Prevencia
Príznaky(Zdroj foto: AdobeStock.com)
„Smútenie súvisí s láskou. Je to cena, ktorú platíme za to, že sme mali možnosť milovať,“ píše MUDr. Mária Jasenková.
Smútok alebo zármutok zo straty rodičov alebo starých rodičov, životného partnera, súrodenca, dokonca vlastných detí, je súčasťou našich životov. No keď to príde, nevieme, ako sa k smrti postaviť.
O čo ťažšie je to potom pre deti. Deti totiž nepremýšľajú o tom, že niekto z blízkych môže aj umrieť.
Ak chceme deti podporiť v prežívaní smútku po smrti blízkeho človeka, mali by sme najprv vedieť, ako vôbec vnímajú smrť.
Ako vnímajú deti smrť? Záleží od veku
Dlho sa predpokladalo, že bábätká nemôžu nijako pochopiť, že niekto v rodine zomrel. Dnes už vieme, že aj tie najmenšie deti reagujú silným plačom a úzkosťou na to, že mama alebo otec niekam „zmizli“. Samozrejme – ešte nemajú schopnosti, aby smrti reálne porozumeli. O smrti nemajú jasnú predstavu ani batoľatá (1,5 – 3-ročné deti), ktoré takisto reagujú skôr na prežívanie iných ľudí.
3- až 5-ročné deti vnímajú smrť ako niečo, čo sa deje len iným. Nechápu ju ako koniec, ale skôr ako spánok, z ktorého sa dá prebudiť. Na druhej strane, vďaka prevládajúcemu magickému mysleniu sú presvedčené, že svojimi želaniami a myšlienkami môžu niekomu privodiť smrť. To vedie k silným pocitom viny, ak umrie niekto v rodine. Škôlkari často spájajú smrť s nehodami a vraždami.
Mladší školáci (od 6 rokov) už rozumejú tomu, že smrť je konečná. Vedia, že živé bytosti musia zomrieť, keď zostarnú. Myslia si však, že ich a rodičov, sa to netýka. Veria, že každý sa môže vyhnúť smrti, keď sa spojí so silnou osobou – často sú to anjeli alebo duchovia. Deti do 6 rokov môžu smrť považovať aj ako trest za svoju neposlušnosť.
Staršie deti (od 10 rokov) už chápu, že smrť je konečný stav, ktorému sa nedá uniknúť. Zaujímajú sa o biologické aspekty smrti, teda čo sa deje s telom človeka. Objavuje sa aj strach zo smrti, ktorý schovávajú za vtipkovanie o nej. Tiež cítia istú zodpovednosť za smrť rodičov alebo súrodencov.
Dospievajúci (deti nad 12 rokov) vnímajú smrť rovnako ako dospelí. Uvedomujú si, že sa to týka každého, alebo že sa to deje z rôznych dôvodov (prirodzene, po chorobe, nehode a pod.). Uvedomujú si vlastnú smrteľnosť, ktorá je však v rozpore s pocitom nesmrteľnosti v období dospievania.
Kto a ako má deťom oznámiť, že niekto zomrel?
Pokiaľ sa v rodine stretnete s úmrtím, deti rôzneho veku potrebujú vedieť, čo sa stalo. Ušetrite ich vlastných dohadov, neistôt, strachu aj úzkosti. To, čo deťom nepoviete, si samé domyslia – vďaka svojej fantázii.
Rozhovor o úmrtí nemôžete odkladať aj preto, aby sa deti o tom nedozvedeli náhodou – od cudzieho človeka, alebo v nevhodnom čase. Vyberte si chvíľu, keď nebudete nikým rušení, aby ste mal priestor aj na prípadné otázky. Hovorte stručne a pravdivo.
Deti chápu, že nepoznáte odpovede na všetky otázky. Môžete hľadať odpovede spolu. Existujú však aj otázky, na ktoré nie sú odpovede, a deťom to treba vysvetliť.
Ako NEHOVORIŤ s deťmi o úmrtí a smrti?
- Nehovorte o úmrtí a smrti vtedy, keď sa ponáhľate, alebo ste príliš rozrušení.
- Nenechajte náročný rozhovor na cudzích – psychológa, učiteľa a pod. Vy ste tou zodpovednou osobou, ktorá má oznámiť, že mama/otec (alebo niekto iný) zomreli.
- Nepoužívajte polopravdy, ani výrazy typu – odišiel, stratili sme ho, navždy zaspal a pod. Neprirovnávajte smrť k spánku alebo výletu. V deťoch to vyvoláva zmätok.
- Neopisujte všetky detaily. Hovorte stručne a pravdivo. Nezaťažujte deti zbytočnými informáciami.
- Nehovorte „buď statočný/á, neplač“ a podobne. Práve plač uvoľňuje neznesiteľnú bolesť.
- Nehovorte dieťaťu, aby sa nehnevalo. Hnev je prirodzenou fázou smútenia.
- Nevyhýbajte sa rozhovorom o zosnulom. Spomalíte tak hojenie psychických rán.
Ako HOVORIŤ s deťmi o úmrtí a smrti?
- Rozhovor veďte na bezpečnom a tichom mieste, kde vás nikto nevyruší.
- Používajte slová „zomrieť“ a „smrť“. Deti sa ich neboja a rozumejú im.
- Buďte úprimní. Deti majú právo na pravdu. To, čo deťom nepoviete vy, si doplnia vo svojej fantázii.
- Hovorte len o tom, čo sa priamo dotýka detí – nemusia vedieť, o ktorej hodine bude pohreb a pod.
- Doprajte deťom čas a priestor na vyjadrenie pocitov a kladenie otázok.
- Trpezlivo odpovedajte na otázky: „Môžem zomrieť, keď ma bolí brucho? Aj ty zomrieš ako babka?“
- Deti dokážu o smrti hovoriť otvorenejšie. Buďte na to pripravení. Nekarhajte ich za otázky.
- Ubezpečte deti o tom, že za smrť iných nenesú nijakú zodpovednosť.
- Rozlišujte medzi smrteľnou chorobou a bežnými chorobami.
- Buďte príkladom pre vaše deti aj v smútení. Budú smútiť podobne ako vy.
- Ubezpečte deti o tom, že ich milujete a postaráte sa o ne.
- Opýtajte sa ich, či chcú mŕtveho vidieť pred pohrebom. Deti lepšie znášajú pohľad na mŕtveho ako dospelí. Ich voľbu treba rešpektovať.
- Informujte ich o tom, ako vyzerá pohreb. Nech sa samé rozhodnú, či naň pôjdu.
Ako deti reagujú na smrť rodičov, súrodencov alebo iných blízkych ľudí?
Určite ste už počuli o 5 fázach smútenia, ktorými sú: popieranie, hnev, vyjednávanie, smútok a akceptácia. Podobne to majú aj deti. Môžete si u nich všimnúť rôzne emocionálne reakcie a zmeny v správaní, objavujú sa aj telesné príznaky.
V správaní pozorujeme plačlivosť, riskantné a nezodpovedné správanie (zvýšená nehodovosť), lipnutie na rodičoch, roztržitosť, činorodosť, alebo (naopak) nečinnosť, prípadne regresiu (vrátenie sa do nižšej vývinovej úrovne) – pocikávanie, cmúľanie palca a pod.
Z telesných príznakoch sa môžu objaviť tie, ktoré mali mama/otec pred smrťou, alebo keď boli ťažko chorí. Časté sú bolesti hlavy, brucha, nevoľnosti, hnačky, búšenie srdca, zvieranie hrude, zlé sny, lapanie po dychu, závrate, napäté svalstvo, únava a celková slabosť, nepravidelná menštruácia u dievčat.
Ako smútia deti v rôznom veku?
Deti do 5 rokov
Reagujú predovšetkým na atmosféru v rodine. Vnímajú smútok rodičov a reagujú nepokojom. Často hľadajú zosnulého, pretože ešte nedokážu pochopiť konečnosť smrti. Kladú rodičom stále tie isté otázky, na ktoré očakávajú rovnaké odpovede. To im dodáva pocit istoty.
Deti do 5 rokov sa boja opustenosti, pociťujú separačnú úzkosť, chcú byť neustále v prítomnosti rodičov. Môžu byť plačlivé, zle spávať a jesť, trpieť telesnými ťažkosťami. Mladšie deti chcú byť znovu kŕmené, zhorší sa im výslovnosť a pod. Vo väčšine prípadov ide len o prechodné zmeny.
Deti vo veku 5 – 9 rokov
Tieto deti už vedia, čo znamená smrť. Svoje okolie môžu privádzať do rozpakov morbídnymi otázkami, ktoré pramenia z detskej zvedavosti. Predstavy o duchoch a strašidlách im však môžu privolať zlé sny, či vážne ťažkosti so spánkom.
Deti vo veku 5 – 9 rokov môžu mať problémy s vyjadrovaním svojich pocitov, sťahujú sa do seba, alebo sú zrazu agresívnejšie. Pri odchode dospelých z domu sú zneistené. Všímajme si aj jemné zmeny v správaní, podráždenosť, či odmietanie rozhovorov o smrti a zosnulom.
Deti vo veku 9 – 12 rokov
Uvedomujú si vlastnú smrteľnosť a smútia podobne ako dospelí. Niekedy sa môžu tváriť, že sa nič nestalo, nevyjadrujú svoje pocity. Prítomná je agresivita a hnev.
Kvôli prechodných ťažkostiam s pamäťou a pozornosťou sa môže zhoršiť školský prospech. Do úvahy prichádza aj separačná úzkosť, otupenie emócií, či zvýšený strach z vlastnej smrti.
Dospievajúci (od 13 rokov)
Podpora priateľov je pre nich významnejšia ako podpora rodiny. V období smútenia sa môže objaviť riskantné správanie – užívanie drog a alkoholu, nezodpovedný sex (prípadne kradnutie, výtržnosti na verejnosti). Dospievajúci si tým dokazujú, že sú „nažive“ a „nesmrteľní“.
Typické sú výkyvy nálad, depresia, sťahovanie sa do seba, aj samovražedné myšlienky, ktoré treba brať vážne. Dospievajúci sa môžu tváriť aj tak, ako keby sa nič nestalo, aby unikli pred bolesťou. Ich smútenie býva zdĺhavé a komplikované, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať.
Niekedy majú pocit viny aj za to, že nezomreli oni. Plynie z toho hnev, zlosť vzdor, ale aj pocity izolácie či nepochopenia. V prípade, že zomrel jeden z rodičov, dospievajúci často preberá zodpovednosť za mladších súrodencov.
Ako pomôcť deťom, aby sa vyrovnali so smútkom?
- Choďte im príkladom. Učte ich, že slzy prinášajú úľavu – nehanbite sa plakať pred deťmi.
- Rozprávajte sa o zosnulom a spomínajte na najveselšie príhody. Smejte sa cez slzy.
- Trávte s nimi veľa času pri rôznych činnostiach. Venujte im dlhší čas pred spaním.
- Dávajte im nádej do budúcna, hovorte o tom, že zármutok netrvá večne.
- Dodržujte bežný režim rodiny v takej miere, ako je možné. Deťom to dáva istotu.
- Buďte dôslední pri dodržiavaní pravidiel. Nebojte sa toho.
- Vyhnite sa veľkým zmenám – sťahovanie, zmena škôlky alebo školy, nové manželstvo a pod. Pokiaľ je to možné, zmenu urobte najskôr o 1 rok po smrti blízkej osoby.
- Dbajte na dobré stravovanie, pravidelný spánok a dostatok pohybu.
- Buďte dôslední pri dodržiavaní pravidiel. Nebojte sa toho.
- Informujte triedneho učiteľa vášho dieťaťa o tom, kto zomrel.
- Nešetrite bozkami a objatiami.
Zobrať deti na pohreb?
Pohreb je poslednou rozlúčkou so zosnulým a verejným vyjadrením smútku. Veľa rodičov však má pochybnosti, či pohreb nespôsobí deťom ďalšiu traumu.
Pokiaľ deti oboznámite s významom pohrebu a popíšete im, čo tam môžu očakávať, nech sa samé rozhodnú, či pôjdu. Ak si vyberú, že pôjdu, zabezpečte pre ne dôveryhodnú osobu, s ktorou budú môcť v prípade potreby odísť.
Ak sa rozhodnú, že na pohreb nepôjdu, navrhnite, že neskôr ešte navštívite cintorín a spolu sa rozlúčite. Ak je návšteva cintorína súčasťou vášho rodinného života, napríklad pri príležitosti Pamiatky zosnulých, aj deti to budú vnímať prirodzenejšie.
Pokiaľ sa obávate, že počas pohrebu sa môže udiať niečo príliš emocionálne, treba zvážiť, či tam zoberiete vaše deti.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc pre dieťa?
- Ak popiera smrť rodičov aj niekoľko mesiacov po pohrebe.
- Ak nevyjadruje žiadne pocity.
- Ak prevláda hnev, alebo pocity viny.
- Ak malo komplikovaný vzťah so zosnulým – časté hádky, fyzické ubližovanie, zanedbávanie a pod..
- Ak trpí psychickou chorobou.
- Ak má myšlienky na samovraždu, alebo o nej hovorí, resp. sa o ňu pokúsilo.
- Ak rodič, alebo iný blízky človek, zomrel náhle, tragicky, spáchal samovraždu.
- Ak bolo svedkom úmrtia rodiča alebo súrodenca – napríklad pri nehode, prírodnej katastrofe a pod.
- Pri pretrvávajúcej depresii, neschopnosť spať, náladovosti, asociálnom správaní.
- Pri zneužívaní alkoholu, drog.
Obrátiť sa môžete na Centrum smútkovej terapie Plamienok n. o., alebo vyhľadajte psychoterapeuta so vzdelaním v oblasti psychoterapie a smútkového poradenstva.
Zdroje:
- Build, I. Gómez: An Unwanted Journey. Plamienok Books, Bratislava 2014.
- E.A. Grollman: Talking about death. A dialogue between parent and child. Beacon Press, Boston 1990.
- Gómez: Dobrodružstvá Ajky a Grofa. V krajine sopiek. Plamienok Books, Bratislava 2016.
- Harvey: Grieving for Dummies. Chapter: Children and Grief. Wiley Publishing, Inc., Indianapolis 2007.
- Jasenková a kol: Pomáhať žiť a zomierať, radovať sa a smútiť. Detský hospic Plamienok, Bratislava 2005.
- Kübler-Rossová: O smrti a umírání.
- Martínez, A. Hullová: Zármutok. Ako sa vysporiadať so stratou blízkeho človeka. Porta Libri 2007.
2 odpovedí na “Smútok u detí: Nebojme sa s nimi hovoriť o smrti. Rozumejú jej po svojom.”