Click here!

I. Abel: „Manuálna práca je pre človeka s duševným ochorením dobrá voľba.“

Abeland, dedinka remesiel a umenia, ležiaca 25 kilometrov od Bratislavy v katastri obce Lozorno, je súkromné sídlo veľkej rodiny Abelovcov. Veľkej, lebo členov tejto rodiny je desať. Kto nepozná Abeland, len ťažko mu ho v skratke opíšeme. Zjednodušene by sa dalo povedať, že tu žijú muž a žena so svojimi ôsmimi deťmi, ale nebola by to celá pravda. Abelovci v priebehu niekoľkých rokov vytvorili predsa len viac, a teraz sa o to delia so všetkými, ktorí hľadajú pokoj, a zároveň chcú zažiť niečo nové. V Abelande zažijete za jediný deň viac, ako by ste čakali. Ak máte pár hodín času, utraťte ich tu. Sľubujeme vám, že neoľutujete. Odpovedal Ing. Igor Abel, svojský filozof, manžel, otec a rančer.

Pán Abel, ako sa to stane, že sa človek rozhodne žiť tak, ako žili ľudia možno pred sto rokmi?

„Neprišlo to takto odrazu. Začínali sme skromne. Mali sme ranč, zvieratá, a ľudia prichádzali a obzerali si to tu. Pýtali sa, či si u nás môžu sadnúť, či im dáme niečo jesť, a potom sa na všeličo vypytovali. Takto z toho vznikol nápad, ako širšiemu obyvateľstvu ponúknuť zaujímavý víkend v prírode. My sme tu však zostali ako stáli obyvatelia nie kvôli návštevníkom, bolo to hlavne kvôli našim deťom. A nežijeme tu úplne ako pred sto rokmi, lebo máme auto, elektrinu a teplú vodu. (úsmev).“

Ako dlho tu vlastne žijete?

„Žijeme tu a dedinku remesiel a umenia budujeme už štvrtý rok. Pomaly a prirodzene sa nám rozrastá, a s ňou rastú aj naše deti. Myslím, že je to takto dobre.“

Na vašom hospodárstve, tak ako sa patrí, máte viacero druhov zvierat…

„Áno – máme kone, ovce, kozy, prasiatka, sliepky, husi, psíkov, mačky, ryby… Je toho dosť.“

Máte s nimi veľa práce?

„Dá sa to zvládnuť. Rodina sme našťastie dosť veľká.“

Mnohí by vám mohli závidieť, že so svojimi deťmi nemusíte komplikovane „dochádzať“ do prírody, keď ju máte všade naokolo?

„Áno, a aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa takto rozhodli. Okrem toho – je celkom bežné, že ľudia v meste vozia svoje deti na krúžky. Rozvážajte ich však päť alebo osem, keď každé môže mať iného koníčka? Mám svoju prácu, manželka je doma, na materskej dovolenke, takže ani časovo si to nedokážem predstaviť.“

Aké je vaše povolanie? Čo inak robíte?

„Som vyštudovaný inžinier elektrikár, ale už 14 rokov pracujem v reklame. Manželka je architektka, a je rodená Bratislavčanka. Na ranči sme sa, samozrejme, naučili robiť aj veľa iného. Bez toho by to vôbec nešlo.“

Čo zvyšok rodiny?

„Spomeniem aspoň naše staršie deti, keď sme hovorili o tých koníčkoch. Naša najstaršia – Slávka má na starosti čajovňu. Točí sa okolo koní, zaujíma sa o bylinky a liečiteľstvo. Miki, druhá najstaršia dcéra, má na prvom mieste kone, veď od septembra aj začína študovať na vysokej škole v Nitre hippológiu. Tretí najstarší je Šimon, ten je kováč. Je to zvláštne, ale hneď, ako chytil železo do ruky, tak mu to s ním išlo. Len som sa pozeral, keď si v trinástich rokoch sám postavil kováčsku dielňu. Je pravda, že manželka mu niečo vymerala, ale inak si všetko spravil sám. Jeden skúsený kováč, u ktoré sa učil, nám dokonca povedal, že takého šikovného tovariša ešte nemal. Vtedy, keď Šimon postavil kováčsku dielňu, sme tu ešte ani nemali dedinku remesiel. Druhý najstarší syn je Tomáš, venuje sa hrnčiarstvu a keramike, a stará sa o aj pstruhy, ktoré tu tiež chováme.“

V Abelande ale nežijete len pre seba. Návštevníkov vám v dedinke remesiel a umenia každým rokom pribúda. Sú to najmä otvorené soboty, kedy ich prichádza najviac. S čím sa tu môžu ľudia stretnúť?

„Vždy je pripravený program, a vždy na inú tému. So spriatelenou skupinou historického šermu staviame stredoveký tábor, kde šermiari bojujú ako kedysi; máme Deň vína, Deň sliviek (vtedy varíme lekvár) alebo Deň kukurice. A mnoho ďalších. Každú sobotu sa môžu menšie deti povoziť na poníkovi; strieľame z luku, zo vzduchovky, deti môžu kŕmiť pstruhy, a ak sa dohodneme, tak ich môžu aj chytať. Ľudia si môžu skúsiť napr. kováčstvo, predvádzame im aj pečenie chleba, hovoríme o zdravom pestovaní zeleniny. A pre návštevníkov je vždy navarená domáca strava. Naša skúsenosť je taká, že každý človek, ktorý k nám príde, si tu nájde niečo pre seba. Niektorí ľudia nám dokonca povedali, že sa ocitli v čarovnom, nadprirodzenom svete. To nás vždy poteší.“

Na človeka z mesta tu čaká aj veľa zaujímavých stavieb – na ranči je ich hneď niekoľko. Zároveň sa zdá, že všetko je dobre premyslené, všetko má svoje miesto.

„Snažíme sa, aby to tu malo nejakú logiku. A staviame len z prírodných materiálov, predovšetkým z dreva. Manželka má architektonický cit, ako v prírode vytvoriť prirodzenú stavbu, a nenarušiť pritom prostredie. Toho sa vždy držíme. Popritom je naším cieľom, aby sme mladých ľudí, ale aj celé rodiny, ktoré sem prídu, naučili, ako rozmýšľať inak. Nie je napríklad ťažké, zobrať si hypotéku, a potom mať nôž na krku a báť sa, že ochoriem, prídem o prácu, a nebudem mať z čoho splácať. My ponúkame alternatívu, iný spôsob uvažovania. My ľuďom vysvetlíme základné pravidlá, poradíme im, inšpirujeme ich, no a niektorí môžu neskôr dostať vlastný nápad a realizovať sa po svojom.“

Ľudí asi najviac prekvapí ekologický dom z dreva, hliny a slamy. Dá sa v takomto dome celoročne bývať?

„Áno, môžete v ňom bývať celý rok. Členovia skupiny historického šermu, mladí ľudia po dvadsiatke, dokončili takýto dom za rok. Dochádzali sem v čase voľna, a hoci predtým nemali žiadne skúsenosti, podarilo sa im ho postaviť. Ide o dobrú, lacnú stavbu. Dá sa pristavovať, keď to budete potrebovať, a keď vám to dovolia finančné možnosti. Ale ako vravím, peňazí na takýto dom nepotrebujete veľa. Ak si nemôžete dovoliť kúpiť hotový dom, resp. byt, toto je jedna z možností. Vieme poradiť aj iným, ktorí prejavia záujem, a riešia otázku bývania.“

Vieme, že okrem bežných návštevníkov ste tu mali už aj pacientsku skupinu z oblasti duševného zdravia. A odozva bola výborná. Ako došlo k tomuto kontaktu? Prečo práve pacienti s psychickými problémami?

„Záujem vzišiel práve od pacientskej skupiny. Išlo o preliečených psychiatrických pacientov, resp. tých, ktorí sa stále liečia. Súhlasili sme asi aj preto, že naša rodina prijala na ranč bezdomovca, ktorý tu žije už tretí rok. Ľubko je tiež psychiatrický pacient, a zneužívali ho rôzni ľudia. Bol z neho tzv. biely kôň, a teraz sa pomaly dostáva z dlhov. Pacientom, ktorí tu boli, sa asi najviac rátalo, keď mohli robiť všetko spolu. Myslím si, že práca v skupine má iný rozmer – dáva človeku lepší pocit, ako keď človek robí niečo sám. Mne sa s psychicky chorými ľuďmi komunikuje dobre, rozumiem im, a myslím si, že sú v mnohom ako deti, a nemyslím to v zlom. Títo ľudia majú svoj svet, netreba im ho brať. Samozrejme, v tom, čo im nejde, im treba pomôcť. Spolupráci s pacientmi sa ani do budúcnosti nebránime.“

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Radovan Konečný

Pridaj komentár