Najlepšia brankárka Slovenska v rokoch 2007 až 2010 Žaneta Tóthová (1984), v súčasnosti hrajúca za parížsky klub Stella Sports de Saint-Maur, kam prišla z klubu Cercle Dijon Bourgogne, sa po dvoch rokov vracia do reprezentácie. Rodená Štúrovčanka, ktorá v minulosti hrala aj za VASAS Budapešť a Békéscsabu ENKSE (ešte predtým za rodný klub TJ Juhcelpap Štúrovo a ŠKP Banská Bystrica), v rozhovore pre portál SLOVENSKÝ PACIENT približuje zdravotnú starostlivosť vo Francúzsku, označuje tetovanie za bežnú vec a hlási sa za väčšiu ochranu hláv hádzanárskych brankárov.
V druhej polovici októbra vás čaká reprezentačný zraz pred kvalifikáciou na ME. V národnom výbere ste znovu po dvoch rokoch. Ste dobre pripravená, nemáte žiadne zdravotné problémy?
Áno, v polovici októbra nás čaká kvalifikácia, pod vedením nového trénera Dušana Poloza. Som veľmi rada, že po dvoch rokoch ma opäť povolali. Zdravotne som úplne v poriadku, a dúfam, že aj výkonnostne sa mi bude dariť.
Prvým súperom bude Francúzsko – krajina, kde už dlhšie pôsobíte. Naše šance v tomto zápase?
Francúzsko je určite favoritom skupiny. Ale myslím si, že každý sa dá poraziť. Musíme veriť, že sa nám to podarí. Bude to tažký zápas, keďže Francúzky budú doma – budú chcieť vyhrať. Dúfam, že v zápase dostatočne využijem svoje znalosti z francúzskej ligy.
O Francúzsku a francúzskej mentalite sa toho porozprávalo už veľa. Za tri roky ste si asi utvorili vlastný názor. Aký je váš vzťah k Francúzom a k Francúzsku?
Osobne som vo Francúzsku spokojná – nemám žiadne zlé skúsenosti. Či už v Dijone, alebo v Saint Maur, som tu obklopená veľmi milými, ochotnými ľuďmi. Takže aj môj vzťah k Francúzom a Francúzsku je kladný. Som tu rada. Len keby ten jazyk nebol taký ťažký…(úsmev).
Vedeli by ste tam žiť?
Neviem, či by som tu chcela, alebo vedela žiť. Zatiaľ o tom ešte nerozmýšľam. Ale asi skôr nie, ako áno. Doma je predsa len doma.
Vaším partnerom je český reprezentant v hádzanej Ondřej Šulc. Hovorí sa, že vzťah dvoch športovcov, zvlášť vrcholových, býva zložitý. Ako je to u vás?
Nemyslím si, že je to zložité. Bolo by to ale asi iné vtedy, keby sme hrali v rôznych mestách alebo krajinách. Ale keďže my žijeme spolu v Paríži, tak s týmto problém nemáme. Vychádzame spolu veľmi dobre – možno aj preto, že obaja sme športovci, a chápeme, aké to je, keď je jeden z nás unavený.
Ste športovkyňa. Kvôli výkonnosti musíte byť na seba tvrdá. Je to pre ženu obmedzujúce?
Som na seba tvrdá, pretože vždy chcem vyhrať – či už v zápase, v súťaži, alebo len na tréningu. A vždy chcem, aby bol so mnou tréner spokojný. No vôbec si nemyslím, že by som sa musela nejako veľmi obmedzovať. Môj život nie je utrpenie.
Na niekoľkých častiach tela máte tetovanie. Veľa dnešných žien po tetovaní túži, aj si ho nechá urobiť. Čo k tomu priviedlo vás?
Už ani presne neviem, ako som sa k tomu dostala…. Prvé tetovanie som si dala spraviť pred 11 rokmi. A asi je naozaj pravda, že keď raz človek s niečím začne, už s tým nevie prestať. Je to moja závislosť. Už som objednaná na ďalší termín – hneď po reprezentačnom zraze. V dnešnej dobe je už skôr rarita, keď niekto tetovanie nemá… Veľakrát sa stretávam s otázkou, čo bude, keď budem stará… Ale to ja neriešim. Teraz sa mi to páči, a myslím si, že keď ja budem stará, tak takmer každý bude vyzerať takto – väčšina dôchodcov bude mať nejakú tetovačku…(smiech).
Nebáli ste sa prípadných zdravotných rizík? Overujete si vždy „kredit“ tetovacích štúdií?
Nie. Rizík som sa nebála. Všetky tetovania, s výnimkou jedného, som si dala robiť v Štúrove u veľmi dobrého známeho. Dôverujem mu na 100 percent, a vo všetkom. Aj v tom, čo tam budem mať, a že to bude dobre vyzerať, aj v tom, že nebudem mať žiadne zdravotné problémy. Už sa teším, čo pekné mi zase vymyslí.
Skúste nám priblížiť zdravotnú starostlivosť vo Francúzsku – kde sú rozdiely, ak to porovnáte so Slovenskom?
Zdravotníctvo vo Francúzsku sa mi páči viac. Je to tu iné. Vačšina lekárov sú súkromníci, a buď majú ordinácie v nejakých zdravotníckych komplexoch, alebo pôsobia v súkromných ambulanciách. Najviac sa mi asi páči, že čakárne nie sú preplnené, ale každý si pred navštevou zavolá a vypýta takzvané „rendez-vous“, čo nie je za príplatok. Na rôzne vyšetrenia sa nečaká týždne. Ďalej je tu možnosť pripoistenia, čo je výhodné, pretože potom máte lieky zadarmo. Podobne je to aj v prípade rôznych vyšetrení – prepláca sa buď nejaká časť, alebo aj 100 percent.
Ako iné športy, aj hádzaná zaznamenala pokles záujmu slovenských detí. Urobte jej rýchlu, pútavú reklamu – prečo by sa mala páčiť žiakovi/žiačke základnej školy?
Bohužiaľ, na Slovensku je pokles záujmu o tento šport, a to nielen pri deťoch. Myslím si, že problém je v tom, že tento šport nikto poriadne nepropaguje…Vždy je to len futbal a hokej… V tomto by sme sa mali asi tiež učiť od Francúzov: hádzaná sa tam propaguje na školách, robia sa rôzne akcie, deti si môžu zahrať s nami, ozajstnými hádzanármi, alebo len medzi sebou. V tomto máme čo zlepšovať. Hádzaná je určite zaujímavý šport, a deti sú v kolektíve. A mohlo by ich lákať napríklad aj to, že práve s hádzanou môžu raz precestovať kus sveta.
Máte už naplánované, kedy sa stanete matkou?
Chcem sa stať matkou, ale nemám naplánované, kedy to príde. Tento rok to už určite nebude… Ale veľmi to nechcem odkladať, keďže sa blížim k tridsiatke. Počkám na koniec sezóny, a potom sa uvidí, čo ďalej. Samozrejme, bude to po dohode s mojím priateľom.
Je niečo, čo by ste v hádzanej zmenili, čo sa týka pravidiel?
S pravidlami som celkom spokojná, akurát by som viac trestala hráčov po úmyselných strelách na hlavy brankárov, a nielen pri pokutových hodov… Keďže nás, brankárov, trestajú, keď vybehneme na hráčov, tak by mohli na oplátku trošku chrániť aj nás… Zo zdravotného hľadiska sú strely na hlavu veľmi nebezpečné.
Existuje v hádzanej lacný gól?
Určite existuje, no rozhodne sa s ním nechcem stretávať (smiech).
Fotografie: V-Man Photo (v drese VASAS Budapešť) a súkromný archív Ž. Tóthovej
