Pomoc pri záchrane života a zdravia je povinnosťou nielen lekára, ale hocikoho, kto je svedkom životu nebezpečnej situácie. Čo však v prípade, že pacient nechce byť oživovaný?
Vyše osemdesiatročná dôchodkyňa vo Veľkej Británii si dala na hruď vytetovať nápis „Do not resuscitate“ (neoživovať). Týmto si chcela „poistiť“ splnenie svojho priania, pre prípad, ak by sa jej stala nečakaná udalosť, s potrebou resuscitácie, ktorú odmieta. Dôvodí to tým, že ak má prísť „jej čas“, tak nechce skončiť polomŕtva, ale chce zomrieť úplne. Žena je totiž presvedčená, že má právo na dôstojnú smrť. Navyše, toto prianie uviedla aj vo svojom testamente.
Na Slovensku podobné situácie upravuje Zákon o zdravotnej starostlivosti a Zákon o záchrannej zdravotnej službe. V prípade, aký sa môže stať spomínanej starenke, ak by pacientka bola v bezvedomí, je povinnosťou lekára, takejto osobe poskytnúť nevyhnutnú pomoc na záchranu jej života a zdravia. Ak by tak nespravil, môže byť stíhaný za trestný čin neposkytnutia prvej pomoci, s možnosťou odňatia slobody až na tri roky.
Otázka: Chcem spísať inštrukcie, pre prípad, že by ma mali oživovať. Nechcem žiadne umelé „spánky“, hadičky, nič podobné. Len to predlžuje trápenie umierajúceho a jeho príbuzných. Ako mám spísať niečo také?
Odpovedá Bc. Zoltán Nagy, Komora pre medicínske právo – MEDIUS:
Inštrukcie pacienta, pre prípad budúceho, bližšie nedefinovaného výkonu zdravotnej starostlivosti, súvisia s tzv. inštitútom predchádzajúceho priania. Podstata tejto právnej konštrukcie spočíva v písomnom vyjadrení slobodnej vôle osoby, ktorá obsahuje pokyny adresované zdravotníckym pracovníkom, s účinkami do budúcnosti, a určené pre prípad, že daná osoba nebude spôsobilá rozhodovať o sebe samej. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje v súčasnosti právny predpis, ktorý by konkrétne upravoval náležitosti predchádzajúceho priania (napr. budúce odmietnutie transfúzie krvi).
Zdravotnícki pracovníci majú pritom povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v najlepšom záujme pacienta, a sú povinní vykonať všetky potrebné úkony, smerujúce k záchrane ľudského života. V opačnom prípade im potenciálne hrozí naplnenie niektorej zo skutkových podstát súvisiacich trestných činov.
Ako možné riešenie opísanej situácie prichádza do úvahy ad hoc odmietnutie udelenia informovaného súhlasu s konkrétnym lekárskym zákrokom. Podľa ustanovenia § 6 zákona 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon), zdravotnú starostlivosť je možné poskytovať len na základe pacientom udeleného informovaného súhlasu. Ak pacient odmietne udeliť uvedený súhlas s konkrétnym zákrokom, lekár má povinnosť toto rozhodnutie rešpektovať, a to aj v prípade, že ide o život zachraňujúci zákrok (napr. odmietnutie nevyhnutnej operácie, či chemoterapie).
Avšak táto možnosť prichádza do úvahy len vtedy, ak je nepochybné, že pacient netrpí duševnou chorobou, a odmietnutie liečby bolo urobené slobodne a vážne. Zároveň podotýkame, že informovaný súhlas zákon nevyžaduje v prípade poskytnutia tzv. neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ak súhlas nemožno od pacienta získať včas, ale možno ho predpokladať.
Pod neodkladnou zdravotnou starostlivosťou sa rozumie taká, ktorá sa poskytuje osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, pretože bezprostredne ohrozuje jej život, alebo niektorú zo základných životných funkcií. Pre bližšiu definíciu odkazujeme na ustanovenie § 2 ods. 3 zákona. V takomto prípade má lekár povinnosť urobiť všetky potrebné kroky, vedúce k záchrane života, a to bez ohľadu na akékoľvek vyjadrenia pacienta, urobené v minulosti.
Z právneho hľadiska je zaujímavá situácia, ktorá nastala po pristúpení Slovenskej republiky k Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne. Uvedený dohovor je všeobecne právno-záväznou medzinárodnou zmluvou, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonom.
Podľa originálneho anglického znenia čl. 9 Dohovoru sú zdravotnícki pracovníci povinní rešpektovať, respektíve vziať do úvahy vyjadrenie predchádzajúceho priania pacienta. Podľa znenia oficiálneho slovenského prekladu čl. 9, sa má na predchádzajúce prianie osoby prihliadnuť. Avšak, ako bolo spomenuté v úvode, zmienka o legislatívnej úprave predmetného inštitútu, podmienky jeho platnosti, či jeho záväznosť, nie sú ďalej konkretizované zákonom, resp. iným právnym predpisom nášho právneho poriadku.
V záujme nastolenia právnej istoty sa preto zákonodarcovi – ako najvhodnejšie riešenie – ponúka implementácia inštitútu predchádzajúceho priania, vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu, čo však zostáva aj naďalej otvorenou otázkou.
Aj po smrti chcem slúžiť vede
Otázka: Ako mám postupovať, ak chcem po smrti svoje telo darovať na výskum?
Odpovedá Mgr. Tomáš Pázmány, Komora pre medicínske právo – MEDIUS:
Samotné „darovanie“ tela na vedecko-výskumné účely nie je v slovenskom právnom poriadku výslovne upravené. Na posúdenie však môžeme použiť úpravu darovania orgánov od mŕtvych darcov za účelom ich transplantácie, či na vedecko-výskumné účely, obsiahnutú v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len zákon). Podľa tohto zákona sa darcovstvom rozumie darovanie ľudských orgánov, tkanív alebo buniek, určených na použitie u ľudského príjemcu, alebo mimotelové použitie. Pričom takýmto mimotelovým použitím môže byť aj výskumný účel.
Zároveň zákon vo svojom § 37 ods. 2 stanovuje, že: „Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí, alebo vyhlásenie, že nesúhlasí s vykonaním pitvy podľa osobitného predpisu. Za osobu nespôsobilú dať informovaný súhlas, môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný zástupca.“
Z toho možno dedukovať, že na Slovensku sa vychádza predpokladu, že pokiaľ osoba za svojho života výslovne neprehlásila, že si darovanie nepraje, tak s ním súhlasí. Pokiaľ ide o samotný postup pri darovaní tela po smrti, sme toho názoru, že najjednoduchšou možnosťou je, spísať prehlásenie, že si želáte, aby vaše telo bolo použité na výskumné účely, a toto si nechať osvedčiť u notára. Vhodným krokom sa nám zdá aj odovzdanie jednej, takto osvedčenej kópie prehlásenia vášmu všeobecnému lekárovi, ktorý by ju viedol ako súčasť vašej zdravotnej dokumentácie, a taktiež informovanie vašich blízkych o tomto rozhodnutí.
Samotná forma prehlásenia stanovená nie je, zároveň nemáme ani vedomosť o tom, že by – napr. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou – viedol podobné formuláre pre darovanie. Tiež je vhodné, takéto rozhodnutie podrobnejšie konzultovať s jedným z Ústavov anatómie príslušnej Lekárskej fakulty, ktoré sú pravidelnými príjemcami tiel, darovaných na výskumné účely. Záverom dávame do pozornosti skutočnosť, že za takto darované telo na výskumné účely nemožno požadovať finančnú odmenu.
Komora pre medicínske právo – MEDIUS je neštátna, apolitická a nezávislá organizácia, ktorá vystupuje ako prostredník medzi poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti a pacientom. Jej ambíciou je prispieť k vytvoreniu ich kvalitného partnerského vzťahu. Základnou podmienkou pre splnenie tohto poslania je to, aby obe strany poznali svoje práva a povinnosti. Iba tak je možné predísť vzniku škôd, nerešpektovaniu práv pacienta, či práv zdravotníckeho pracovníka.
Komora za tým účelom vykonáva vzdelávaciu činnosť, poskytuje konzultačné služby, organizuje konferencie, vykonáva audity poskytovateľov a udeľuje certifikát Patient Friendly. Komora je súčasne zriaďovateľom Rozhodcovského súdu pre medicínske záležitosti.
