(Zdroj foto: Adobestock.com)
Pojem biologická liečba nie je pre mnohých z nás ešte celkom jasný. Vlastne ani poriadne nevieme, čo si pod biologickým liekom máme predstaviť.
Často si myslíme, že ide o liečbu bylinkami, o akúsi alternatívnu liečbu podobnú homeopatikám alebo pokusnú liečbu, ktorú lekár nasadí vtedy, keď zlyhajú „normálne“ lieky a my si myslíme, že sa na nás niečo testuje.
Biologická liečba znamená úplne niečo úplne iné. Ide o veľmi pokrokový a mimoriadne inteligentný spôsob liečenia ochorení, s ktorými si často tradičné lieky nevedia poradiť.
Čo znamená biologická liečba pre pacienta?
Vedeli ste, že biologická liečba znamená, že liečivo obsahuje jednu alebo viac zložiek pochádzajúcich alebo odvodených zo živých organizmov alebo buniek?
Tie prechádzajú úpravou pomocou biotechnologických procesov a získavajú tak špecifické vlastnosti, ktoré imitujú prirodzené procesy ľudského tela alebo ich dokážu ovplyvňovať „zvnútra“.
Ide o veľmi účinný spôsob liečby, ktorý je potvrdený vedeckými štúdiami a klinickými skúšaniami.
Reálnej možnosti, aby sa biologická liečba mohla stať súčasťou liečebných procesov v klinickej praxi, však predchádzali dlhé roky, ba až desaťročia skúmania.
Skúmali ako funguje ľudský organizmus a procesy v ňom, ako sa dá ovplyvniť správanie a množenie buniek či ako sa dá do týchto procesov vstúpiť bez toho, aby boli narušené ostatné funkcie v organizme a pod.
O tom, že ide o významné prieniky v liečbe závažných ochorení, svedčí aj fakt, že mnohé vedecké objavy súvisiace práve s biologickou liečbou boli ocenené najprestížnejším ocenením – Nobelovou cenou. Pozrime sa na to, ktoré boli tie najvýznamnejšie.
1901 – položenie základov biologickej liečby
Už v prvom roku udeľovania Nobelovej ceny, v roku 1901, získal toto ocenenie v oblasti medicíny Emil Adolf von Behring. Pôvodne vojenský lekár sa intenzívne zaujímal o imunológiu, ktorá je jedným zo základov biologickej liečby.
Táto jeho vášeň viedla k objavu séra proti záškrtu, ktoré získal imunizáciou koní. Von Behring sa vďaka svojim objavom považuje za jedného zo zakladateľov imunológie a sérológie.
1908 – imunológia a biologické lieky
V roku 1908 získal nemecký chemik, lekár, imunológ a sérológ Paul Ehrlich Nobelovu cenu za svoj výskum v oblasti imunológie.
Vďaka svojej klasifikácii leukocytov, a najmä výskumu v oblasti vzťahu antigénu a protilátky, výrazne prispel aj k rozvoju biologickej liečby vo forme, ako ju poznáme dnes.
Bez týchto objavov by súčasná biologická liečba rakoviny či autoimunitných ochorení neexistovala. Vzťah antigén – protilátka je totiž dôležitým pilierom terapie, ktorá sa využíva v onkológii alebo pri liečbe autoimunitných chorôb.
V onkológii využívame, že nádorová bunka má na povrchu svoje antigény, ktoré dokážeme obsadiť nami vytvorenou protilátkou. Protilátka zohráva funkciu trójskeho koňa, pretože na ňu „zavesíme“ chemoterapeutické liečivo, ktoré zasiahne práve nádorovú bunku s vystrčeným antigénom.
Antigén je akousi vstupnou bránou s menovkou, protilátka (čiže biologické liečivo) je trójskym koňom a chemoterapeutikum je vojakmi, ktorí sa po kontakte so vstupnou bránou naplno prejavia svojím ničivým účinkom.
Keďže antigény nádorovej bunky sú iné, než tie, ktoré má zdravá bunka, trójsky kôň spoľahlivo nájde svojho adresáta, pretože do vstupnej brány (antigénu) zdravej bunky jednoducho nepasuje.
1923 – objavenie inzulínu
V roku 1923 Nobelovu cenu za medicínu získali dvaja vedci – kanadský fyziológ Frederick Banting, ktorý bol vo veku 32 rokov najmladším nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu, a škótsky profesor fyziológie John MacLeod. Spolu s Charlesom Bestom objavili inzulín a jeho úlohu v našom organizme.
Objav inzulínu je prelomový, pretože dodnes umožňuje ľuďom s cukrovkou prežiť a udržiavať hladinu krvného cukru v normálnych hodnotách.
Inzulín je biologickým liekom, pretože jeho pôvod je v živom organizme. Za normálnych okolností ho vyrába náš pankreas, no u ľudí postihnutých cukrovkou 1. typu sú bunky vytvárajúce inzulín ničené ich vlastným imunitným systémom. Preto je nevyhnutné inzulín dopĺňať.
Celosvetovo inzulín užíva 6 miliónov ľudí, či už samostatne, alebo v kombinácii s liekmi. Je to jednoznačný príklad toho, ako je biologická liečba nenahraditeľná.
Nobelove ceny za biologickú liečbu v roku 1951 a 1954
V roku 1951 dostal Nobelovu cenu za medicínu juhoafrický lekár Max Theiler. Podarilo sa mu vyvinúť vakcínu proti žltej zimnici.
V roku 1954 zase traja vedci, John Enders s mladšími kolegami Thomasom H. Wellerom a Frederickom C. Robbinsom, dostali Nobelovu cenu za svoje bádanie týkajúce sa vírusu detskej obrny, keď dokázali, že je možné tento vírus pestovať aj inak než na živých zvieratách.
Pre jeho pomnoženie používali rôzne typy tkanív. Vďaka tomu neskôr Jonas Salk vyvinul prvú vakcínu proti detskej obrne. Všetky vakcíny sú biologickými liekmi.
Spomínaný John Enders bol zaujímavou postavou, pretože napriek (alebo vďaka?) miliónom, ktoré zdedil po otcovi – bankárovi, vyštudoval na prestížnych univerzitách, bol leteckým inštruktorom v armáde, obchodníkom s nehnuteľnosťami, študoval jazyky aj biomedicínu a ešte stihol získať aj spomínanú Nobelovu cenu za fyziológiu. Po jej udelení sa neskôr podieľal na vývoji vakcíny proti osýpkam.
Očkovanie chráni človeka
Za otcov vakcinácie sa síce považujú Edward Jenner a Louis Pasteur, ktorí objavili a rozvíjali samotný princíp vakcinácie, avšak žili v časoch, keď sa ešte Nobelova cena neudeľovala. Ak by bola existovala už v tých časoch, zrejme by boli bývali horúcimi kandidátmi na jej získanie.
Princíp očkovania spočíva v tom, že do zdravého organizmu sa úmyselne podá antigén – čiže sacharid alebo bielkovina typická pre určitú choroboplodnú baktériu alebo vírus. Avšak nakoľko nejde o živé mikroorganizmy, ale oslabené, alebo len o ich časť, nedokážu tieto vyvolať ochorenie.
Imunitný systém ich však rozoznáva ako cudzorodé a začne vyrábať protilátky. Ak sa neskôr stretne so skutočným pôvodcom ochorenia, biele krvinky si „pamätajú“ jeho antigén podaný vo vakcíne a dokážu veľmi rýchlo zareagovať tvorbou protilátok. Tak očkovanie chráni človeka pred vypuknutím ochorenia, prípadne ochorenie prebieha miernejšou formou, než by tomu bolo v prípade nezaočkovania.
1958- rekombinácia baktérií
Joshua Lederberg získal v roku 1958 Nobelovu cenu za svoj objav genetickej rekombinácie baktérií. Genetická rekombinácia znamená preusporiadanie génov, vďaka ktorému dokáže organizmus „vyrábať“ inú bielkovinu, než pred preusporiadaním.
V biologickej liečbe sa rekombinácia využíva pri výrobe protilátok či rekombinantných bielkovín, vďaka ktorým sa napríklad môže liečivo cielene dostať k nádorovej bunke a nepoškodiť tak ostatné, zdravé bunky.
Bez rekombinácie by sme boli odkázaní len na tie bielkoviny, ktoré sa prirodzene okolo nás vyskytujú a nedokázali by sme si bielkovinu vyrobiť „na objednávku“, s takými vlastnosťami a v takom množstve, aké potrebujeme. Možnosti biologickej liečby v jej modernej podobe by boli veľmi obmedzené.
Nobelove ceny za biologickú liečbu v roku 1966
V roku 1966 sa o „Nobelovku“ delili dvaja vedci – Peyton Rouss a Charles B. Huggins. Prvý z nich objavil vírusy spôsobujúce nádory a pán Huggins zistil, že rakovina prostaty reaguje na hormonálne pôsobenie. Keďže podávanie hormónov je tiež biologickou liečbou, aj tento vedec sa zaslúžil o jej rozvoj.
1968 – bielkoviny a biologická liečba
Traja vedci – Holley, Khorana a Nirenberg popísali genetický kód a mechanizmus, akým sa vytvárajú bielkoviny. Vďaka týmto objavom vieme, že určité usporiadanie génov má priamy vplyv na druh bielkoviny, ktorá sa v bunke vyrobí.
Ak sú gény preskupené nevhodne, výsledná bielkovina nefunguje tak, ako by mala. To je dôvodom rôznych príznakov rozličných genetických ochorení. Jednotlivé bielkoviny majú rôzne účinky, čo využívame aj v biologickej liečbe.
1972 a 1984 – monoklonálne protilátky v biologickej liečbe
Za objasnenie chemickej štruktúry protilátok dostali v roku 1972 Nobelovu cenu dvaja vedci, Gerald M. Edelman a Rodney R. Porter.
Medzníkom pre rozvoj modernej biologickej liečby bola práca vedcov Nielsa K. Jerneho, Georgesa J. F. Kohlera a Césara Milsteina, ktorí skúmali imunitný systém a tvorbu monoklonálnych protilátok.
Ich práca umožnila tvorbu „protilátok proti protilátkam“, ktoré sa dnes využívajú v mnohých oblastiach medicíny ako súčasť biologickej liečby, ale používajú sa aj pri zisťovaní niektorých ochorení. Nobelovu cenu za tento prínos získali v roku 1984.
Nobelove ceny za biologickú liečbu v roku 1986
V tomto roku získali Nobelovu cenu Stanley Cohen a Rita Levi-Montalcini za objav rastových faktorov. Tie sa podieľajú na raste plodu a oprave poškodených tkanív, avšak ich abnormálne formy alebo veľmi vysoké hladiny súvisia s rastom a množením rakovinových buniek. V biologickej liečbe rakoviny sa preto používajú látky zamerané proti rastovým faktorom.
Rok 2006 a génová terapia
Dvaja vedci, Andrew Fire a Craig C. Mello vo svojej práci objasnili mechanizmus RNA interferencie, ktorá má svoje využitie v génovej terapii ako súčasti biologickej liečby.
Vďaka poznatkom týchto dvoch pánov vieme viac o spôsobe, akým je v bunke regulované „zapínanie“ a „vypínanie“ génov. RNA interferencia slúži ako prirodzená obrana proti vírusom, ale súvisí aj s niektorými ochoreniami. V génovej terapii môžeme cielene tlmiť „zapnuté“ gény.
V biologickej liečbe sa tento objav už konečne v roku 2018 dočkal svojho praktického využitia, v Európe aj USA je dostupný liek na zriedkavé ochorenie – hereditárnu amyloidózu. Tento liek využíva jav RNA interferencie a pomáha pacientom s diagnózou tohto ochorenia poškodzujúceho nervy.
2018 – najnovšia Nobelova cena za biologickú liečbu
Doposiaľ najnovšia Nobelova cena za medicínu patrí dvom pánom z Japonska a USA. Jedným je Tasuku Honjo a druhým James P. Allison. Ich objav je nádherným príkladom, ako môžeme pomôcť svojmu telu, aby si pomohlo v boji s chorobou samo.
Títo dvaja vedci získali prestížne ocenenie za svoj výskum v oblasti rakoviny. Jej klasická liečba chemoterapiou je pre mnohých pacientov veľmi cenným prínosom, má však viacero nežiaducich účinkov a nie vždy zaberie tak, ako by sme chceli. Preto z nej pacienti mávajú obavy a niekedy liečbu odmietajú.
Objav Honja a Allisona predstavuje veľmi pokrokový prístup k liečbe onkologických ochorení, pretože títo páni zistili, ako je možné „odbrzdiť“ náš imunitný systém, aby zaútočil na rakovinové bunky. Tento úspech korunoval najmenej storočnú snahu vedcov uplatniť v boji s rakovinou vlastné sily imunitného systému.
Biologická liečba je dramaticky sa rozvíjajúcou oblasťou medicíny. Je to kvôli jej širokým možnostiam a využívaniu prirodzenejších molekúl, než je tomu v prípade chemickej liečby.
Môžeme len poďakovať všetkým vedcom, ktorí sa podieľali či neúnavne podieľajú na jej rozvoji. A veriť, že aj vďaka tejto práci nájdeme riešenia na najzávažnejšie zdravotné problémy, ktoré trápia ľudstvo.
Zdroje:
https://en.wikipedia.org/wiki/Targeted_therapy
https://www.nobelprize.org/prizes/medicine
https://www.nature.com/articles/d41586-018-05867-7
https://www.cilena-lecba.cz/novinky/stripky-z-historie-cilene-lecby-546
