Viditeľné zmeny na koži, kožné problémy a ochorenia prinášajú pacientom mnohé psychické zábrany. Ako pohladiť, liečiť dušu, keď pacient trpí menejcennosťou, stratou sebadôvery, keď sa na neho začne okolie nepríjemne pozerať? V rozhovore pre DERMATO magazín prinášame odporúčania klinického psychológa, Mgr. Martina Milera.
Aké najčastejšie psychické problémy majú ľudia s viditeľnými kožnými ochoreniami?
V prvých štádiách sa stretávame s úzkosťou a nedostatkom rozvoja sociálnych kontaktov. Títo ľudia túžia po kontaktoch, chcú, potrebujú, hľadajú blízkosť, ale tiež sa jej obávajú, pretože kožné ochorenie je viditeľné. Nastáva patová situácia – človek si na jednej strane uvedomuje, že má kožné ochorenie, ktoré okolie nemusí vnímať práve pozitívne.
Na druhej strane, človek trpiaci kožným ochorením po kontakte a dotyku veľmi túži. Ak sa situácia dlhodobo nerieši, môže to viesť k depresívnemu prežívaniu, a k depresii.
Akné je špecifické najmä pre mladý vek, keď si človek hľadá svoje miesto v živote. Vyrážky na tvári určite na sebavedomí nepridávajú.
Pokiaľ ide o akné v puberte, počas dospievania, určite je to problém, ktorý väčšina mladých rieši, a nejakým spôsobom ich to zasahuje. Pri akné sa dejú viditeľné zmeny na pokožke, väčšinou na tvári. Z hľadiska veku je obdobie dospievania veľmi citlivé, a mladí ľudia sú zraniteľní. Potrebujú a očakávajú prijatie od svojho okolia, a tiež akceptáciu od opačného pohlavia vo svojej vekovej kategórii.
Samozrejme, akné môže situáciu veľmi komplikovať. Tínedžer potom trpí zníženým sebavedomím. Mladí ľudia vidia svet najmä zvonku, pre nich je dôležitá krása, vonkajší vzhľad, a chcú tiež dobre vyzerať. O to intenzívnejšie prežívajú diskomfort z kožného ochorenia.
Môžete ponúknuť návod, ako prekonávať psychické problémy, ktorými môže trpieť mladý človek s akné?
Univerzálny návod nebude, treba zvoliť individuálny prístup. Návod zvyčajne nevychádza zo stavu tu a teraz. U dieťaťa je potrebné budovať sebavedomie odmalička, aby sme mohli do istej miery (nie úplne) predchádzať výpadkom sebadôvery v budúcnosti.
Dieťa potrebuje vedieť, že má svoju hodnotu, pretože je – jestvuje, a nie preto, aké je, čo robí, a čo nerobí. Láska by mala byť nepodmienená – je to ideál, ktorý sa, samozrejme, rodičom nie vždy darí, ale čím viac toho deti dostanú, tým silnejšie je ich sebavedomie, v zdravom zmysle slova. Také dieťa potom vie lepšie prijímať seba aj s negatívami.
Vo veku dospievania je to celé komplikovanejšie, pretože hormonálna nerovnováha tiež robí svoje. Tínedžer sa oddeľuje od rodičov, a potrebuje si vytvoriť svoj vlastný svet, vlastnú identitu. V tej chvíli rady rodičov, alebo ich pomoc, môže byť dosť komplikovaná, lebo rodičia už nemajú hlavné slovo.
Pokiaľ sú však dobré základy, a dieťa bolo povzbudzované k zdravému sebavedomiu už v detskom veku, tak cíti, že je v poriadku, a to, ako vyzerá, je síce v tej chvíli nepríjemné, ale zároveň je veľa iných vecí, o ktoré sa dokáže oprieť. Znamená to, že riešiť problémy je potrebné ešte predtým, než môžu vzniknúť, a to kontinuálne – práve prístupom k životu.
Rodičia by sa mali tváriť, že sa nič nedeje, alebo by mali svojmu tínedžerovi venovať zvýšenú starostlivosť?
To veľmi závisí od vzťahu s tínedžerom, od jeho otvorenosti, a od toho, či sa s ním dá o tom hovoriť. Predpokladá sa, že pokiaľ je vzťah medzi dospievajúcim a rodičom dobrý – komunikácia funguje, tak vzťah môže byť na dobrej úrovni, aj keď je búrlivý.
To neznamená, že vzťah nefunguje, keď v období dospievania lietajú emócie medzi rodičmi a tínedžermi. V takomto prípade sa zvyčajne nájde priestor, keď sa dá o týchto problémoch hovoriť. Pritom treba mať na pamäti, že iniciatíva, podnet by mali vychádzať od mladého človeka.
Rodičia by mali byť vnímaví, či ich dieťa chce o ťažkostiach hovoriť, aj keď môžu pomoc taktne ponúkať. Napríklad, formou – máš to nepekné, možno by nebolo zlé… Ak to však mladý človek odmieta, tak treba situáciu prijať. Zároveň je dobré, keď „je čo odmietnuť“, ako keď sa rodič o svoje dieťa nezaujíma.
Ťažko povedať, či sa záujem rodičov stretne u mladého človeka s porozumením, ale dôležitá je ponúknutá možnosť. Tínedžer potom vie, že ak by chcel svoje akné riešiť, tak sa môže obrátiť na svojho rodiča.
Niekedy pomôže, keď mama, či otec vysvetlia dieťaťu s akné, že keď si bude vyrážky vytláčať, tak sa mu prejavy na koži zhoršia. Samozrejme, treba postupovať citlivo, mierne, bez nátlaku, pretože v tomto veku mladí ľudia fungujú systémom – čo hovoria rodičia, je hlúposť, a budú robiť práve opak.
Kedy by mali rodičia so svojím dieťaťom vyhľadať odbornú psychologickú pomoc?
Keď sa dostaví potreba zo strany mladého človeka, alebo rodičia odpozorujú, že s ich potomkom nie je niečo v poriadku, napríklad, ak sa dieťa uzatvára, vyhýba sa spoločnosti, ostáva doma, vypadáva z predchádzajúcich sociálnych kontaktov. Vtedy je dobré, ponúknuť mu spätnú väzbu, prejaviť záujem o jeho problémy, a ponúknuť mu spôsob, ako to riešiť. Povedať mu, že sa dá vyhľadať pomoc odborníka, psychológa.
Akné je multidisciplinárny problém. Jedna časť jeho riešenia je psychologická podpora, a druhá je návšteva dermatologickej ambulancie. Tínedžer by mal byť vyšetrený aj kožným lekárom, ktorý navrhne liečbu.
Niekedy sa stáva, že pacient nedodržiava terapeutické postupy, a akosi z liečby uniká. Mladý človek očakáva čo najrýchlejšie zlepšenie svojej pleti, dobré výsledky, a nemá trpezlivosť spolupracovať s lekárom v rámci postupnej liečby. Aj v takomto prípade je dobré vyhľadať psychologickú pomoc, aby odborník motivoval mladého človeka k spolupráci na liečebnom procese.
Väčšinou tieto problémy súvisia so stratou sebavedomia, alebo ešte nebola sebadôvera dostatočne vybudovaná. Psychológ môže pomôcť s obnovou sebadôvery, respektíve započatím jej budovania.
Kožné ochorenia, medzi ktoré patrí aj psoriáza, a ďalšie, ktoré vidno, spôsobujú niektorým pacientom problémy, a nechcú nosiť, napríklad, krátky rukáv, vyzliecť sa do plaviek na pláži, kúpalisku. Ako si zachovať sebavedomie, a zároveň sa nevyčleňovať z týchto aktivít, o to viac, keď reakcia okolia nebýva vždy pozitívna?
Veľká väčšina kožných ochorení má aj psychologický aspekt. Minimálne v kontexte, že keď pokožku odkryjeme, tak je viditeľná pre okolie. V prípade, že je čistá a zdravá, tak ľudia s tým problém nemajú.
V prípade kožného ochorenia si pacient uvedomuje, že môže nastať problém, a čaká, ako bude reagovať okolie. Opäť je to o tom – mať primerané sebavedomie, istotu, byť si vedomý toho, že moja koža je môj obal, ktorý je síce momentálne poškodený, ale pracujem na jeho zlepšení, v rámci svojich možností. Keď sa to nedá, tak je to tak, a snažím sa situáciu prijať.
Aj tu ide o vnútorný postoj človeka – pacienta, nakoľko je ochotný, aj s nedokonalým výzorom, „ísť sa ukázať svetu“, napríklad na kúpalisku, pláži, či v košeli s krátkym rukávom.
Reakcie okolia môžu byť rôzne, pretože nie všetci ľudia sú príjemní, tolerantní. Na to sa treba pripraviť.
Kontext je nasledujúci – ľudia, ktorí budú chcieť rozumieť, tak pochopia, a tí, ktorí budú chcieť rýpať a byť nepríjemní, tak také budú aj ich prejavy voči okoliu. Pacient s tým nič neurobí. Vtedy zrejme nemá zmysel sa proti tomu brániť, a nemá zmysel sa s takýmito ľuďmi púšťať do akejkoľvek debaty. V takej situácii potrebuje pacient s kožným ochorením vlastnú dávku sebaistoty – aby si bol vedomý, že je to tak v poriadku.
Pri budovaní sebaistoty treba vychádzať z reality, že moja pokožka síce vyzerá takto, ale sú iné veci, pre ktoré mám hodnotu. A nielen to. Hodnotu mám predsa bez ohľadu na akékoľvek problémy. Mám hodnotu, pretože som, lebo ak by to tak nebolo, tak tu pravdepodobne nie som. Keď tu človek je, tak to berieme tak, že to má nejaký význam, zmysel.
Je to úplne bazálna hodnota, ku ktorej sa nám však dosť ťažko dostáva, pretože žijeme v spoločnosti orientovanej na výkon, krásu, vizáž, zdravie, silu. Ak človek nespĺňa tieto štandardy, potom ho spoločnosť zvykne vyčleňovať – či už priamo, keď mu naznačí, „ty sem nepatríš“, alebo človek jednoducho cíti, keď na neho druhí zazerajú, nepáči sa im a pod.
Zdôrazňujem, že to nie je podstatné – je to len vonkajšie hodnotenie spoločnosti, a my sa potrebujeme dostať k svojej vnútornej podstate.
Pokiaľ si v jadre bytosti veríme, a sme silní, potom nás vonkajšie prostredie až tak neovplyvní. Netvrdím však, že to nebolí, je to nepríjemné a neľahké. Riešenie takýchto situácii nie je jednoduché, dôležité je však to, čo máme v sebe, a čo o sebe vieme.
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 1. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
