Interview(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Na Slovensku žije približne 400-tisíc diabetikov. 100-tisíc ľudí má tzv. prediabetický rizikový syndróm.
Neliečený diabetes mellitus skracuje dĺžku života o 15 až 20 rokov. Cukrovka nie je ľahká choroba, dá sa jej však predísť, aj s ňou plnohodnotne žiť.
Prinášame vám rozsiahly rozhovor s Doc. MUDr. Emilom Martinkom, PhD., predsedom Slovenskej diabetologickej spoločnosti a primárom diabetologického oddelenia Národného endokrinologického a diabetologického ústavu v Ľubochni.
Až 90 % prípadov ochorenia diabetes mellitus predstavuje cukrovka 2. typu. Je známe, že k tejto forme sa človek dopracuje aj životným štýlom. Mnohé teda máme vo vlastných rukách, no cukrovka je stále rozšírenejšia. Čo na to poviete?
Za posledných dvadsať rokov sa počet pacientov s diabetom 2. typu zdvojnásobil. Preto sa lekári a Slovenská diabetologická spoločnosť usilujú o čo najväčšiu osvetu. Vyzývame ľudí na pravidelné preventívne prehliadky, prostredníctvom osvetových kampaní ich upozorňujeme na počiatočné prejavy, ale aj na možnosti, ako riziko vzniku cukrovky zredukovať.
O diabete sa dnes aj v médiách hovorí asi najviac zo všetkých ochorení. Myslím si, že osvety je teda relatívne dosť, ale problémom je aj fakt, že cukrovka v úvodných štádiách nebolí a pacient nemáva žiadne výraznejšie ťažkosti, ktoré by ho zásadným spôsobom limitovali a nútili vyhľadať lekára. Ochorenie sa tak mnohokrát zisťuje neskoro, čím sa premešká dôležité obdobie pre jeho podchytenie.
Je pravidelná preventívna prehliadka alfou prevencie cukrovky?
V prvom rade by sme zachytili rizikové a včasné formy ochorenia, kde sa dá urobiť veľmi veľa. Pre prognózu samotného pacienta je totiž dôležité, aby sa liečba začala čo najskôr. Pokiaľ ochorenie dlhší čas prebieha nepoznane, a teda aj bez liečby, vedie k rozvoju komplikácií a dôsledkov, ktoré sa už potom nedajú zvrátiť ani tou najkvalitnejšou liečbou. Včasná diagnostika, dobrá a zodpovedná spolupráca pacienta a čo najrýchlejšie dosiahnutie optimálnych kritérií liečby, sú pre prognózu cukrovky – a teda aj pre kvalitu budúceho života – mimoriadne dôležité.
Pri cukrovke hovoríme o hypoglykémii a hyperglykémii – teda o nedostatočných, či o nadmerných hladinách krvného cukru. Ako sa človek cíti, keď má hypoglykémiu?
Hypoglykémia je u diabetika najčastejšie dôsledkom nezladenia liečby s príjmom potravy a pohybom. Jej prejavy závisia od toho, do akej miery glukóza v krvi poklesla. Prvé príznaky sa objavujú, už keď sa blíži k dolným hraniciam normálnej hodnoty, teda zhruba pod 4 mmol/l. Človek začne pociťovať hlad, je nervózny a nepokojný.
Väčšina pacientov už vie, že toto štádium je potrebné brať ako varovné – príjmom potravy musia odvrátiť ďalší pokles hladiny cukru v krvi. Pokiaľ k tomu nedôjde a glykémia ďalej klesá, pribúdajú ďalšie problémy, ako zhoršená schopnosť sústrediť sa, udržať pozornosť, potenie, slabosť, strach, tras, sklesnutosť, nepokoj, poruchy ostrosti zraku, spavosť, zrýchlená akcia srdca, pocit na závrat, bolesť hlavy, pocit na vracanie, svalová slabosť. Už tieto stavy pacienta limitujú v množstve aktivít, napríklad v práci, či pri riadení motorového vozidla.
Ďalšie prehlbovanie hypoglykémie sa už prejavuje poruchami činnosti mozgu. Môžeme ich zjednodušene rozdeliť na neurologické a psychické prejavy. Medzi neurologické patria poruchy zrakovej a sluchovej pozornosti, dvojité videnie, zmena výrazu a mimiky, poruchy reči – neschopnosť vyjadriť sa, poruchy artikulácie, neschopnosť porozumieť, poruchy spracovávania informácií, poruchy pohotovosti reagovať, poruchy priestorovej orientácie, poruchy koordinácie pohybov oko – ruka (pacient si netrafí na nos alebo siaha po predmetoch mimo ich skutočnej polohy).
Psychické poruchy sa prejavujú nezvyčajným správaním pacienta, náhlou zmenou povahy či nálady, zmätenosťou, úzkosťou, apatiou alebo – naopak – eufóriou, agresivitou, sklonom k násiliu, poruchami myslenia, bludmi, halucináciami, či dezorientovanosťou. Pri ďalšej progresii sa postupne dostavujú nevládnosť, kŕče, strata vedomia a smrť.
Niekedy ľahšia hypoglykémia prebehne v noci a prejavuje sa intenzívnymi snami, nočnými morami, raňajšími bolesťami hlavy, nepokojným spánkom, chronickou únavou, depresiami, nočným potením. Ide teda o vážnu komplikáciu, ktorá limituje aj možnosti liečby a spoluprácu. Pacient, ktorý má časté hypoglykémie a bojí sa ich, sa radšej usiluje svoje glykémie držať vyššie, čo zasa komplikuje liečbu ochorenia.
Komplex dôsledkov, ktoré hypoglykémia spôsobuje, je široký. Dnes však už máme k dispozícii viaceré moderné lieky a inzulíny, pri ktorých je riziko hypoglykémie minimálne.
Typickým prejavom diabetu je hyperglykémia…
Hyperglykémia, teda zvýšenie hladiny glukózy v krvi, je dôsledkom neschopnosti organizmu glukózu adekvátne spracovať. Aj prejavy hyperglykémie závisia od toho, do akej miery je zvýšená; aj v tomto prípade, keď hladina glukózy stúpne veľmi vysoko, tzn. nad 16 – 18 mmol/l, sa môže sa rozvinúť vážny akútny stav. Výrazná a pretrvávajúca hyperglykémia vedie k dehydratácii organizmu a súčasne dochádza k metabolickým zmenám, ktoré vedú k tvorbe ketokyselín s rizikom rozvoja tzv. diabetickej ketoacidózy. Pokiaľ sa tento stav včas nepodchytí, môže viesť k vážnemu rozvratu vnútorného prostredia a ohroziť pacienta priamo na živote.
Sprievodnými príznakmi hyperglykémie sú časté močenie, smäd, psychická únava, telesná slabosť, časté zápaly slizníc a kože, poruchy ostrosti zraku a ďalšie. Z dlhodobého pohľadu však organizmus poškodzuje už aj mierne zvýšená glykémia, ktorá sa ešte nemusí prejavovať príznakmi, ktoré by pacient pociťoval. V tom je ochorenie zákerné a nebezpečné. Poškodzuje oči, obličky, nervovú sústavu, kardiovaskulárny systém. Vplýva prakticky na všetky tkanivá a štruktúry organizmu.
A opäť sa dostávame k potrebe preventívnych vyšetrení a dôvodom, prečo by mala byť diagnóza cukrovky stanovená čo najskôr po jej prepuknutí. Preventívne prehliadky dokážu odhaliť už štádiá ochorenia, keď pacient ešte nemá žiadne subjektívne ťažkosti. Vtedy je optimálny čas na správne podchytenie ochorenia. Ak ochorenie necháme prejsť do neskorších štádií, treba rátať s tým, že už v čase diagnostiky môžu byť prítomné aj komplikácie.
Čo je to prediabetický rizikový syndróm?
Stavy, keď hodnota glykémie, teda hladiny cukru v krvi, ešte nedosahuje kritériá diabetu, ale už presahuje normálne hodnoty. Napríklad nalačno sú to hodnoty medzi 5,6 – 7 mmol/l, pretože nad 7 mmol/l už hovoríme o diabetes, a hodnota do 5,5 mmol/l je normálna hodnota glykémie nalačno. Po jedle by hodnoty glykémie za normálnych okolností nemali presiahnuť hranicu 7,8 mmol/l, a diabetické hodnoty sa pohybujú nad 11,1 mmol/l.
Stav medzi hodnotami 7,8 a 11,1 mmol/l označujeme ako poruchu tolerancie glukózy. To sú stavy, z ktorých sa s veľkou pravdepodobnosťou neskôr môže rozvinúť diabetes; preto ich označujeme ako prediabetické. Včasný záchyt týchto situácií môže výrazne znížiť riziko rozvoja do diabetu.
Ako najčastejšie reagujú pacienti na oznámenie, že majú cukrovku?
Oznámenie diagnózy pacientov mnohokrát prekvapí, zarazí a často si nechcú tento fakt pripustiť. Toto je však jeden z kľúčových predpokladov dobrej liečby. Prijatie ochorenia, uvedomenie si vlastnej zodpovednosti za jeho zvládanie. Mnohí pacienti sa však pred ním skrývajú, povedia si, že to snáď nebude až také zlé, že sa to možno časom upraví. Takto to však nefunguje. Práve naopak, ochorenie časom postupuje, začínajú sa objavovať komplikácie.
Aby sme tomu predišli, je potrebná čo najlepšia kontrola glykémií, čo najviac sa priblížiť jej normálnym hodnotám. To však vyžaduje spoluprácu a adherenciu k liečbe. K tomu môžeme ako lekári prispieť edukáciou, dobre vybratou liečbou, ktorá sa postupne stupňuje, a pravidelnými kontrolami. Ostatné je už úlohou pacienta.
Často sa stáva, že pacient odmieta navrhovanú liečbu inzulínom. Zdôvodňuje to strachom z pichania injekcií, obavami z limitácií v bežnom živote, potrebou častejšieho monitorovania glykémie, obavami, že priberie, že bude mať hypoglykémie. Samozrejme, že chápeme viaceré nevýhody. Ak je však inzulín jedinou možnosťou, je potrebné tento fakt prijať, inak sa vedome poškodzujeme. Uvedomme si, že takto sú od začiatku liečené deti s diabetom 1. typu a napriek všetkému, s čím sa stretávajú, sú v liečbe statočné.
V tomto smere treba s ľuďmi veľmi citlivo pracovať. Vysvetliť im dôležitosť liečby, ale aj možné dôsledky, keď ju odmietnu. Napokon, moderné inzulíny eliminujú viaceré nevýhody starších prípravkov.
Čo riskujeme, ak odkladáme liečbu cukrovky?
Premeškáme rozhodujúce obdobie. Ukazujú to aj štúdie, ktoré hovoria, že prognóza pacienta s diabetom závisí od kvality glykemickej metabolickej kontroly práve počas prvých 5 – 10 rokov. Ak toto obdobie premeškáme, ani najlepšia liečba nie je taká efektívna, pretože v organizme sa uplatňuje tzv. metabolická pamäť. To znamená, že prvé vstupné vyššie glykémie dokážu natrvalo poškodiť niektoré orgány buniek tak, že to už nie je možné zmeniť ani neskoršou výbornou liečbou.
Ak sa teda u pacienta počas prvých desiatich rokov podarí dosiahnuť a udržať optimálne hodnoty glykémie, znižuje sa výskyt prakticky všetkých komplikácií a predlžuje sa tiež očakávaná dĺžka života. A ani neskoršie zhoršenie glykemickej kontroly nemusí mať také zdravotné dôsledky, ako u pacienta, u ktorého bola glykemická kontrola počas prvých desiatich rokov nedostatočná, napríklad preto, že ochorenie ignoroval. U takého pacienta ani neskoršia vynikajúca kontrola už neprinesie také výsledky, aké by sa dosiahli pri optimálnej úvodnej liečbe. Čiže – stále je vo výhode pacient, ktorý začal spolupracovať včas.
Je rozdiel v liečbe cukrovky 1. a 2. typu, a tiež v dosahovaných terapeutických výsledkoch?
Určite. 1. typ diabetu od začiatku vyžaduje inzulín v plnej substitučnej liečbe. To znamená, niekoľkokrát denne, zatiaľ čo pri diabetes 2. typu – pokiaľ je zachytená včas – dlho postačujú režimové diétne opatrenia, potom obvykle nastupuje liečba tabletami. K inzulínu sa najčastejšie pristupuje vtedy, ak predošlá liečba už nie je dostatočne účinná. Sú však viaceré práce, aj naše vlastné skúsenosti, ktoré poukazujú na výhody, ak sa liečba inzulínom začne už v úvodných štádiách diabetu 2. typu.
Ako cukrovka mení život pacienta? Na čo všetko si musí zvyknúť?
V prvom rade sa treba s týmto ochorením zmieriť. Usilovať sa, aby som o ňom vedel čo najviac, ale informácie čerpal zo spoľahlivých a overených zdrojov. Treba si stanoviť určité ciele. Treba spolupracovať s lekárom. Treba si osvojiť racionálny životný štýl. Ideálne je, ak k nemu vedieme aj rodinu. Treba si uvedomiť možné komplikácie a byť na ne pripravený. Napríklad na možnosť hypoglykémie – tým, že stále pri sebe nosím džús, ktorý mi pomôže túto komplikáciu zvládnuť.
Treba sa naučiť používať glukomer, rátať sacharidové jednotky v jedle, výdaj energie pri rôznych pohybových aktivitách. Rovnako, ak som vodič motorového vozidla, musím dodržiavať určité zásady. Je to niekoľko vecí, ktoré pacienta čakajú. Na začiatku sa môžu zdať komplikované, ale postupom času sa stanú stereotypom. Navyše, pacient dostáva svoj život viac pod kontrolu, viac o ňom premýšľa, je donútený zdravšie sa stravovať, viac sa pohybovať, zbaviť sa zlozvykov. Týmto sa nielen výrazne znižuje riziko iných civilizačných ochorení, ale aj spríjemňuje život, pretože pacient sa cíti lepšie.
Dá sa pri správne liečenej cukrovke viesť plnohodnotný život?
Samozrejme. Dokonca cukrovka, obzvlášť 2. typu, pre mnohých ľudí znamená v živote zlomový bod, ktorý vedie – paradoxne – k racionalizácii životného štýlu. Vďaka tomu môžu predísť aj iným ochoreniam, napríklad infarktu myokardu. Diabetes teda môže mať na život človeka aj pozitívny vplyv. Ak sa pacient naučí s ochorením žiť, spolupracuje s lekárom, realizuje opatrenia, ktoré mu lekár odporučil, nemusí byť jeho život ničím limitovaný.
Medzi diabetikmi máme množstvo významných lekárov, vedcov, politikov, športovcov, umelcov, ľudí na vedúcich pozíciách, ktorí plnohodnotne zastávajú svoje pracovné poslanie.
Na druhej strane však treba povedať, že sú aj pacienti, u ktorých limity sú. Ide o ľudí s častými hypoglykémiami, ktorým sa napriek všetkej snahe nemusí dať predísť. To limituje napríklad ich pracovné uplatnenie ako policajtov, letcov, hasičov, pracovníkov vo vysokých polohách, alebo (naopak) potápačov. Týchto pacientov ochorenie limituje aj sociálne, spoločensky, a samozrejme ekonomicky.
Cukrovka je ochorenie, o ktorom sa veľa hovorí aj píše. Napriek tomu – aké mýty ešte aj dnes pretrvávajú?
Najhorší je mýtus, že nadmerný príjem cukru a sacharidov nevedie k vzniku diabetu. Je to omyl. Je to prvá vec, ktorú sa snažíme zdôrazňovať aj v prevencii. A v štádiu prediabetického syndrómu príjem cukrov a sacharidov zásadne ovplyvňujeme – znižujeme príjem sacharidov v potrave na správnu mieru! To znamená, vyhýbame sa sladeným nápojom, fast-foodovým potravinám, nadmernému príjmu príloh (chleboviny, ryža, cestoviny…).
Samozrejme, je ešte veľa ďalších mýtov, napríklad, že ide o infekčné ochorenie, že cukrovku 1. typu dostávajú len deti s nedostatočnou starostlivosťou a pod. Tých mýtov je veľa a práve serióznymi informáciami ich treba stále vyvracať.
Pacientov s cukrovkou nielen liečite, ale aj vzdelávate. Slovenská diabetologická spoločnosť pripravuje v súčasnosti novú webovú stránku.
Áno. Budeme sa na nej venovať aktualitám v liečbe, novinkám v liečbe diabetu, budeme pacientov informovať o sociálnych, právnych a spoločenských problémoch, ktoré ochorenie prináša. Ide nám predovšetkým o to, aby informácie na tejto stránke boli relevantné. Aby boli také, aké majú byť, pretože ako odborníci sa veľakrát stretávame s tým, že rôzne stránky na internete sú zamerané na biznis a je na nich množstvo nezmyslov, ktoré pacienti preberú. Neprispieva to ani k ich liečbe, ani k prognóze ich ochorenia. Cieľom tohto portálu je poskytovanie relevantných a serióznych informácií.
Nový web bude vzdelávať nielen pacientov, ale aj lekárov.
Pre lekárov tu budú zverejňované aktuálne nové poznatky v diabetológii, či už ide o nové lieky, terapeutické postupy, prípadné zmeny v legislatíve. Ide teda o odbornú platformu. Sekcia pre pacientov bude mať za cieľ čo najširšiu edukáciu pacienta a jeho rodinných príslušníkov, ale aj poskytovanie praktických rád a odporúčaní v sociálnej a spoločenskej oblasti ich života.
Hlavným cieľom Slovenskej diabetologickej spoločnosti je, aby spoločne odborníci, pacienti a ďalší zainteresovaní, ako je ministerstvo zdravotníctva a zdravotné poisťovne, vytvárali čo najlepšie podmienky pre diabetikov na Slovensku. Aby sa riešili aj aktuálne otázky na spoločenskej a politickej úrovni, ktoré treba podporiť, aby sa výrazne zlepšili podmienky pacientov na Slovensku a možnosti ich uplatnenia.
Ide aj o nadviazanie dialógu medzi lekármi, ktorí majú túto chorobu v kompetencii, a pacientmi. Ako vyzerá tento dialóg dnes?
Dialóg pacient-lekár je v súčasnosti asi štandardný. Ale aj tu chceme, aby vzájomná výmena informácií bola adresnejšia a konkrétnejšia, a aby pacienti aj takto mali možnosť klásť otázky, ktoré ich trápia a ktoré lekár, primárne zameraný na svoju problematiku, nemusí vnímať.
To znamená, aby sme vedeli pacientom pomôcť aj v otázkach, ktoré im pri bežnej základnej edukácii neposkytujeme. A samozrejme, hlavná náplň je – pacientov vzdelávať. Naučiť ich, ako s ochorením žiť, ako predchádzať rozvoju akútnych a chronických komplikácií, poskytnúť im určité pomôcky, na ktoré nemusí byť v ambulancii dostatok času, aby sme spoločne ochorenie s každým pacientom čo najlepšie a najefektívnejšie zvládli.
Kto je Doc. MUDr. Emil Martinka, PhD.?
- Od roku 2000 primár Národného diabetologického centra v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni.
- Na svojom oddelení v NEDU Ľubochňa založil prvé komplexné Centrum pre diabetickú nohu. Do praxe zaviedol (ako prvý na Slovensku a medzi prvými v rámci EU) viaceré nové terapeutické postupy.
- Ako externý docent sa podieľa na výučbe študentov lekárskej fakulty a fakulty ošetrovateľstva Jesseniovej lekárskej fakulty UK (JLFUK) v Martine. Je tiež členom Vedeckej rady JLFUK.
- Pracuje ako lektor a člen atestačnej komisie v odbore diabetológia a ako lektor v odbore endokrinológia.
- V júni 2010 bol zvolený za prezidenta Slovenskej diabetologickej spoločnosti.
- Od júna 2012 je predsedom odbornej pracovnej skupiny A10 pre antidiabetiká Ministerstva zdravotníctva SR a podpredsedom komisie pre zdravotné pomôcky diabetikov.
- Je vedúcou osobnosťou Národného diabetologického programu Slovenskej diabetologickej spoločnosti, venovanému prevencii a včasnej diagnostike diabetes mellitus.
- Založil Centrum pre tehotné diabetičky, Centrum pre nastavovanie na liečbu pomocou inzulínovej pumpy a kontinuálneho monitorovania glykémie, rozpracoval postupy liečby po mocou inzulínových pumpy, ktoré sa využívajú na celom Slovensku.
