Príznaky(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Každý z nás pozná, aké to je, mať strach. Známa emócia, pre život potrebná, no v niektorých situáciách nepríjemná a narúšajúca našu pohodu.
Existujú ľudia, ktorým strach znepríjemňuje život vo chvíľach úplne samozrejmých – aj obyčajné zvezenie sa výťahom, prechádzanie tunelom, či jazda autom môže pre nich znamenať silné emočné vypätie. Až také, že sa daným situáciám začnú vyhýbať.
Toto všetko kvôli strachu z uzavretého priestoru. Zoznámte sa so strachom, ktorý má svoje meno – klaustrofóbia.
Strach a úzkosť
Strach a úzkosť sú normálne stavy ľudského organizmu. Spúšťajú v tele reakcie, ktoré mobilizujú myseľ, aby človek dokázal vyriešiť ohrozujúcu situáciu. Napríklad zaujať bojovú pozíciu, alebo naopak utiecť – tzv. útok alebo únik.
Kým strach spúšťa okamžitú reakciu organizmu, úzkosť slúži k príprave na možnú nebezpečnú situáciu. Obidve emócie boli mimoriadne potrebné pre našich predkov, no stále majú svoj význam aj v živote dnešného človeka.
Prečo?
Mierny strach aj úzkosť zostrujú naše zmysly a zvyšujú výkon. Samy o sebe nie sú škodlivé, nespôsobujú telesné ani psychické poškodenie, keďže vo väčšine prípadov ide o dočasný stav. Horšie je, keď sa „bojíme“ nezmyselne a so železnou pravidelnosťou.
Čo je to fóbia?
Ak človek stráca kontrolu nad svojím strachom a emóciami, pričom ich intenzita je neprimeraná vzhľadom na skutočné nebezpečenstvo, zvykneme hovoriť o fóbii. Fóbia je nadmerný, neprimeraný, iracionálny strach zo situácií a objektov, ktorých sa väčšina ľudí výraznejšie nebojí, pretože sú z objektívneho hľadiska málo nebezpečné.
Oproti tomu človek s fóbiou prepadne strachu aj po slabom podnete. Preto sa začne vyhýbať situáciám a objektom, ktoré mu tieto stavy spôsobujú. Pokiaľ je jedinec od fóbického podnetu ďaleko, ani ho neočakáva, cíti sa bezpečne.
Čo nie je fóbia?
Za fóbiu nepokladáme strach, ktorý je primeraný vzhľadom na možné nebezpečenstvo, napríklad strach z jedovatého hmyzu v prostredí, kde je jeho prítomnosť pravdepodobná. Ak je však hmyz v teráriu (napr. v zoologickej záhrade), prípadne ani nie je jedovatý, no človek pocíti silné prejavy strachu, ide o fóbiu.
Niekedy je ťažké rozlíšiť, či ide len o silnejší strach, prežívanie nepohody, alebo máme do činenia so skutočnou fóbiou. Aby sme mohli s istotou povedať, že človek trpí fóbiou, musí sa danému objektu alebo situácii cielene vyhýbať, znášať ju s neprimeranými prejavmi strachu, prípadne pociťuje nadmernú úzkosť už pri pomyslení, že bude objektu (situácii) vystavený.
Môžeme pociťovať nepohodu vo výťahu, no nie až takú, aby sme kvôli tomu prestali chodiť výťahom. Vtedy ešte nejde o fóbiu. Ak sú však naše pocity natoľko silné, že aj na ôsme poschodie pôjdeme radšej pešo, ide už o fóbiu, ktorá nám výrazne zasahuje do života.
Existujú tri základné typy fóbických porúch:
- Špecifické fóbie.
- Agorafóbia.
- Sociálna fóbia.
Špecifické fóbie
Špecifické fóbie zahŕňajú celý rad objektov a situácií, v ktorých niektorí ľudia pociťujú fóbický strach. Býva dosť časté, že človek je postihnutý viacerými fóbiami naraz:
- fóbia z prírodných javov, ako búrka, tma, voda a pod.,
- fóbia zo zvierat – najčastejšie sú to psy, myši, pavúky, rôzny hmyz, ale aj mačky či vtáky,
- fóbia z uzavretých alebo malých priestorov – tzv. klaustrofóbia,
- fóbia z krvi, z injekcií a zo zranenia,
- situačné fóbie – fóbia zo šoférovania, z cestovania lietadlom, autobusom alebo vlakom,
- menej časté fóbie – z rôznych objektov, určitých zvukov, určitej stravy, zo snehu a pod.
Závažnosť akékoľvek fóbie posudzujeme podľa toho, v akej miere ovplyvňuje náš každodenný život. Rovnako platí, že u fóbického človeka je väčšia pravdepodobnosť získania ďalších fóbií, hlavne ak sú podobného charakteru. Napríklad človek trpiaci klaustrofóbiou nadobudne fóbiu z cestovania lietadlom alebo vlakom.
Ako a kedy sa klaustrofóbia prejavuje?
Klaustrofóbia patrí k špecifickým fóbiám. Podobne ako iné špecifické fóbie, klaustrofóbia sa objavuje viac u žien. Kým fóbie z prírodných javov alebo zo zvierat sa prejavia už v detstve, klaustrofóbia sa spravidla objaví v neskoršom veku – v ranej dospelosti (okolo 20. roku života).
Vo všeobecnosti klaustrofóbiou označuje stav, keď sa u osoby vyvinie neurotický strach z pobytu v uzavretom priestore. Konkrétne situácie, kedy na klaustrofobikov zaútočí nadmerný strach, však môžu byť odlišné. Niekoho desí malosť a stiesnenosť priestoru, iný sa obáva nemožnosti úniku z neho. Spúšťačom môže byť aj pobyt v miestnosti bez okien, alebo miestnosť preplnená ľuďmi.
Klaustrofóbia sa môže prejaviť aj pri pôsobení nenápadnejších podnetov, napríklad po obyčajnom ľudskom objatí, v spacom vaku, či v prípade tesného oblečenia. Dokonca u niektorých sa prejavuje fóbický strach, ak musia mať zlomenú končatinu v sadre.
Kde sa klaustrofóbia prejavuje (typické objekty):
- výťah,
- tunel, jaskyňa,
- podchod, metro,
- auto,
- vlak,
- lietadlo.
Typické príznaky klaustrofóbie
Príznaky klaustrofóbie sú v prvom rade psychického charakteru, ako nadmerný strach, úzkosť, obava o život, pocit ohrozenia. Tieto emócie vyvolávajú fyziologické príznaky, a to hlavne nadmerné potenie, trasenie sa, dýchavičnosť, búšenie srdca. Postihnutý sa pri silnej fóbii môže chovať aj iracionálne – snaží sa dostať von, vyslobodiť sa, prípadne strháva zo seba oblečenie, či celkovo sa správa až agresívne.
Príčiny vzniku klaustrofóbie
Klaustrofóbia môže byť vyvolaná zlou skúsenosťou s uzavretými priestormi, či už v detstve (napr. úmyselné alebo neúmyselné zavretie dieťaťa do pivnice), alebo v neskoršom veku (napr. uviaznutie vo výťahu).
Ak je daná skúsenosť dostatočne silná a traumatizujúca, uloží sa do podvedomia, a pri ďalšej podobnej situácii sa spustí reakcia. Telo upozorňuje na niečo, čo už zažilo a čo pokladá za ohrozenie. A táto reakcia sa opakovanými zážitkami prehlbuje.
Zlá skúsenosť však nie je príčinou klaustrofóbie u každého. Mnoho ľudí žiadnu zlú skúsenosť nezažilo, a napriek tomu ich v určitej etape života začala sužovať klaustrofóbia. Naopak, iní ľudia zažili dlhší pobyt v uzavretom priestore, no klaustrofóbia sa u nich nevyvinula.
Do úvahy prichádza tiež genetická predispozícia, ale aj odpozorovaný spôsob správania od rodičov. Ani to sa však vo všeobecnosti nepotvrdilo. V rodinnej anamnéze ľudí, ktorí trpia fóbiou, sa síce zvyknú vyskytovať fóbie, alebo iné úzkostné poruchy, no väčšinou nejde o tú istú fóbiu.
Nezdedíme teda určitú fóbiu, ale predispozíciu k úzkosti, ktorá sa v priebehu života môže rozvinúť v konkrétnu fóbiu, na základe zraniteľnosti. Vlohu pre rozvoj fóbie môžeme zdediť, alebo sa ju môžeme „naučiť“ zo správania rodičov, prípadne sa uplatnia obidva prenosy.
Evolučný aspekt klaustrofóbie
Objekty vyvolávajúce fóbický strach nie sú náhodné. Vzhľadom na spôsob života našich predkov, mnohé objekty skutočne predstavovali potencionálne nebezpečenstvo. Strach z určitých zvierat, z tmy, z výšky, aj strach z uzavretých priestorov, mal svoj význam. Z tohto hľadiska sa mohla vrodená predispozícia k strachu z určitých podnetov zachovať dodnes.
Ako klaustrofóbia ovplyvňuje každodenný život
Vzhľadom na dnešný spôsob života, ktorý vyžaduje pobyt v uzavretých priestoroch, používanie výťahov, či premiestňovanie sa dopravnými prostriedkami, je každému jasné, že klaustrofóbia vie mimoriadne skomplikovať každodenný život.
Človek sa síce neustále snaží vyhýbať konkrétnym podnetom, no nie vždy je to možné. Mnohokrát je jedinou možnosťou vyhľadanie odbornej pomoci.
Ako sa zbaviť klaustrofóbie?
Aj keď sú mnohí klaustrofobici presvedčení, že strach z uzavretých priestorov je súčasťou ich povahy a nedá sa s tým nič robiť, nie je to pravda. Práve naopak, klaustrofóbia je pomerne dobre liečiteľná úzkostná porucha.
Liečba zahŕňa psychoterapiu a psychofarmakoterapiu. Účinnejšia je v tomto prípade psychoterapia, hlavne kognitívno-behaviorálna terapia. Liečba liekmi, predovšetkým použitie niektorých druhov antidepresív, sa skôr používa ako podpora popri psychoterapii.
Prvou voľbou pri liečbe klaustrofóbie je expozícia – metóda, ktorá patrí do oblasti kognitívno-behaviorálnej terapie. Ide o vystavenie sa situácii, ktorá u pacienta vyvoláva fóbický strach, a to buď priamo (naživo), alebo najprv v predstavách, pokiaľ ide o silno úzkostného pacienta.
Po vyšetrení a zhodnotení danej fóbie vytvorí terapeut hierarchiu situácií, ktoré u pacienta vyvolávajú fóbiu. A potom je pacient daným situáciám vystavovaný, postupne od najmenej nepríjemnej až po najnepríjemnejšiu – tzv. odstupňovaná expozícia.
Inou variantou expozície je technika tzv. zaplavenia. Pri zaplavení je pacient konfrontovaný s tou najťažšou situáciou, aby bol uňho vyprovokovaný maximálny strach, pričom zostáva v danej situácii tak dlho, až kým strach nepoľaví.
Ide o dosť drastickú, no zároveň veľmi účinnú metódu. Málo pacientov je však ochotných ju podstúpiť. Radšej volia postupnú expozíciu, ktorá je síce zdĺhavejšia, no šetrnejšia a rovnako účinná.
Zdroje:
- Praško J. a kol.: Specifické fobie, Portál s.r.o., Praha, 2008
- https://www.bbpsycholog.sk/psycholog-radi/uzkost/212-fobia.html
- http://www.anamneza.cz/nemoc/Klaustrofobie-481
