Prevencia
Príznaky
Prvá pomoc(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Tento príbeh vám musím vyrozprávať, aj keď presne neviem, ako sa skončil. Je skoro detektívny.
Nie vždy je na prvý pohľad zrejmé, čo je vlastne príčinou nášho trápenia. Ale musíme pátrať, aby sme mohli problém riešiť a vyriešiť.
„Pán doktor, už som bola skoro všade. Trápia ma veľké bolesti hlavy. Môj pán doktor ma poslal na neurológiu, na interné, ORL, k ortopédovi… a nikde neprišli na nič výnimočné.“
„Ukážte, pozriem sa na lekárske správy… No, to je ale tučná zložka… A kedy vás vlastne začala bolieť hlava?“
„Ja presne neviem, sú to asi 3 roky.“
„Máte doma nejaké problémy? S deťmi alebo s manželom? Alebo máte starosti v práci?“
„Nie, to nemôžem povedať. Žijeme celkom spokojne, nič mi nenapadá. V práci sa mi páči, mám tam kamarátky.“
„Tak sa vás opýtam na pár vecí…“
Až pri opisovaní zdravotných ťažkostí, mi pacientka akoby mimochodom povedala, že jej asi pred tromi alebo štyrmi rokmi zomrel brat. Mala slzy v očiach. To ma zaujalo, pretože väčšinou si človek pamätá presný dátum, nielen mlhavo „pred tromi alebo štyrmi rokmi“. Hlavne, keď ide o súrodenca.
„Bolo to také náhle, viete, ja som ho ani nemala čas oplakať. Dcéra sa sťahovala a syn nastupoval do školy… S bratom sme si rozumeli. Chýba mi… Teraz si vybavujem, že hlava ma začala bolieť asi týždeň po pohrebe, a ja som začala chodiť po doktoroch.“
„Myslím, že sme na správnej stope. Zatiaľ to nebudeme riešiť liekmi, ale napíšem vám kontakt na jedného kolegu – psychoterapeuta. Hneď sa objednajte, a uvidíme. Príďte sa mi potom ukázať.“
Psychoterapeut pomohol „pani X“ uvoľniť zablokované emócie. Po niekoľkých stretnutiach s ním, sa bolesti výrazne zmenšili.
O ďalšom osude pacientky ale nemáme žiadne správy – na ďalšiu plánovanú kontrolu sa nedostavila.
Primárna depresia
Podobne, ako pri ostatných psychických poruchách, aj pre primárnu depresiu platí, že nie vždy je jej príčina známa. Veľmi často sa stretávame s depresiou ako reakciou na ťaživú životnú udalosť.
Ako je ale možné, že u niekoho táto udalosť depresiu vyvolá, a u iného nie?
Záleží aj od osobnostného nastavenia. V tomto sa vzájomne líšime. Dá sa povedať, že v rozvoji depresívnej poruchy hrajú rolu nasledujúce faktory:
- genetická predispozícia,
- rovnováha neurotransmiterov,
- osobnosť človeka,
- vonkajšia udalosť.
Genetická predispozícia
Zatiaľ nebol objavený gén, ktorý by spôsoboval depresiu, aj keď sa občas (v tlači) podobná správa objaví. S najväčšou pravdepodobnosťou ani objavený nebude. Psychické poruchy sú z genetického hľadiska totiž charakteristické tým, že sú tzv. polygénne. To znamená, že za ich rozvojom stojí viac génov, z ktorých žiadny sám o sebe nie je schopný depresiu vyvolať.
Je nutné, aby bolo aktivovaných viac génov odrazu, a čím viac ich bude, tým je riziko rozvoja depresie vyššie. O možno genetickom podklade depresie svedčí aj fakt, že pokiaľ dotyčný človek vyrastá v rodine, kde sa depresie vyskytujú, potom je 3x väčšia pravdepodobnosť, že aj on na ňu ochorie (v porovnaní s bežnou populáciou).
Samozrejme, mohli by sme sa baviť o tom, čo je „genetický podklad“, a čo už je vplyv výchovy, vrátane „predávania“ depresívnych vzorcov chovania. Existujú štúdie na dvojčatách, ktoré vplyv génov tiež potvrdzujú. U jednovaječných dvojčiat, ak jedno z nich trpí na depresiu, je riziko rozvoja u druhého asi 70 %.
U dvojvaječných dvojčiat – teda vlastne u normálnych súrodencov, ktorí boli počatí v jeden okamih – je pravdepodobnosť len 20 %.
Zmeny vo fungovaní mozgu
Bolo zistené, že pri depresii funguje mozog iným spôsobom, a toto odlišné fungovanie sa prejavuje aj na jeho štruktúre. Dochádza k atrofii (úbytku neurónov) v oblasti spánkových lalokov, k poškodeniu hipokampusu (časť mozgu, ktorá hrá dôležitú úlohu v konsolidácii informácií z krátkodobej pamäti do dlhodobej pamäti, resp. v priestorovej orientácii) a predĺženej mieche.
Ovplyvnené sú dva systémy:
- Systém hypothalamus-hypofýza-nadobličky – ktorý zohráva rolu v strese, a pri depresii je nadmerne aktivovaný. To vedie k zvýšenej produkcii stresového hormónu – kortizolu, čo má za následok, že vznikne (okrem iného) uvedená atrofia buniek. Súčasne je ovplyvnená aj hladina BDNF.
- BDNF (mozgový neurotrofný faktor) – je látka, ktorá zabraňuje úbytku neurónov. Hrá dôležitú úlohu v prestavbe mozgu. Hladina BDNF sa znižuje v dôsledku aktivácie spomenutého „stresového“ systému. Naopak, hladinu BDNF zvyšujú antidepresíva, ale aj elektrošoky alebo psychoterapia.
Výrazne je tak postihnutý systém neurotransmiterov. Neurotransmitery sú chemické látky, pomocou ktorých medzi sebou neuróny komunikujú. Bolo zistené, že pri depresii (a iných psychických poruchách) je množstvo týchto látok zmenené (oproti normálu).
Primárna depresia a osobnosť človeka
O vnímavosti chorého voči depresii rozhoduje (do značnej miery) aj jeho osobnosť. Človek so zrelou a stabilnou osobnosťou dokáže nepríjemné udalosti lepšie „ustáť“.
Čo môže osobnosť oslabiť?
Sú to hlavne záťažové situácie počas detstva a dospievania, napríklad týranie, hádky rodičov, veľmi prísna výchova, alebo (naopak) príliš benevolentná výchova, nedostatok lásky, alebo (naopak) rozmaznávanie. V čase dospievania môže ísť aj o experimentovanie s drogami, vrátane marihuany, ktoré môže uľahčiť rozvoj úzkosti, depresie, alebo aj schizofrénie.
Ako veľmi dôležitý sa javí aj vplyv systému rodinu. Okrem génov, sa z generácie na generáciu prenášajú aj určité „presvedčenia“, ktoré nás môžu v živote viesť určitým smerom, a to aj bez nášho vedomia. A keďže sme ich „vstrebali“ v pomerne nízkom veku, nemusíme si na ne ani pamätať. Opakovane sa však môžeme dostávať do situácií, v ktorých zlyhávame, a nevieme prečo.
Príkladom môžu byť rodiny, v ktorých dochádza (napr. po materských alebo otcovských líniách) k samovraždám. Z tohto dôvodu je vhodné, zamerať sa v rámci terapie nielen na dotyčného človeka, ale aj na prostredie, z ktorého pochádza.
Vonkajší faktor – vyvolávacia udalosť
Aj u človeka, ktorý má stabilnú osobnosť (a nie je uňho zjavná genetická predispozícia), sa môže rozvinúť depresia. Môže to tak byť v reakcii na závažnú životnú udalosť, ako napríklad stratu blízkej osoby, závažný úraz, materiálnu neistotu.
Ďalej je nutné odlíšiť depresiu od trúchlenia, ktoré vzniká po strate blízkej osoby, a je v podstate normálne. U vnímavejších žien môže dôjsť k rozvoju depresie napr. po pôrode.
Primárna depresia: Prejavy depresie na tele
Veľmi často máme podozrenie na depresiu už predtým, než chorý vôbec začne hovoriť. Na jeho tvári vidíme obraz zúfalstva, utrpenia, smútku. Časté sú verbálne vrásky na čele, zvraštené obočie. Môže sa objaviť chabý pokus o úsmev, oči však zostávajú smutné.
Pohyby sú spomalené, pohľad často smeruje do zeme, alebo je uhýbavý, telo je zhrbené, ramená sú zvesené, stisk ruky slabý. Mimika a gestikulácia sú redukované, často je popisovaná maskovitá tvár (tzv. hypomímia).
Reč je kusá, pomalá, s pauzami. Myslenie je častokrát skreslené, aj neutrálne udalosti si dotyčný vykladá pre neho negatívnym spôsobom. Bývajú aj „čierne“ myšlienky – život nemá zmysel, je plný utrpenia, aj tak sa raz všetko skončí.
Depresia postihuje aj fungovanie tela – objavujú sa bolesti chrbta (niekedy je to jediný, na prvý pohľad viditeľný príznak depresie!). U žien dochádza k nepravidelnostiam v menštruačnom cykle, objavuje sa sucho v ústach, nevoľnosť. Nálada teda ovplyvňuje aj náš neverbálny prejav.
Liečba primárnej depresie
Ako sme povedali, primárna depresia je často výsledkom kombinácie niekoľkých faktorov (genetika, nerovnováha neurotransmiterov, osobnosť človeka, vonkajšie udalosti). Čo v súčasnosti ešte nedokážeme ovplyvniť, je genetická výbava, ktorú si nesie každý z nás. Rovnako nedokážeme celkom ovplyvniť vonkajšie udalosti, ktoré sa nám v živote dejú, napr. strata majetku, blízkej osoby.
Podstatou terapie depresie teda je, ovplyvniť procesy, ktoré sa dejú v našom mozgu a v našej psychike. To možno vykonať niekoľkými spôsobmi. Najčastejšie ide o lieky a psychoterapiu.
Nepodceňte ani jednu epizódu depresie
Každá depresívna epizóda uľahčuje vznik ďalšej, podobnej depresie. Uvádza sa, že po prekonaní štvrtej epizódy je pravdepodobnosť ďalšej epizódy 90 %.
Psychoterapiu, alebo minimálne konzultáciu s psychológom, je vhodné absolvovať už pri prvej epizóde! Liečbu je vhodné zahájiť po druhej, najneskôr po tretej epizóde.
Samozrejme, záleží aj od „váhy“ depresie. V prípade, že ide o stredne ťažkú, až ťažkú depresiu, je nutné začať s liečbou už pri prvej epizóde.
Pokiaľ sa objaví nová depresívna epizóda do 6 mesiacov po ukončení predchádzajúcej, hovoríme o tzv. relapse (opätovnom vzplanutí). Po 6 mesiacoch hovoríme o recidíve (návrate). V období medzi epizódami, keď je chorý bez príznakov depresie, hovoríme o remisii.
Primárna depresia: Fázy liečby
Prvá fáza je akútna. Trvá asi 6 až 8 mesiacov. Jej cieľom je potlačenie príznakov depresie, teda dosiahnutie plnej remisie. Čiastočná remisia znamená, že niektoré príznaky pretrvávajú. Čiastočná remisia zvyšuje riziko relapsu – nového vzplanutia choroby.
Nasleduje pokračovacia fáza, v dĺžke 4 až 9 mesiacov, počas ktorej nám ide o udržanie plnej remisie. Frekvencia návštev u odborníka je raz za 4 až 6 týždňov.
Posledná je udržiavacia fáza. Tá môže trvať rôzne dlho, niekedy aj celoživotne. Jej cieľom je, aby sme zabránili recidíve, teda návratu choroby.
Odporúčania pre rodinu depresívneho pacienta
- Depresia je choroba. Nie je to rozmar vášho príbuzného, alebo dokonca jeho lenivosť.
- Nemyslime si, že to, že niekto ochorie na depresiu, je dielo čistej náhody. To však neznamená, že existuje vinník, ktorý za depresiu môže. Nesnažte sa, prosím, hľadať vinníka, či už vo vašej rodine, alebo v pacientovi samom. To situáciu nevyrieši. Čo je (naopak) potrebné, je tolerancia a podpora z vašej strany.
- Z hľadiska medicíny nie je rozdiel medzi zlomenou nohou, zápalom pľúc a depresiou. Je to lekárska diagnóza, nič viac. Ostatné sú predsudky.
- Neodrádzajte príbuzného od návštevy u psychiatra alebo praktického lekára. Naopak, presvedčte ho, aby vyhľadal odbornú pomoc. Ak protestuje, risknite to a priveďte ho do odborného zariadenia (napr. na krízové centrum), aj keď s tým nemusí celkom súhlasiť.
- Čím skôr vyhľadáte odbornú pomoc, tým je väčšia pravdepodobnosť, že bude liečba kratšia a menej komplikovaná.
- Nepodceňujte výroky chorého o samovražde. Pokiaľ o nej hovorí, alebo vidíte, že svojím správaním sa môže pripravovať na ukončenie svojho života (zhromažďovanie liekov, prevody majetky alebo zmlúv), vyhľadajte okamžite odbornú pomoc. Uvádza sa, že 60 % ľudí, ktorí o samovražde hovoria, sa o ňu nakoniec pokúsia.
- Pozor na náhle zlepšenie nálady pri dlhodobej depresii. Môže byť iba známkou toho, že sa váš príbuzný rozhodol situáciu vyriešiť spáchaním samovraždy.
- Podporujte príbuzného v pravidelnom užívaní liekov. Preberajte prípadné nežiaduce účinky. Hlavne muži majú tendenciu, sami lieky vysadiť, napr. kvôli sexuálne nežiaducim účinkom, za ktoré sa hanbia.
- Rešpektujte prežívanie chorého a nesnažte sa ho „zlomiť“. Brať ho do kina na komédie, je vyjadrením ignorantstva a absolútneho nepochopenia problematiky.
- V koníčkoch a bežných denných aktivitách hľadajte mieru. Je dobré, keď má človek s depresiou určité aktivity, ktoré ho stimulujú. Na druhej strane, vyvarujte sa „zavaleniu“ a vyčerpaniu chorého.
Zdroj: Úryvok z knihy Příručka duševního zdraví (MUDr. Ladislav Polách a kolektív)
Preklad: jam
