Vyštudovala dramaturgiu na VŠMU, rok strávila na študijnom pobyte v Prahe. Účinkovala v Radošinskom naivnom divadle a v pražskom Činohernom klube. Hrala v televíznych seriáloch Rodinné tajomstvá, Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák. Zahrala si tiež v českých filmoch Poslední plavky a Pouta. Za postavu Kláry vo filme Pouta bola nominovaná na Českého leva. Poznáme ju z relácie Legendy popu, od nového roka moderuje opäť Postav dom, zasaď strom. Minulý rok porodila vytúžené dvojičky, o ktoré sa stará spolu s partnerom, redaktorom Jurajom Hajdinom. Oslovila som herečku a moderátorku Kristínu Farkašovú.
Tvoj dedko bol uznávaný lekár. Máš po ňom vzťah k medicíne?
Môj dedulko bol profesor Ivan Klačanský – detský otorinolaryngológ (ORL). Je dosť možné, že toto meno teraz asociovalo dosť veľa čitateľom spomienku na luxusný zážitok, s názvom „vyberanie mandlí“. Vybral ich snáď polke Slovenska (smiech).
Keď som bola malá, kreslil mi nosohltany, vysvetľoval, ako sa tie mandle vyberajú… Mňa to veľmi bavilo. Keby som sa dokázala učiť systémom „bifľovanie“, tak možno nad tou medicínou aj porozmýšľam. No tie kvantá latinských slovíčok, či chemické vzorce by som sa nikdy nenaučila.
Ale keby ste niekto potrebovali vybrať mandle, môžeme skúsiť. Teoreticky to ovládam. A môj strýko Juraj Klačanský je tiež ORL. Momentálne funguje v Emirátoch, dokonca nedávno operoval jemenského prezidenta. A vraj bol prezident spokojný.
Ela a Matilda sa na svet vypýtali skôr… Ujali sa vás z OZ malíček?
Matilda a Ela sa narodili v 33. týždni na Antolskej. A práve tam, na oddelení rizikových novorodencov, pracuje aj Ľubka Kaiserová, ktorá je zakladateľkou OZ malíček (venuje sa predčasne narodeným deťom). Takže sa nás, samozrejme, ujala tak ona, ako aj celý tím lekárov a sestričiek. Starali sa o nás výnimočné sestričky Magduška, Alenka a Darinka, ktoré ma veľa naučili, a trpezlivo pristupovali k našim „pidi lidíkom“.
Zároveň boli veľmi tolerantné, a vždy pochopili, keď som ich vyháňala s vetou „ja sama“ (smiech). Keď sme takmer po mesiaci odchádzali z nemocnice, bolo mi za nimi normálne smutno.
Nie je to sranda, s tými predčasne narodenými deťmi. Klopem si na drevo, najsilnejšie ako viem, že som rodila „až“ v 33 týždni, pretože tam boli oveľa menšie detičky a oveľa zložitejšie príbehy.
Veľmi rada budem v budúcnosti pomáhať OZ malíček, pretože sa ma tá téma veľmi dotkla, a týka sa ma. Ale asi si nechám ešte chvíľu času, pretože už len na samotnej tlačovke tohto občianskeho združenia som sa rozplakala. No…mali sme veľké šťastie! A prajem ho všetkým predčasne narodeným deťom.
Detská lekárka pre vaše dvojčatá. Vyberala si ju sama, intuitívne?
Keďže som išla rodiť naozaj dosť nečakane, nemala som na to veľa času. Niekto mi našu pani doktorku poradil. Už ani neviem, kto to bol. Chodíme k pani doktorke Džuppovej. Chvalabohu, urgentne a vážne sme ju zatiaľ nepotrebovali, čiže sa poznáme len zbežne. Niežeby som nemala záujem sa s ňom skamarátiť, ale dúfam, že s ňou budeme naozaj čo najmenej (smiech).
Podpora zo strany štátu. Máš dvojnásobný rodičovský príspevok?
Smejem sa! Toto je záhada! 199,60 eur je príspevok na jedno dieťa, na druhé 49,90 eur. Ako hovorievam, to druhé musí menej cikať. Snažím sa o tom jednu osôbku presvedčiť, ale nejako mi to nefunguje.
Dojčenie s prerušovaným spaním. Stojí za to, vydržať, nevzdávať sa?
Jáj, tak ja som ani nerozmýšľala o tom, že by som to mala vzdať. Budem sa snažiť vydržať čo najdlhšie. Keď boli „knedlíky“ úplne maličké, bolo to to najlepšie, čo som im mohla dať. A som veľmi šťastná, že sa mi podarilo dojčiť, a že mi to tak dlho funguje.
Párkrát som si v noci aj sama pre seba zanadávala, ale všeobecne milujem dojčenie. Myslím si, že je to úžasná vec, nielen, čo sa imunity a výživy týka, ale aj v rámci vzťahu matky s dieťaťom. Tie mamičky, ktoré dojčia, isto vedia, o čom hovorím. Keď budú mať sedemnásť, a začnú piť pivo, skúsim ich odstaviť (smiech).
Váš babský jedálniček. Čo radi papáte, a čo prenecháte tatinkovi?
Tato prenechá mäso nám. On je totiž vegetarián. Ela, Matilda a ja mäso ľúbime. Inak, vďaka dievčatám som objavila také mňamky, ako jogurt s pomačkaným banánom. Zeleninové príkrmy sú úžasné pyré, ktoré je vynikajúce k mäsu, domáce detské výživy sú úplná bomba. A ešte, ako správna mama – dojedačka, jem aj ovocie, ktoré inak nemám rada.
Propacientske aktivity. Moderovala si také, podporila si niekoho?
Keď som zistila, že sa dá pomôcť depresiám, zavolala som do organizácie, ktorá sa zaoberá psychickým zdravím. Chcela som, aby sa ľudia nebáli liečiť, a aby sa im čím skôr uľavilo.
Skončilo sa to však tak, že som bola ja, a moje depresie medializované, a stala som sa akousi linkou dôvery. Bolo to dosť psycho, keďže nie som ani psychológ, ani psychiater. Začali sa na mňa obracať ľudia so svojími psychickými problémami, a ja som ich nemala kam posunúť ďalej.
Na takéto aktivity naozaj nemám ani vzdelanie, ani možnosti, a momentálne ani čas a energiu. Bola to veľmi zvláštna skúsenosť.
Jednej panej som odpísala, že jej neviem pomôcť, a držím jej palce, a ju to evidentne naštvalo, a písala mi veľmi škaredo, dokonca o smrti detí a podobne…
Takže sa, milí ľudia, trpiaci depresiami, radšej obracajte na psychológov. Držím vám palce, aby sa vám podarilo nájsť toho správneho, ktorý vám pomôže, a prajem vám, aby ste sa z týchto nepríjemností čím skôr dostali!
Divadlo je tvoja srdcovka. Ktoré z predstavení ťa úplne „dostali“?
Tie, ktoré sa hrávali v Astorke. Vražda sekerou v St. Peterburgu, Meštiaci, Matka, Kazimír a Karolína, Cyrano z Bergeracu… Neviem, či tieto tituly ešte vôbec niekomu niečo hovoria. Mne budú navždy. Niektoré časti viem dodnes naspamäť.
Milujem aj školské inscenácie, ktoré vznikajú na VŠMU, pretože to je čistá radosť a kreativita, ktorú často môžu tí, pre ktorých je divadlo už aj práca, závidieť. Som šťastná, keď mám možnosť vidieť aj mimobratislavské inscenácie. Absolútne uchvátená som bola napríklad martinskou Sedem dní do pohrebu. Aj v Trnave vznikajú výborné záležitosti, je tam veľmi šikovný tím.
Mne sa vlastne väčšinou páči všetko kvalitné. Som fanúšikom ľudí, ktorí v dnešnej komerčnej dobe dokážu investovať tony energie do divadla. Vážim si ich. Napríklad aj môjho otca.
Nesmiem zabudnúť ani na Radošinské naivné divadlo, kde som hrávala, a kam sa vždy rada prídem pozrieť. Alebo na svieže a neskutočne vtipné inscenácie Túlavého divadla, ktoré žeriem už od puberty. A bavia ma muzikály! Juj, teraz som sa navnadila… Veď ja teda dokojím, o tých šestnásť rokov, a niekam sa do divadla vyberiem (smiech).
Komunita mamičiek na materskej. Si s nimi v kontakte, voláte si?
Samozrejme. Ja sa rada združujem. V mojom okolí za posledný rok porodilo 34 kamarátok, takže mám okolo seba jedno veľké materské centrum (smiech). Som v dennodennom kontakte s mojími kamarátkami, Zuzkou, Alenou, Nikuškou a Mišou.
Na četovacej aplikácií whatsapp máme založenú skupinu, v ktorej sme spočiatku riešili ako besné všetko od dojčenia, cez detské prdíky, až po dve deci červeného. S veľkou dávkou irónie sme ju preto nazvali Modrý koník. Ale keďže sa tie debaty často od detí presunuli na iné témy, premenovali sme ju na Bravo Girl, a tam si vypisujeme „odušu“. O všetkom.
Je to fajn, mať kamarátky na linke. Myslím, že takto máme nižšiu pravdepodobnosť, že nám z tej materskej prepne… Alebo nie?
Fotografie: Martin Haburaj
