, no reálne čísla môžu byť podstatne vyššie.

So sebaubližovaním začínajú už deti v mimoriadne citlivom veku – okolo 12 rokov. Niektoré faktory zvyšujú riziko takéhoto správania, zväčša súvisia s prostredím v rodine a v škole. Patria sem:

• skúsenosť s duševnými problémami – depresia, úzkosť, hraničná porucha osobnosti a poruchy príjmu potravy,
• detstvo mimo rodiny, absencia rodičov,
• inakosť voči iným deťom – LGBT, rôzne zdravotné stavy,
• skúsenosť so samovraždou medzi najbližšími.

Prečítajte si tiež:

Ubližovanie si namiesto rozhovoru

Každý z nás má niečo, čo mu spôsobuje stres a znepokojuje ho. Niektorí ľudia dokážu tieto problémy zvládnuť rozhovorom s priateľmi a rodinou, pre iných sú nezvládnuteľné. Keď nevyjadrujeme svoje emócie a nehovoríme o veciach, ktoré nás trápia, hnevajú nás alebo rozčuľujú, tlak sa zvyšuje a postupne sa stáva neznesiteľným. Práve v týchto momentoch si mnohí škodia. V štúdiách zameraných na hľadanie príčin sebapoškodzovania sa mladí ľudia vyjadrili, že si ubližujú najmä vtedy, keď sa cítia nahnevaní, utrápení, znepokojení alebo keď sú depresívni.

Dôvody sebapoškodzovania

Najčastejšími príčinami, ktoré vedú k ubližovaniu si v rôznom, neraz detskom veku, sú:

• problémy doma,
• hádky alebo problémy s priateľmi,
• tlaky v škole,
• šikanovanie,
• depresie,
• úzkosť,
• nízka sebaúcta,
• prechody a zmeny, ako napríklad zmena školy,
• užívanie alkoholu a drog.

So sebapoškodzovaním sa spája množstvo mýtov. Nie, sebapoškodzovanie nie je ani vyhľadávaním pozornosti, ani znakom rôznych subkultúr. Taktiež nie je pravda, že osoby, ktoré si ubližujú, sa v bolesti vyžívajú. Nie je to ani pokus o samovraždu.

Ako postupovať, keď sa cítite pod extrémnym tlakom?

Ak máte sklony k sebapoškodzovaniu, určite je dobré porozprávať sa o nich s odborníkom. Rady kamarátov či okolia nemusia byť dostačujúce a ani vhodné. Samozrejme, nie je ľahké hovoriť o tom, že si ubližujete, čo pri tom prežívate, a dôvodoch, ktoré k tomu vedú. A určite je aj veľmi ťažké požiadať o pomoc. Je to však dôležitý krok k uzdraveniu sa.

Požiadať o pomoc neznamená ukázať slabosť. Naopak, je to dôkaz sily a odvahy a často už samotný fakt, že ste sa so situáciou zdôverili, prináša obrovskú úľavu.

Prečítajte si tiež:

Rozhovor je prvým krokom k zlepšeniu

Ak máte v okolí vnímavého blízkeho človeka, porozprávajte sa otvorene s ním – pomôcť môže rodina, ale aj školský psychológ, citlivý vychovávateľ či výchovný poradca, dôveryhodný učiteľ alebo dobrý priateľ. Existujú rôzne linky pomoci, vďaka ktorým sa môžete porozprávať s odborníkmi úplne anonymne. Kvalitný terapeut je však tou najlepšou cestou. Navyše sa nemusíte báť, že sa vaše problémy rozšíria do okolia a prípadne vám poškodia meno. Existuje viacero techník na odpútanie sa od sebapoškodzovania – napríklad napísať si myšlienky, ktoré vám ubližujú, na papier a roztrhať ho alebo spáliť. Vybiť hnev si môžete aj do vankúša. Psychoterapeut v spolupráci s vami nájde spôsob, ktorý vám bude najviac vyhovovať.

V žiadnom prípade nedovoľte, aby vás strach zo zlej reakcie odradil od hľadania pomoci, ktorú potrebujete a ktorú si zaslúžite. Nájdite si čas a buďte so sebou trpezliví. Zmena nenastane za jednu noc – ale určite príde. Musíte sa krok po kroku naučiť, ako sa o seba starať, a všetko bude potom omnoho jednoduchšie.

Odbornú kontrolu zabezpečila Mgr. Alexandra Kaiser, klinická psychologička (znalkyňa v odbore psychológia, odvetvia – klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, psychológia sexuality).

Zdroje: mentalhealth.org.uk, healthychildren.org

Podporte nás

Pošlite jednorazový dar nášmu združeniu

Zapíšte sa k odberu nášho newsletteru

Staňte sa naším priateľom na FB

Pošlite článok niekomu, komu sa bude páčiť