„Lekár príde za nimi na krátku dobu, usmerňuje liečbu, zdravotné sestry podávajú lieky, a naše učiteľky a vychovávateľky sú tu s nimi každý deň, od rána do večera. Potom prichádzajú iní ľudia z rôznych organizácií, je to pre deti niečo nové, vítajú to. Ľudia odídu, ale zase sú tu pre nich učiteľky a vychovávateľky. Svoj program má zdravotnícky personál, ten my neovplyvňujeme, nevstupujeme do neho. Sme Základná škola pri nemocnici…“
Rozprávam sa s PaedDr. Zuzanou Skákalovou, riaditeľkou Základnej školy pri Onkologickom oddelení Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na bratislavských Kramároch.
Rodiny s onkologicky chorými deťmi. Čím si prechádzajú, rozprávajú o tom?
Choré dieťa je pre rodičov vždy citová záťaž. Onkologicky choré dieťa znamená veľký zásah do fungovania celej rodiny. Deti sa niekedy uzavrú, inokedy potrebujú človeka, čo si ich vypočuje. Tu je veľmi potrebná spolupráca so psychológom, s lekárom, učiteľom a rodičom. Ide vlastne o multidisciplinárny tím, ktorého stredobodom je choré dieťa. Rodičom veľkú pomoc poskytuje aj sociálna sestra, ktorá im pomáha riešiť rôzne problémy.
Školopovinné dieťa na onkológii. Priblížite nám prístup k deťom a vyučovanie?
Prvoradá je liečba, a potom nastupuje škola. Tá prebieha tak, že dopoludnia sú tri vyučovacie hodiny – preberáme tam všetky predmety.
Za celý týždeň musíme prejsť s deťmi to, čo preberajú deti na ZŠ. Vyťahujeme z osnov tú podstatu, aby dieťa vedelo základné veci, vedelo sa orientovať. Onkologické oddelenie je špecifické, berie sa tu do úvahy momentálny fyzický a psychický stav dieťaťa. Dieťa je častokrát odkázané len na našu školu; my ho hodnotíme, a často aj na vysvedčenie.
Vysvedčenie ale vydáva kmeňová škola – s tým, že jej posielame návrhy známok. Tri vyučovacie hodiny – to sa môže zdať málo, a môže sa to zdať veľa… Tu je výhradne individuálne vyučovanie, inak to ani nejde.
Učiteľ musí mať v sebe toľko citu, že postrehne, či je dieťa disponované učiť sa. Pokiaľ je po chemoterapii, psychicky na tom nie je dobre – to všetko sú aspekty, na ktoré prihliadame. Ak vidíme, že dieťa je v nepohode, tak vyučovanie presunieme na poobedie.
Známky si ale musí zaslúžiť. Deti nestresujeme, u nás sa nezvoní… Prispôsobujeme sa žiakom – niektorí potrebujú dlhší čas na vypracovanie úlohy, vzhľadom na ich zdravotný stav. Na onkológii sú intenzívnejšie vzťahy aj s rodičmi, máme veľmi dobrú spoluprácu aj s kmeňovými školami.
Bežný deň vychovávateľky v nemocnici s deťmi. Popíšete nám, čo spolu robia?
Vždy, keď príde vychovávateľka k dieťaťu, zistí najskôr, aké má za sebou vyšetrenia, ako na tom je. Až na základe toho sa rozhoduje, čo podnikne.
Máme aj deti, ktoré odmietnu pracovať. Vychovávateľka sa k nim potom snaží priblížiť, hľadá dôvernejšiu situáciu, ktorá podnieti ich činnosť. Niekedy sa hrajú, aby dosiahla činnosť. Vždy musí striedať a meniť zadania – podľa zdravotného stavu, nastavenia a bolestí dieťaťa.
Tešíme sa, že oddelenie je – v rámci možností – dobre vybavené. Dostávame od sponzorov peniažky, ktoré používame na materiál, a môžeme si dovoliť rôzne kreatívne techniky. Napríklad, deti rady maľujú na drevo, alebo šijú. Vidia tu výsledok svojej práce, veria si, a sú potom pozitívnejšie naladené. Máme obmedzenú škálu aktivít, ktoré môžeme robiť, hygienickými predpismi.
Aby sme vedeli s deťmi pracovať na rozličných technikách, často nás navštevujú dámy z ÚĽUV-u. Učia nás, čo všetko nové s deťmi môžeme robiť. Ale aj my sa snažíme získavať nove informácie – na rozličných školeniach, z časopisov a podobne.
Do práce na oddelení sa zapájajú niekedy aj rodičia. Majú v sebe toľko toho naskladaného… Pred deťmi sa musia „držať“, a týmto sa sčasti odreagujú.
Podpora zo strany tímu, štátu, tretieho sektora. Aká je situácia na onkológii?
Ozývajú sa občianske združenia, ktoré nám ponúkajú program, prípadne materiál. Kontakty na ne hľadáme my, a tiež rodičia chorých detí.
Snažíme sa, aby sa deti mohli ďalej rozvíjať aj v domácom prostredí. Máme pridelený svoj rozpočet, a určité čiastky od nadácií; nákup vždy dokladujeme. Robíme s deťmi aj výstavky pre firmy, ktoré nás podporujú. Deti potrebujú mať čas, ktorý strávia v nemocnici, zmysluplne vyplnený. Keď sa choré dieťa môže učiť, niečo vytvárať, cíti sa ako ostatné deti, zabúda na chorobu.
Ako pedagógovia máme 8 týždňov dovolenky, v zmysle kolektívnej zmluvy 9 týždňov. Práca je pre pedagóga veľmi náročná, často mu zmení hierarchiu hodnôt a náhľad na život.
Deťom nikdy neklameme. Keď sa nás pýtajú na zdravotný stav, nevyjadrujeme sa k tomu, ale odkážeme ich na lekárov. V úzkej spolupráci s rodičmi a so zdravotníckym personálom sa snažíme dieťaťu pomáhať po každej stránke. Práca na onkológii si vyžaduje silného, a zároveň citlivého pedagóga, ktorý musí zvládať aj úmrtia detí.
Dieťa pred hospitalizáciou a po prepustení z onkológie. Čo to v praxi znamená?
Deti sú zaradené do výchovno-vzdelávacieho procesu od prvého dňa hospitalizácie. Po prepustení z nemocnice posielame správu na kmeňovú školu. Niekedy sa deti do nemocnice niekoľkokrát vrátia – tu je dôležitá intenzívna spolupráca s kmeňovou školou. Niekedy odporúčame zmeniť školu so zdravotných dôvodov.
Taký „luxus“, ako venovať sa dieťaťu individuálne, jeho tempom pracovať, je veľmi ťažké, niekedy až nemožné, pri počtoch detí v klasickej triede. Na druhej strane, ak dieťa nemá zažitý kolektív, o veľa prichádza. Často pomáhame rodičom nájsť vhodnú školu pre ich dieťa, ak prichádza k zmene schopností dieťaťa.
Medici a ich aktivity pre hospitalizované deti. Prebiehajú u vás? Chodia medici za deťmi?
Áno, prichádzajú pravidelne, každý mesiac. Je to vlastne ako školská akcia, pre celú nemocnicu, v priestoroch jedálne. Majú tam svoje hry, tvorivé dielne alebo kultúrny program. Väčšinou to, čo deti vytvorili, si sami aj vystavia, alebo obdarujú svojich rodičov.
Červený nos Clowndoctors… Nájdeme ich na detskom onkologickom oddelení?
„Červenonosiari“ sú tu každý pondelok a štvrtok. Majú pre deti pripravenú scénku, alebo skúsia improvizácie. Vedia naviazať aj na našu činnosť, ktorú s nimi robíme. Ten čas, ktorý sú tu, je pre deti zábavnejší – najmä pre vekovo mladšie deti.
Klip Musím mať nádej, od Dominiky Mirgovej, vznikol na oddelení. Aké bolo natáčanie?
S deťmi sme minulý rok natáčali videoklip po prvýkrát. Predtým to boli podujatia iného charakteru. Ľudia sa zastavia, strávia istý čas s deťmi, niečo si pripravia. Niektoré deti mali trému, strach, ale pripravovali ich na to vychovávateľky. Keď boli v kontakte so speváčkou a štábom, správali sa bezprostredne. Rozprávali im o tom, motivovali ich, aby sa tešili. Zohnali sme vtedy dokonca sponzorsky tričká, na ktoré deti maľovali časť textu pesničky. Tričká deťom potom zostali na pripomenutie natáčania.
Ďakujem za ústretový rozhovor.
Viac informácií o škole nájdete na stránke: http://www.dfnsp.sk/skola/
Foto Zuzany Skákalová: archív Zuzany Skákalovej
Ilustračné fotografie
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Onko magazíne číslo 1-2. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho stiahnuť po kliknutí na obrázok.
