Interview
Prevencia
Príznaky(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Rakovina – vďaka moderným diagnostickým metódam, screeningu a rozširujúcim sa možnostiam liečby – chvalabohu, stráca punc ochorenia, s ktorým si automaticky spájame definitívny koniec. Stále však platí, že nádorové ochorenia patria k najzávažnejším, a úmrtnosť na ne nie je zanedbateľná.
Ako bude ochorenie postupovať a aké budú vyhliadky pacienta na dĺžku i kvalitu života, významne ovplyvňuje skoré odhalenie choroby a včasná liečba. Dôležitá je však nielen prirodzená prevencia (v podobe zdravej životosprávy), ale nesmieme zanedbávať ani preventívne prehliadky.
Zásadnú rolu zohráva aj komunikácia pacienta s lekárom – ako sa vraví, nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie, a ak podceníte niektoré varovné signály svojho tela, nenavštívite lekára a nezveríte sa mu, celý proces odhalenia nádorového ochorenia sa tak môže významne skomplikovať.
O tom, ako dbáme o svoje zdravie, akí sme pacienti a ako by mohla vyzerať konštruktívna komunikácia pacienta s lekárom v prípade onkologického ochorenia, sme sa rozprávali s klinickou onkologičkou, MUDr. Miroslavou Malejčíkovou, z ambulancie klinickej onkológie Národného onkologického ústavu Bratislava.
Zrejme nezriedka prichádzajú pacienti v rozvinutom štádiu nádorového ochorenia. Čo bývajú najčastejšie dôvody? Zvyknú pacientov s nádorovým ochorením trápiť napríklad aj pocity menejcennosti, trebárs pre neznalosť, predsudky, negatívne reakcie a nepochopenie okolia? S akými problémami najčastejšie zápasia?
Časť pacientov skutočne prichádza k lekárovi v štádiu pokročilého ochorenia. Dôvody sú viaceré. Hoci si niektorí pacienti uvedomujú, že niečo nie je v poriadku, skoré príznaky zo strachu ignorujú, a prídu až vtedy, keď majú bolesti, dýchavicu, poruchy chôdze. Návšteva u lekára sa vtedy stáva nevyhnutnosťou. Niektoré druhy nádorového ochorenia prebiehajú dlho bezpríznakovo, a keď sa objavia ťažkosti, už je choroba v pokročilom štádiu.
Ďalšiu skupinu tvoria pacienti s príliš rýchlo rastúcim, agresívnym ochorením, ktoré vlastne ani neumožňuje, aby sme ho zachytili v začiatkoch. Neviem, či pacienti s rakovinou majú pocit menejcennosti, ale skôr musia čeliť problémom, s ktorými sa zdravý človek nestretáva – dlhodobá práceneschopnosť, finančná neistota a závislosť od partnera, únava po bežnej aktivite, bolesti, nevoľnosť, porucha mobility, strach, úzkosť.
Stáva sa, že pacienti svoje ochorenie taja aj pred najbližšou rodinou, hanbia sa zaň a obávajú sa, že by to ich najbližší mohli vnímať napríklad ako ich zlyhanie?
To, ako niekto prezentuje, respektíve tají pred svojím okolím svoju chorobu, závisí od povahových čŕt jednotlivca, jeho psychického a fyzického stavu, od rodinného zázemia. Niektorí pacienti naozaj svoje ťažkosti taja pred príbuznými, alebo len pred niekým konkrétnym. Buď nechcú zaťažovať svoju rodinu a majú pocit, že život musí bežať, ako predtým, alebo majú strach z reakcie okolia. Napríklad, či partner zvládne túto situáciu, bude im oporou, alebo, naopak, zostanú sami, bez prostriedkov, bez blízkej osoby, bez ľudského tepla.
Ako sa pacienti vo vašej ordinácii obvykle správajú, aké najčastejšie chyby robia v komunikácii s vami? A ako by ich mal – podľa vás – lekár usmerniť? Akoby mal reagovať?
Každý je iný, a tak aj reakcie pacientov v ambulancii sú rôzne. Myslím si, že aj tu platí, že žiadny extrém nie je dobrý. Tí, ktorí sa nepýtajú vôbec, robia chybu. Ale aj prehnaná upätosť na jednotlivé príznaky, na nežiaduce účinky, ktoré sa ešte ani neobjavili, situáciu nezlepšuje.
Aké máte skúsenosti – prevažujú pacienti, ktorí sa chcú dozvedieť o svojom ochorení čo najviac? Chodia „pripravení“ vďaka rôznym článkom na internete (často však aj zavádzajúcim a nepravdivým), komunikácii s priateľmi a známymi, alebo sú skôr vystrašení a nevedia, ako naložiť so závažnou informáciou?
Každý pacient kladie otázky, na ktoré niekedy pozná odpoveď. To treba rešpektovať. Niekto má skúsenosť s nádorovým ochorením kvôli starostlivosti o príbuzného, iní si skutočne naštudujú veľa odborných aj neodborných informácií. Úlohou lekára je, udržať konštruktívny rozhovor, ktorým informuje pacienta o jeho diagnóze – príznakoch, možnostiach liečby, nežiaducich účinkoch terapie.
Ako si predstavujete správne informovaného pacienta? Považujete internet za dobrý zdroj informácií? Sú napríklad stránky, kde si ľudia vzájomne odporúčajú, čo robiť a čo nerobiť v prípade závažných príznakov, alebo už aj diagnostikovaných ochorení. Čo by ste odporúčali pacientovi, ktorý sa chce o svojom ochorení dozvedieť relevantné informácie?
Správne informovaný pacient je ten, ktorému odborné veci vysvetlí lekár. Doplňujúce informácie, týkajúce sa výživy, samovyšetrovania, cvičenia, môže získať aj z brožúr, ktoré dostane v ambulancii. Predĺženou rukou lekára sa stávajú organizácie, zamerané na pomoc pacientov s nádorovým ochorením – Liga proti rakovine, občianske združenia. Tu sa pacient dostane k užitočným webovým stránkam. Hlavne na informácie, ktoré sa týkajú sociálnych otázok, nie je v ambulancii čas.
Ako by mal reagovať lekár, ak sa pacient pýta na možnosti rôznych alternatívnych spôsobov liečby? Vieme, že sa stali aj veľmi smutné prípady, keď pacienti odmietli napríklad chemoterapiu. Zvolili si nejakú alternatívnu terapiu u liečiteľa, prípadne homeopatickú liečbu, čím zmeškali možnosť vyliečenia, alebo aspoň zastavenia progresie svojho ochorenia, a žiaľ, ich stav sa natoľko zhoršil, že potom im už lekár nemohol pomôcť, keďže prišli neskoro… Čo by ste poradili pacientom, aby „nezmeškali svoj vlak“?
Pacient má právo byť liečený, ale môže liečbu aj odmietnuť. Ak pacient preferuje alternatívnu terapiu, lekár ho má poučiť o pravdepodobnej neefektivite tejto alternatívy – jeho stav sa môže zhoršiť natoľko, že „západnú“ medicínu nebude možné aplikovať. Komplementárna medicína, ktorá dopĺňa štandardnú liečbu, spôsobuje nepredvídateľné reakcie. Následne sa ťažko odhaduje toxicita aj efektivita tejto kombinácie. Chýbajú dáta z klinických štúdií.
Nádorové ochorenia si mnohí stále spájajú s „rozsudkom smrti“. Myslíte, že by bolo vhodné, aby prišiel k lekárovi s pacientom aj niekto z jeho blízkych – či už ako morálna podpora, alebo z praktických dôvodov?
V reálnom živote niekedy ťažko zrealizovať prítomnosť príbuzného pri oznamovaní diagnózy; veď často ide o výsledok preventívnych prehliadok, náhodný nález pri vyšetreniach, ktoré sa realizujú z iných dôvodov. V momente oznámenia diagnózy si pacient väčšinou v plnom rozsahu neuvedomuje, čo všetko ho čaká a čo táto diagnóza znamená. Ide o akýsi šok, ako keď sa porežeme a bolesť príde s oneskorením.
Odporučili by ste pacientom, aby mali pri návšteve onkologickej ambulancie pripravený zoznam otázok, a prípadne aj zápisník, kde by si mohli zaznamenať dôležité rady a odporúčania lekára, týkajúce sa režimových opatrení, stravovania a pod.?
Svojím pacientom radím, aby si svoje otázky zaznamenali na papier, prípadne do telefónu. Preberieme ich pri nasledujúcej kontrole. Väčšinou sa na vyšetrení, aj pod náporom informácií, pacienti zabudnú opýtať na veci, ktoré sú pre nich podstatné.
Čo by sa pacient nemal báť opýtať svojho lekára? Čo by ste poradili pacientom, pokiaľ ide o intímnejšie informácie o ich zdravotnom stave – čo by nemali pred lekárom zatajiť, aj keď sa hanbia?
Lekár pri úvodnom vyšetrení, respektíve pri zmene liečby, pacientovi vysvetlí, čo nová liečba so sebou prináša – formu podania, ako dlho liečba trvá, ako často sa aplikuje, aké má nežiaduce účinky. Ak sa vyskytnú otázky iného charakteru, snažíme sa ich zodpovedať. Môžu sa týkať intímneho života, základných ľudských potrieb. Je to normálne – nie tabu.
Akú rolu zohráva rodina? Ako môžu pacientovi pomôcť jeho najbližší?
Mať pri sebe blízkeho človeka pri operácii, chemoterapii, je veľká pomoc. Uľahčuje to zvládnuť onkologickú liečbu. Pacient potrebuje cítiť, že niekomu na ňom záleží, že môže požiadať o pomoc, že je stále tu a žije.
Stáva sa, že k vám prídu pacienti s nádorovým ochorením vo vysokom štádiu, a to napriek stále intenzívnejšej osvete a jednoduchému prístupu k informáciám? Máme stále veľké rezervy v prevencii a včasnej diagnostike ochorení?
Napriek tomu, že máme screeningové programy na odhaľovanie včasných foriem niektorých nádorových ochorení, časť pacientov ich stále nevyužíva – akoby sme si nepripúšťali, že nádorové ochorenie sa môže týkať každého z nás.
Mohli by ste vysvetliť rozdiel medzi primárnou a sekundárnou prevenciou nádorových ochorení, resp. uviesť aj konkrétne príklady? V čom je sila a význam prevencie?
Primárna prevencia je súbor opatrení, ktorými sa snažíme ovplyvniť faktory vonkajšieho prostredia, ktoré vedú k vzniku nádorového ochorenia. Napríklad nefajčiť, nepiť alkohol, športovať, konzumovať veľa ovocia a zeleniny, bojovať proti obezite, obmedzovať promiskuitu a podobne… Sekundárna prevencia znamená súbor opatrení, ktoré vedú k odhaleniu včasných štádií ochorení, ktoré sú vyliečiteľné.
Prevencia nádorových ochorení:
- Nádor prsník: samovyšetrenie – raz za mesiac.
- Vyšetrenie u gynekológa: raz ročne.
- Mamografia: raz za 2 roky.
- Nádoru hrubého čreva: test na okultné (skryté) krvácanie; pri pozitívnom náleze – kolonoskopia.
- Karcinóm krčka maternice: onkocytológia u gynekológa, po 23. roku života – raz za mesiac, dva roky za sebou; pri negatívnom náleze – raz za 3 roky.
- Nádoru prostaty: obder krvi na PSA, po 40. roku života – raz za mesiac.
