Click here!

Extatická aura: Keď epilepsiu sprevádza extáza. Trpela ňou Jana z Arku?

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

„Šťastie, ktoré nemožno dosiahnuť v normálnom stave, a nepredstaviteľné pre každého, kto to nezažil… a potom som v dokonalej harmónii so sebou i s celým vesmírom,“ povedal raz Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881) svojmu priateľovi, ruskému filozofovi Nikolajovi Strachovovi.

Uvedený opis by niekomu mohol evokovať náboženské vytrženie. Dostojevskij však opisoval okamihy pred epileptickým záchvatom. Zdá sa, že tieto pocity formovali charakter kniežaťa Myškina v Dostojevského románe Idiot.

„Za tento jediný okamih by som dal celý svoj život,“ hovorí knieža o krátkom momente na začiatku epileptického záchvatu – momente „prekypujúcom neobmedzenou radosťou a vytržením, extatickou oddanosťou a životom v úplnom naplnení.“

Dlho sa myslelo, že spisovateľ vo svojom románe umelecky zveličoval – väčšina epileptických záchvatov je predsa veľmi nepríjemná a mnoho epileptikov by dalo pomaly čokoľvek za to, aby už ďalší nezažili. O „Dostojevského syndróm“ sa začali zaujímať aj neurovedci.

extatická aura Dostojevskij
Zdroj foto: Wikipedia

Extatická aura – priam mystický zážitok

Nie je to bežná súčasť epilepsie. Práve naopak, extatické epileptické záchvaty sú veľmi zriedkavé. Pred samotným záchvatom sa objavuje varovný signál – takzvaná extatická aura, ktorá prináša: pocity pohody, intenzívneho pokoja, blaženosti a zvýšeného sebapoznania, výnimkou nie je dojem spomalenia času.

Niektorí pacienti opisujú tieto pocity ako mystický zážitok. Ak sa nezohľadnia ďalšie príznaky a nespravia sa ďalšie testy, pacientovi môžu chybne diagnostikovať psychózu alebo schizofréniu.

Dnes vieme, že extatické záchvaty patria medzi parciálne (alebo ložiskové) epilepsie, ktoré sa objavujú, ak elektrický výboj zasiahne len určitú časť mozgu. Podľa najnovších výskumov môžeme lokalizovať extatické symptómy pravdepodobne do kôry predného mozgu, stále však existuje viacero otvorených otázok, ktoré sú výzvou pre modernú neurovedu.

Príkladov z histórie, ktoré naznačujú prítomnosť extatickej epilepsie, je viacero – od svätého Pavla (začiatok 1. storočia) cez Janu z Arku (1412 – 1431) až po svätú Teréziu z Ávily (1515 – 1582).

Denník karmelitánskej mníšky ako dôkaz

Práve posledná menovaná je bezpochyby najlepšie zdokumentovaným historickým prípadom tohto typu ochorenia. V roku 2003 španielsky profesor neurológie Esteban García-Albea uverejnil komplexnú štúdiu, v ktorej zhodnotil život a ochorenie karmelitánskej mníšky.

Vo svojej autobiografii, svätá Terézia z Ávily (známa aj ako sv. Terézia Ježišova) píše o tom, ako vo veku 43 rokov začala prežívať nepredvídateľné epizódy extázy rôzneho trvania:

„Celkovo možno povedať, že ani v predstavách, akokoľvek sa snažíme, sa nedá namaľovať alebo načrtnúť, aké je toto svetlo a čokoľvek, čo mi Pán umožnil poznať, poskytuje mi potešenie také vznešené a neopísateľné. Všetky zmysly sa radujú do takej vysokej miery a do takej sladkosti, že je lepšie už viac nehovoriť…“

Svätá Terézia prežila vo veku 17 rokov ťažkú encefalopatiu (ochorenie mozgu) s generalizovanými motorickými záchvatmi. Keď mala 24 rokov, upadla do kómy, dostala dokonca posledné pomazanie.

Na základe týchto epizód a následného vývoja extatických záchvatov, García-Albea naznačuje, že za záchvaty sv. Terézie môže byť zodpovedná cerebrálna cysticerkóza, ktorá sa v tej dobe vyskytovala na Pyrenejskom polostrove (cysticerkóza je ochorenie spôsobené larvami pásomnice Taenia solium).

extatická-aura-Jana-z-Arku
Zdroj foto: AdobeStock.com

Jana z Arku – svätica, čarodejnica alebo epileptička?

Keď Janu z Arku v roku 1431 súdili za herézu, tvrdila, že má horúcu linku do neba a opísala hlasy svätých, ktoré počula, a vízie, ktoré videla. Vo veku 19 rokov, toto roľnícke dievča, ktoré sa vďaka neuveriteľným schopnostiam stalo bojovníčkou v storočnej vojne, upálili, aby sa neskôr stalo jednou z najslávnejších osobností Francúzska.

Neurológovia z talianskych univerzít vo Foggii a Bologni prišli v roku 2016 s tvrdením, že Panna Orleánska počula hlasy, pretože trpela vzácnou formou epilepsie. To však nebolo prvýkrát, čo sa táto teória objavila.

Už v predchádzajúcej štúdii z roku 1991 sa tvrdilo, že za hlasy, vízie a skalopevné Janine presvedčenia môžu extatické epileptické aury.

Vtedy to vedci nakoniec na základe záznamov z odsúdenia vyhodnotili ako pravdepodobne sluchové epileptické halucinácie.

Na čo prišli talianski neurológovia

Lekári Giuseppe d’Orsi a Paola Tinuper zašli ďalej. Myslia si, že išlo o idiopatickú parciálnu epilepsiu so sluchovými funkciami. Napríklad jeden z dokumentov uvádza, že Jana z Arku povedala, že počula hlasy a videla svätú Katarínu a svätú Margarétu.

Iné historické správy zasa uvádzajú, že počula aj zvony, ktoré niekedy vyvolali hlasy náboženských postáv. Vedecká dvojica v časopise Epilepsy and Behavior uviedla, že počúvanie konkrétnych zvukov môže vyvolať záchvaty, čo by vysvetľovalo Janine správy prichádzajúce od svätých.

Počas výsluchu Jana z Arku vypovedala, že počuje hlasy 23x týždenne. Neskôr, že nie je dňa, keď by ich nepočula. Toto však nezodpovedá prejavom spomínanej idiopatickej parciálnej epilepsie, pri ktorej je frekvencia záchvatov nízka.

Teóriu, naopak, posilňujú dokumenty, v ktorých sa píše, že Jana z Arku počula hlasy, keď spala. Hoci sa to môže zdať neuveriteľné, až okolo 40 % ľudí s epilepsiou má záchvaty počas spánku a niektorí počujú aj hlasy.

Tak či onak, charakter epizód svedčí o epileptických záchvatoch, ktoré niektorí autori považujú za extatickú epilepsiu, iní za parciálnu epilepsiu so zvukovými prejavmi.

Viac by do prípadu Panny Orleánskej vniesla DNA jej vlasov, ktoré vraj existujú zapečatené voskom. To sa už však dostávame do úrovne špekulácií.

Za všetkým hľadaj mozog

Všetky ľudské skúsenosti, vrátane mystických a náboženských, sú výsledkom činnosti mozgu. Vďaka moderným technikám, ktorými môžeme skúmať mozog pacientov s extatickou epilepsiou, máme čoraz lepšie vedomosti o určitých duševných stavoch.

Neuroveda tak môže retrospektívne vysvetliť niektoré fakty zo života zosnulých osobností, ktorých pôvod bol predtým považovaný za paranormálny alebo nadprirodzený.

Tento článok bol uverejnený v Neuro magazíne. Môžete si ho objednať tu.

Pridaj komentár