Prevencia
Príznaky„Nad závislosťou sa dá zvíťaziť,“ hovorí pani Helena.
A vie, o čom hovorí. Na svojej neľahkej ceste životom musela bojovať nielen so závislosťou od alkoholu, ale aj s ďalšou závislosťou, a navyše s ťažkým neurologickým ochorením.
„Mala som 38 rokov, keď sa moje problémy s alkoholom dostali do takého štádia, že som si uvedomila, že ich už musím riešiť,“ začína svoje rozprávanie.
„Celé sa to však začalo oveľa skôr. Piť – vtedy ešte len po troškách – som sa naučila s manželom. Po osemdesiatomdeviatom, ako mnohí iní, aj môj muž prišiel o prácu. Namiesto toho, aby si hľadal nové zamestnanie, svoj problém neriešil – radšej ho zapíjal alkoholom. On si dával pivo a ja najprv jeden, potom dva poháriky tvrdého alkoholu. A tak sa zo zvyku pomaly stala závislosť. Keď sme sa rozviedli, a ja som sa vrátila aj s dvoma malými dcérami späť k rodičom, môj bývalý manžel stále nemal prácu, neplatil výživné a moje problémy sa len kopili. Bola som taký hladinkový alkoholik. To znamená, že si musíte udržiavať svoju hladinku, vtedy sa cítite dobre, ale známky opitosti na vás nevidno. Keď som mala okolo tridsiatky, myslela som si, že to všetko zvládam. Najprv som si splnila svoje povinnosti, normálne som pracovala, postarala sa o dcéry, a po tom som si – ako odmenu – dopriala pohárik. Pracovala som na železnici, a to znamenalo, že vždy po „šichte“ som sa tešila, ako sa „odmením“. Vtedy mi ešte stačili tri až štyri deci tvrdého alkoholu, ale postupne som sa dostala až na liter za deň. Pila som preto, aby som mala svoju hladinku, a aby som mohla po nočnej zaspať, ráno fungovať. Dokonca som si trocha dala aj v noci, keď som sa zobudila. Pred 11 rokmi však nastal zlom. Jednak sa za mňa začali hanbiť aj moje dcéry, a zoznámila som sa s priateľom, takže som začala rozmýšľať o tom, že konečne treba prestať. Uvedomila som si, že keď chcem žiť a fungovať, musím so svojím pitím niečo urobiť.“
Protialkoholická liečba
Tento postoj bol súčasne aj signálom pre rodinu a blízke okolie. Kolega pani Helenu navigoval k svojej známej psychologičke, a od nej už viedli kroky našej protagonistky priamo do Psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží.
„Zachraňovala ma vtedy celá rodina. Ale bolo to tak trocha dobrovoľne-nasilu. Nechala som sa síce presvedčiť, ale vnútorne som to nemala ešte úplne spracované. Neverila som si, nevedela som, či to skutočne chcem. Po ôsmich týždňoch, keď som podstúpila intenzívnu psychoterapiu, som z nemocnice takmer ušla, podpísala som reverz a vrátila sa domov. Žiaľ, do starých koľají. Po dvoch mesiacoch intenzívneho pitia, som to celé konečne spracovala a prijala. Odvtedy nepijem. Vrátila som sa ešte do Veľkého Zálužia a uvedomila som si, že hoci sa všetci okolo mňa snažili, mne to muselo prejsť srdcom, musela som sa s tým všetkým sama vyrovnať.“
Noví protivníci – pán Parkinson a pán Hazard
V tejto chvíli by sa príbeh ženy, ktorá sa z „jemnej hladinkovej úrovne“ prepracovala k ťažkej závislosti, mohol skončiť heppyendom. Odvtedy je totiž abstinentka. Tento výrok síce platí, ale v živote nič nie je čierno-biele. Ak zvíťazíme nad sebou, nad vlastnou závislosťou, nemôžeme rátať s tým, že podobné problémy sa nám už navždy vyhnú.
„Počas pobytu vo Veľkom Záluží, bolo súčasťou psychoterapie písanie denníka. Pokračovala som v tom aj neskôr, po návrate domov. Po asi dvoch rokoch som si uvedomila, že mám čoraz viac problémov s písaním. Nedokázala som používať pravú ruku, potkýnala som sa. Chodila som po rôznych vyšetreniach, ale dopracovať sa k diagnóze, to trvalo celé tri roky. Diagnostikovali mi Parkinsonovu chorobu. Liečba mi dobre zaberá, no nastali ďalšie problémy,“ rozpráva pani Helena.
Na jednej strane – liečba spočívajúca v dodávaní dopamínu, ktorý pacientom s „Parkinsonom“ chýba, pomáha, na druhej strane – nesie to so sebou ďalšie problémy a riziká. Nedostatok dopamínu v mozgu spôsobuje typický tras a stuhnutosť, poruchy reči, chôdze a ďalšie neurologické prejavy.
„To, že sa moja choroba lieči dopamínom, je vedecky doložené. No zvyšuje sa riziko rozvoja ďalších závislostí, čo je vedľajší účinok. V mojom prípade, keďže už som bola závislá od alkoholu, a teda zrejme mám k tomu nejaké predispozície, je riziko o to väčšie. Po druhýkrát som prepadla inej závislosti. Hazardu. Začala som si kupovať žreby, tipovať...“
Víťazstvo nad jednou závislosťou môže byť dobrou motiváciou, zvíťaziť aj nad tou druhou.
„Nad závislosťou sa dá zvíťaziť. Musíte mať pevnú vôľu, musíte bojovať. A ja som odhodlaná zvíťaziť aj nad mojou druhou závislosťou. Už som absolvovala psychoterapeutické liečenie vo Veľkom Záluží, no tentoraz nie kvôli závislosti od alkoholu, ale od hazardu. Som odhodlaná bojovať. Čo ma však veľmi mrzí, že som sklamala seba aj celú rodinu. Napriek tomu, že som mala vedomosti o tom, že je veľké riziko, keď prejdete z jednej závislosti na druhú, podcenila som to. Keď som zvíťazila nad alkoholizmom, všetci mi držali palce a verili mi. Teraz si ich dôveru musím opäť získať, no nebude to ľahké – už mi neveria. Neprijali moju chorobu, a ešte sa za mňa aj hanbia. Môžem sa snažiť, ako chcem, aj tak je to málo. Verím však, že aj nad svojou druhou závislosťou zvíťazím, a získam späť aj dôveru svojej rodiny. Nad závislosťou sa totiž dá zvíťaziť, no nad Parkinsonom nie. Treba ho len udržať v istých hraniciach.“
Budeme držať palce!
Ilustračné fotografie
Redakčne upravené (jam)
