Príznaky(Zdroj foto: AdobeStock.com)
Autonehody, prírodné katastrofy, teroristické útoky, no i fyzické či psychické zneužitie.
Všetky tieto udalosti sa pomaly stávajú každodennou súčasťou našich životov.
Môžu byť spúšťačmi pre poruchu, ktorá sa označuje ako posttraumatická stresová porucha.
Čo je to posttraumatická stresová porucha?
Pri definovaní tejto poruchy môžeme vychádzať už zo samotnej skladby slov. Ide o ochorenie, ktoré môže vzniknúť po extrémnej stresovej situácii, resp. po prežití mimoriadne traumatickej udalosti – či už s krátkodobým, alebo dlhodobým priebehom. Takúto udalosť môže človek prežiť sám na sebe (primárna traumatizácia), alebo môže byť jej svedkom u blízkej osoby (sekundárna traumatizácia).
Posttraumatická stresová porucha, označovaná skratkou PTSP (anglicky Posttraumatic stress disorder, PTSD), sa v Medzinárodnej klasifikácií chorôb vyskytuje v kategórii, zahrňujúcej stresom podmienené a adaptačné poruchy. To znamená, že sú priamym následkom ťažkého akútneho stresu alebo pretrvávajúcej traumy.
Čo môže vyvolať postraumatickú stresovú poruchu?
Zatiaľčo v minulosti bola PTSP spájaná predovšetkým s vojnovými veteránmi (preto bola často označovaná ako „bojová únava“), v súčasnosti je situácia iná. Postraumatická stresová porucha sa môže, ale i nemusí rozvinúť u každého, kto prežil traumatickú udalosť.
Pri určovaní toho, čo všetko môže poruchu vyvolať, treba vychádzať z komplexnosti tej-ktorej udalosti. K najčastejším podnetom, vyvolávajúcim túto poruchu, patria mimoriadne a katastrofické udalosti, ako napríklad:
- prežitie závažnej autonehody,
- prežitie prírodnej katastrofy či teroristického útoku,
- smrť blízkeho (alebo i samotná informácia o úmrtí milovanej osoby),
- fyzické či psychické týranie,
- znásilnenie.
Keď človek prežíva alebo vidí ohrozujúcu situáciu, je prirodzené, že pociťuje strach, úzkosť, obavy, hnev, bezmocnosť (a iné emócie). Tieto emócie spôsobujú u človeka rad psychických a fyzických zmien.
Takmer u každého človeka sa prejaví mnoho spoločných reakcií na takéto udalosti, teda pociťuje hlboké rozrušenie. A práve to je jedno z diagnostických kritérií pre určenie, či sa daná udalosť dá charakterizovať ako traumatická.
Aké sú rizikové faktory pre vznik PTSP?
K faktorom, ktoré môžu zvýšiť pravdepodobnosť vzniku PTSP, patrí napríklad:
- subjektívne prežívaný pocit straty kontroly nad udalosťou,
- intenzita a trvanie udalosti,
- očakávanie negatívnych dôsledkov (pre budúcnosť),
- vlastné fyzické poranenie,
- poranenie alebo smrť blízkeho,
- malá sociálna a rodinná podpora (súvisí aj so zážitkami odlúčenia v období detstva).
Tieto faktory môžu byť prediktorom pre vznik PTSP. Porucha sa môže rozvinúť aj u stabilných osobností, u ktorých tieto faktory pred samotnou traumatickou udalosťou absentovali.
Ochranné faktory pred vznikom PTSP
V protiklade k rizikovým, existujú ochranné (protektívne) faktory. Patria k nim:
- schopnosť aktivovať svoje individuálne zdroje a skúsenosti so zvládaním problémov v minulosti,
- zachovanie pocitu kontroly a zmysluplnosti,
- aktívne bránenie sa záťaži (nie sa jej vyhnúť).
Dôležitým bodom je aj to, aby sa človeku, ktorý prežil traumu, dostala úcta a uznanie. Samozrejme, k ochranným faktorom patrí aj neurobiologická výbava osobnosti – genetická zraniteľnosť (vulnerabilita), ktorá podľa výskumov vysvetľuje 1/3 odlišností vo výskyte PTSP u ľudí.
Aké sú príznaky PTSP a kedy sa objavujú?
Príznaky PTSP sa najčastejšie objavia do 3 mesiacov od prežitia traumatizujúcej udalosti. Rozdeľujeme ich do 4 kategórií:
- vnucujúce sa, opätovné prežívanie traumatickej udalosti,
- vyhýbavé správanie,
- príznaky nadmernej aktivácie,
- rôzne pridružené príznaky.
Aby človeku bola diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha, musia sa u neho tieto symptómy objavovať aspoň 1 mesiac.
Vnucujúce sa, opätovné prežívanie udalosti
Ide o situácie, keď sa človeku „votrú“ do mysle veľmi náhle, živé spomienky na bolestné udalosti. Takéto znovuprežitie sa nazýva flešbek – spomienka, ktorá je taká silná, že má človek pocit opätovného prežívania, resp. sa spomienka opätovne odvíja pred jeho očami.
Môže to mať podobu nočných mor, keď sa človek budí s krikom. Inokedy ide o ako opakovaný, náhly, bolestný nápor emócií, bez zjavnej príčiny.
Vyhýbavé príznaky
Tento fenomén sa prejavuje predovšetkým v medziľudských vzťahoch, konkrétne vo vyhýbaní sa emočným kontaktom s príbuznými, kolegami či priateľmi. Človek pracuje skôr mechanicky, bez pociťovania či vyjadrovania emócií. Taktiež sa môže vyhýbať situáciám, ktoré pripomínajú prežitú traumatickú udalosť, keďže môžu u neho vyvolať zosilnenie príznakov.
Príklad:
Človek, ktorý prežil závažnú autonehodu, sa vyhýba šoférovaniu auta, alebo sa vyhýba aj miestu, kde sa autonehoda udiala.
Príznaky nadmernej aktivácie (hyperarousal)
Ľudia s PTSP sa často správajú tak, ako keby boli neustále ohrozovaní traumou, ktorá zapríčinila vznik poruchy. Často sú podráždení, majú problémy so sústredením sa a zapamätaním si nových informácií. Môžu trpieť nespavosťou – kvôli strachu z nočných mor, ktoré ich v noci trýznia. Častejšie sa naľakajú.
Príklad:
Žena, ktorá bola znásilnená, pocíti obrovskú úzkosť, ak ju niekto nečakane chytí od chrbta. Môže sa jej rozbúšiť srdce, obleje ju studený pot, ruky sa začnú triasť, môže mať pocit na omdletie.
Pridružené príznaky
Útek od pocitov osamelosti, viny či bolestného prežívania traumy, sa niektorí snažia zahnať alkoholom, alebo v drogovom opojení. Často sú ohrozovaní samovražedným konaním, napr. v dôsledku depresie či negatívneho sebahodnotenia.
Prežil som traumatickú udalosť – mám (alebo dostanem) PTSP?
Každý človek je jedinečný, s množstvom rozdielnych reakcií na akúkoľvek situáciu. Niektorí ľudia, ktorí prežijú mimoriadne ohrozujúce životné situácie, sa dokážu s nimi vyrovnať sami, alebo za pomoci svojho sociálneho prostredia (rodina, priatelia).
Iných môže trápenie sužovať, a môžu prepadnúť látkam, ktoré im „pomôžu“ zabudnúť na tieto udalosti (alebo aspoň na malú chvíľku).
Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí sa rozhodnú pre odbornú pomoc – vyhľadajú napr. psychiatra, psychológa alebo psychoterapeuta.
Liečba posttraumatickej stresovej poruchy
K dostupným liečebným postupom pri PTSP patria farmakoterapia a psychoterapia. Za úspešnú liečbu sa považuje, ak u človeka nastane aspoň 30 % zlepšenie. V kontrolných skupinách sú takéto výsledky dosahované približne u 50 % pacientov.
Väčšina odborníkov sa však prikláňa k využitiu psychoterapie, ktorá môže byť zároveň aj doplnkovou terapiou pri farmakoliečbe. Jej hlavným cieľom je:
- integrovať traumu do osobných skúseností človeka,
- zmierniť alebo odstrániť negatívne dôsledky pre fyzický, a hlavne psychický stav človeka.
To všetko sa deje v atmosfére dôverného a bezpečného vzťahu medzi terapeutom a klientom. Existuje niekoľko terapeutických metód a smerov, s ktorými odborníci pracujú; preto by mal trpiaci vždy zvážiť, ktorého terapeuta si vyberie.
Dôvodom sú rôzne prístupy terapeutov, pričom nie všetko je vhodné pre každého. Zatiaľčo jedno je dobré pre jedného, pre iného to nemusí byť až taká pomoc.
