Sebapoškodzovanie: Týka sa aj vás? Urobte si test!

Zdroj foto: www.stock.adobe.com

Pod pojmom sebapoškodzovanie si možno predstavíte dorezané telo vážne psychicky chorého človeka či masochistické praktiky jedinca so sexuálnou deviáciou.

„Niečo také extrémne sa mňa vôbec netýka, som normálny človek a nebudem si predsa ubližovať,“ poviete si.

Ale je to naozaj tak?

Môžete s pokojným svedomím vyhlásiť, že voči svojmu telu nie ste nikdy krutí? Skúste teraz úprimne odpovedať na otázky v malom teste:

Test na sebapoškodzovanie:

1. Fajčíte?
2. Pijete alkohol?
3. Požívate iné návykové látky napriek tomu, že viete o ich škodlivosti?
4. Užívate často lieky proti bolesti?
5. Jete potraviny napriek tomu, že sú nezdravé?
6. Jete niekedy príliš veľa?
7. Často ignorujete pocity hladu alebo smädu?
8. Pracujete niekedy na úkor oddychu, ktorý vaše telo potrebuje?
9. Chodíte spávať neskoro večer?
10. Športujete niekedy nad svoje sily?
11. Zanedbávate pohybovú aktivitu?
12. Ignorujete pravidelné lekárske prehliadky?
13. Ignorujete niekedy ochorenie a snažíte sa normálne fungovať?
14. Obhrýzate si nechty?
15. Vystavujete sa často neprimeranému stresu?

Čím väčší je počet otázok, na ktoré ste odpovedali ÁNO, tým sú vaše sklony k sebapoškodzujúcemu správaniu silnejšie. Možno sa vám to zdá absurdné, veď nejaké priestupky voči vlastnému organizmu má takmer každý, to však nič nemení na tom, že ide o narušovanie vlastného zdravia – sebapoškodzujúce (sebadeštrukčné) správanie.

Aká je teda charakteristika sebapoškodzovania?
Čo ľudí k takémuto správaniu vedie? Aký je ich motív?
Prečo sa sebapoškodzovanie spája s dospievajúcimi ľuďmi?
Aká je spojitosť so psychickými problémami a určitými poruchami?
Sú sociálne siete v tomto prípade nebezpečné?
Ako môžeme ľuďom praktizujúcim sebapoškodzovanie pomôcť?

Sebapoškodzovanie nie je len rezanie rúk

Pojem sebapoškodzovanie treba chápať v širšom zmysle slova. Keď poškodenie vlastného tela nie je zámerom, hovoríme skôr o správaní nezodpovednom voči sebe. V prípade násilia páchaného na vlastnom tele – napr. v podobe rezania sa alebo keď si vedome spôsobujete popáleniny – hovoríme o zámernom sebapoškodzovaní. A to už na rozdiel od predchádzajúcich príkladov nie je spoločensky akceptovateľné a je právom považované za závažný psychický problém.

Zámerné sebapoškodzovanie – charakteristika

Zámerné sebapoškodzovanie (self-harm) je opakované násilné správanie voči svojmu telu, ktorým si spôsobujeme fyzické zranenie a poškodenie tkaniva, a to rôznymi spôsobmi bez pokusu o samovraždu. Metódy sebapoškodzovania sa delia na 2 hlavné skupiny:

• sebatrávenie (self-poisoning) – nadmerné požívanie liekov, drog, alkoholu či iných škodlivých látok s cieľom poškodiť svoje telo bez samovražedného zámeru,
• sebazraňovanie (self-injury) – rezanie sa, škrabanie sa, prepichovanie kože, popálenie sa, sebahryzenie, udieranie sa, trhanie si vlasov.

Treba podotknúť, že medzi človekom praktizujúcim zámerné sebapoškodzovanie a človekom so samovražedným správaním je rozdiel. Jedinec, ktorý sa skutočne pokúsi o samovraždu, pokladá svoj život za trápenie a chce ho skončiť. No jedinec, ktorý sa zámerne poškodzuje, sa chce len cítiť lepšie a sebapoškodzovanie je – aj keď to znie nelogicky – prostriedkom na dosiahnutie cieľa.

Čo ľudí vedie k takýmto činom?

Bolesť je niečo, čomu sa chceme vyhnúť. Preto je také ťažké pochopiť, prečo si niekto dobrovoľne ubližuje. V motívoch takéhoto správania však netreba hľadať logiku. Ide o vnútorné psychické prežívanie jednotlivých ľudí, ktoré je mimoriadne komplikované.

Základné motívy zámerného sebapoškodzovania:

• snaha o uvoľnenie negatívnych emócií, ventilácia hnevu, zlosti, beznádeje,
• použitie fyzickej bolesti na odvrátenie psychického utrpenia,
• oživovanie spomienok na traumatickú udalosť,
• sebanenávisť, snaha potrestať samého/samu seba, pocity viny,
• túžba po očistení sa od pocitov hanby (hlavne po sexuálnom zneužití, znásilnení),
• potvrdenie vlastnej existencie (pri stavoch depersonalizácie a derealizácie),
• obrátenie agresie na seba (nechceme neublížiť niekomu inému),
• snaha o vynášanie vnútorných pocitov na povrch (spôsob neverbálnej komunikácie),
• snaha o obrátenie pozornosti na seba, potreba šokovať, rebélia,
• túžba po niečom novom, zvedavosť,
• snaha o euforický zážitok, pocit sily, moci nad sebou samým,
• príslušnosť k určitej skupine (zámerné sebapoškodzovanie v subkultúrach ako gothic a emo).

Sebapoškodzovanie u malých detí

Je veľmi ojedinelé, ak zámerné sebapoškodzovanie praktizujú deti už v predpubertálnom veku. Nie je to však vylúčené. Najčastejšie ide o spojitosť s mentálnym postihnutím a autizmom v podobe rytmicky sa opakujúcich činov, napr. búchanie hlavou o stenu.

U zdravých detí sa zase môže objaviť sebapoškodzovanie, ktoré nemá až takú výraznú podobu. Veď obhrýzanie nechtov, nadmerné škrabanie sa aj hryzenie – to nie je nič neobvyklé. Deti tak môžu reagovať na zmenu vo svojom živote – nástup do škôlky, školy, sťahovanie sa, zmena rodinných pomerov.

Hoci ide o menej závažné prejavy, nemali by sme ich brať na ľahkú váhu. Naši maličkí sú zraniteľní a môže to byť ich prosba o pomoc. Preto buďme pozorní voči potrebám dieťaťa, poskytnime mu emocionálnu oporu. Možno práve tak zabránime tomu, aby v neskoršom veku malý problém neprerástol do niečoho závažnejšieho.

Zámerné sebapoškodzovanie sa najčastejšie prejaví v puberte

Puberta a adolescencia sú po emocionálnej stránke veľmi náročné obdobia, takže sa nie je čomu diviť, že práve vtedy zvykne zámerné sebapoškodzovanie prepuknúť. Spoločnosť to často vníma ako snahu o upozornenie na seba, rebéliu, čo môže byť v istom zmysle pravda. Ale ide o dosť zjednodušený pohľad na vec.

Sebapoškodzovaniu sa tiež pripisuje určitá spojitosť s nosením piercingu a s tetovaním, čo má svoje opodstatnenie, keďže tu ide o zásah do vlastného tela. Dokonca niektorí jedinci uvádzajú, že so sebapoškodzovaním začali práve po prepichnutí častí tela piercingom alebo po tetovaní, keď zistili, že bolesť im v istom zmysle pomáha. Takéto správanie sa prisudzuje aj určitej módnej vlne či charakteru subkultúr, ktoré sme už spomínali.

Samozrejme, nie je pravidlom, že každý nositeľ piercingu či každý v oblečení štýlu emo sa musí doma rezať do rúk – to určite nie. Skôr ide o to, že jedinec, ktorý je náchylný k sebapoškodzovaniu, svojimi osobnostnými črtami podvedome inklinuje k takýmto skupinám.

V každom prípade však zámerné sebapoškodzovanie netreba podceňovať a danej osobe musíme podať pomocnú ruku a hľadať príčinu. Pozitívnou skutočnosťou je, že takéto správanie nezvykne pretrvávať do dospelosti. Štatistiky potvrdzujú klesajúce percentá zámerne sa sebapoškodzujúcich ľudí pri narastajúcom veku.

Príčiny zámerného sebapoškodzovania

Ako pri každom psychickom probléme, aj tu ide o stret viacerých faktorov, ktoré zapríčiňujú neobvyklé správanie. Zjednodušene sa dá hovoriť o faktoroch vnútorných a vonkajších.

Vnútorné faktory – vyplývajúce z osobnosti jedinca

Ľudia praktizujúci zámerné sebapoškodzovanie sa vyznačujú určitými povahovými črtami. Trápi ich napr. častý smútok, skľúčenosť, depresívne stavy, neschopnosť vyjadrovať svoje pocity, pesimizmus, nízka sebaúcta, sklony k sebaobviňovaniu, sebanenávisť.

Ide o vlastnosti, ktoré sú vo veľkej miere biologicky podmienené – uvádza sa najmä súvislosť s nízkou hladinou sérotonínu v nervovej sústave. Niekedy sa zámerné sebapoškodzovanie môže vyskytnúť aj u osôb s problémami pohlavnej identity.

Vonkajšie faktory – vyplývajúce zo sociálneho prostredia

Primárnym miestom sociálnych interakcií je rodina. Najbližšie okolie a doterajšie životné udalosti formujú psychiku každého z nás. Detstvo ľudí, ktorí sa zámerne sebapoškodzujú, je väčšinou poznamenané závažnými chybami zo strany rodičov – rodičia s nimi nepekne zaobchádzali, ich postoj k základným potrebám dieťaťa a jeho emocionálnym prejavom bol chladný až odmietavý.

Takisto mohlo ísť o neprimerane autoritatívnu výchovu alebo boli rodičia tzv. emocionálne neprítomní, bez prejavov pozornosti voči dieťaťu. Ako v každom prípade, aj tu existujú výnimky, veď zámerné sebapoškodzovanie sa objavuje aj u ľudí, ktorí vyrástli v harmonickom prostredí.

Zámerné sebapoškodzovanie môže byť aj dôsledkom silnej traumatizujúcej udalosti, ako sú strata blízkej osoby, nehoda, vážne zranenie, znásilnenie alebo sexuálne zneužitie, týranie, svedectvo domáceho násilia, dlhodobá šikana.

Zámerné sebapoškodzovanie ako príznak psychiatrických diagnóz

Zámerné sebapoškodzovanie nie je zatiaľ samostatnou psychiatrickou poruchou. Je však príznakom viacerých psychických porúch, aj keď presná súvislosť nie je známa. Najčastejšie psychické poruchy, keď sa u jedinca objavuje sebapoškodzovanie (nie je podmienkou), sú:

• mentálna bulímia,
• mentálna anorexia,
• disociačná porucha,
• hraničná porucha osobnosti,
• posttraumatická stresová porucha,
• obsedantno-kompulzívna porucha,
• depresia,
• rôzne poruchy osobnosti.

Sebapoškodzovanie a sociálne siete

V poslednom čase odborná komunita upozorňuje na fenomén sebapoškodzovania v súvislosti so sociálnymi sieťami. V čom teda spojitosť spočíva? Výskumy potvrdzujú, že čas strávený na sociálnych sieťach môže negatívne pôsobiť na detskú psychiku. Vo všeobecnosti porovnávanie sa s inými ľuďmi umocňuje náš pocit menejcennosti a s tým spojené úzkosti. A na sociálnych sieťach prebieha porovnávanie nepretržite. Taktiež neustála snaha byť pozitívne ohodnotený ostatnými (napríklad „lajkami“ pod našimi príspevkami). A ak dieťa či adolescent v reálnom živote prežíva niečo náročnejšie, jeho problémy sa len umocňujú. Dôsledok, že to všetko vyústi do sebapoškodzovania, nie je ojedinelý.

Ďalšia súvislosť sebapoškodzovania a pôsobenia detí v online priestore sa týka konkrétnych online skupín. Spojiť sa s ľuďmi, ktorí majú rovnaký problém ako my, je prirodzené. A online priestor nám to umožňuje absolútne bez problémov. Deti a adolescenti, ktorí podliehajú sebapoškodzovaniu, sa môžu stať členmi skupiny sociálnej siete zlučujúcej sebapoškodzujúcich jedincov. Tým získajú pocit, že existujú ľudia, ktorí im rozumejú, pretože prežívajú to isté. Problém však spočíva v tom, že vplyv ostatných členov takejto skupiny nebýva pozitívny, ale, naopak, podporuje dané správanie.

Pýtate sa, ako tomu môžeme my rodičia zabrániť? Nie je to jednoduché. Zákaz sociálnych sietí deťom nie je riešením. Sú súčasťou ich sveta, v ktorom už majú vytvorené vzťahy. Ako prevencia budú slúžiť jedine dostatočná komunikácia s dieťaťom a úprimné zaujímanie sa o jeho život. Aj o jeho život prebiehajúci na sociálnych sieťach.

Ako sa zachovať, keď zistíme, že si naše dieťa zámerne ubližuje?

Pre rodiča či blízku osobu je takéto zistenie veľmi znepokojujúce až bolestivé. Je pravdepodobné, že sebapoškodzovanie dieťaťa prebieha už dlhší čas, no uniklo našej pozornosti. Deti v pubertálnom veku sú si vedomé toho, že by to nemali robiť, a často sa to snažia pred okolím skryť. Napríklad zámerne sa poškodzujú na miestach na tele, ktoré sa dajú ľahko skryť pod oblečením. V každom prípade však treba brať do úvahy, že sebapoškodzovanie je len výsledným správaním a odzrkadľuje ťažké vnútorné prežívanie dieťaťa. Určite to nerobí z rozmaru. Ignorácia nie je na mieste. No zároveň ani krik, náš hnev, obviňovanie, vyhrážky, bitie či lamentácia tento problém nevyriešia. Treba si uvedomiť, že sme to my, kto musí byť v danej situácii dieťaťu oporou, a práve náš postoj ovplyvní, či s tým bude pokračovať alebo nie.

Ako sa teda máme zachovať?

Čoho sa vyvarovať, čo nerobiť:

• dieťa nebiť, fyzicky ani ináč ho netrestať,
• nekričať,
• nelamentovať, nezaťažovať ho vlastnými citovými výlevmi,
• nevyhrážať sa mu,
• nemoralizovať,
• neobviňovať dieťa z nevďačnosti či z toho, že nám spôsobuje problémy.

Možno si poviete, že teória znie pekne, no reagovať bez vloženia vlastných emócií ani nie je možné, veď vás to znepokojilo a tiež ste len človek. Ak aj vaša prvá reakcia nebola vhodná, neznamená to, že s tým musíte pokračovať. Aj keď je to ťažké, no pri tomto probléme dieťaťu pomôže len vaše racionálne správanie.

Čo teda máme v takom prípade robiť:

• vysvetliť dieťaťu svoje pocity, svoje znepokojenie a povedať mu, že mu chceme pomôcť,
• dať dieťaťu najavo, že sme tu preň, môže sa nám kedykoľvek zdôveriť,
• pomôcť mu identifikovať jeho pocity,
• pokúsiť sa spoločne s ním hľadať riešenie jeho problémov,
• vyhľadať odbornú pomoc.

Liečba sebapoškodzovania

Zámerné sebapoškodzovanie nie je jediným problémom psychického charakteru u konkrétnej osoby. Preto ani liečba nemôže mať jednotný charakter. Vždy treba brať do úvahy možnú diagnózu, psychický stav, prostredie, v ktorom človek žije, medziľudské vzťahy. Až potom možno začať s optimálnou liečbou, či už prostredníctvom psychoterapie, nasadením liekov, alebo kombináciou obidvoch možností.

Zdroje:

1. Marie Kriegelová: Záměrné sebepoškozování v dětství a adolescenci, Grada Publishing, a.s., Praha, 2008.
2. Michaela Pugnerová, Jana Kvitová: Přehled poruch psychického vývoje, Grada Publishing, a.s., Praha, 2016.
3. Mária Ondriášová: Psychiatria, Vydavateľstvo Osveta, Martin, 2005.
4. https://www.centrumga.sk/sebaposkodzovanie.pdf
5. https://ipcko.sk/sebaposkodzovanie-na-socialnych-sietach/

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď

Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť.