Narodila sa v roku 1977 v Myjave, od detstva rada čítala. Ako 11-ročná získala ocenenie v súťaži Literárna Senica. V trinástich prestala na trinásť rokov tvoriť. Zmaturovala na Dievčenskej odbornej škole v Starej Turej, v súčasnosti študuje na Vysokej škole sv. Alžbety, odbor sociálna práca. Ani trinásta komnata jej závažného duševného ochorenia jej nebráni publikovať v Druhom brehu, Dotykoch, v Slovenských pohľadoch a v rôznych zborníkoch. Dnes má doma niekoľko literárnych cien za poéziu i recitáciu, a na pultoch kníhkupectiev v predaji vlastné zbierky básní. Rozprávame sa so Šípkovou Ruženkou…
Ruženka, tvoríte pod vlastným menom a priezviskom, s ktorými sú spojené rozprávkové asociácie. Reagujú na to ľudia?
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo som si zvolila práve takýto pseudonym (úsmev). Stretla som sa už i s názorom, že som mystifikácia, teda vlastne neexistujem, len niekto si vymyslel akúsi „druhú identitu“. Napokon však mnohí ľudia uznali, že s takýmto menom a priezviskom sa iná ako umelecká činnosť ani nedá robiť. Občas je to však veselé aj mimo umeleckého sveta. Raz som šoférovi v autobuse ukázala svoj ZŤP preukaz, a skoro ma vyhodil von, že si z neho robím dobrý deň (smiech).
Vieme, že vydávate koncom novembra 2012 ďalšiu knižku. Zoznámite nás s vašou doterajšou tvorbou?
Myslím si, že vlastná tvorba sa posudzuje najťažšie. Podľa názoru viacerých ľudí už píšem inak ako kedysi. Som veľmi zvedavá, ako na moje nové básničky zareagujú čitatelia – hlavne tí, ktorí nie sú z môjho najbližšieho okruhu známych. A názory kritikov ma tiež, samozrejme, budú zaujímať. Moja nová zbierka básní bude dosť rozsiahla – pevne verím, že jej to nebude na škodu. Skrátka sa vyvíjam, so svojimi prednosťami i nedostatkami, a moja nová knižka „V pôvodnom znení s pilulkami“ bude toho dôkazom.
Prerazili ste v časopisoch, ste šéfredaktorkou umeleckého časopisu… Ako sa vám to podarilo?
Najčastejšie uverejňujú moje básničky v Slovenských pohľadoch. Vždy, keď tam niečo posielam, mám veľký rešpekt pred týmto časopisom, a v duchu sa pýtam, či sú tie moje básničky také dobré, aby tam mohli ísť. Ale to vlastne platí pre všetky časopisy. Veď inšpiráciu čerpám z prameňa, ktorý môže kedykoľvek vyschnúť. V Dotykoch som mala básničky uverejnené asi dvakrát, a odvtedy som akosi nenašla odvahu poslať tam ďalšie – je to predsa časopis pre mladých autorov, a zdá sa mi, že môj štýl sa tam už nehodí. V lete 2012 som poslala niečo zo svojej tvorby do sobotnej Pravdy, a keď to bolo publikované, bola som nesmierne šťastná. Párkrát sa moje básničky dostali aj do týždenníka Kultúra. Teším sa z každého uverejnenia výsledkov svojho snaženia, z každej možnosti osloviť čitateľa prostredníctvom poézie. Keďže občianske združenia Kultúrne združenie národností a etník Slovenskej republiky a Multikultúra v nás, ktorých som členkou, vydávajú 3 časopisy (Bellária, Arkádia a Myš(u)lienka), i ja som sa podujala písať do nich články. A napokon mi redakčná rada multikultúrneho časopisu Arkádia prejavila toľko dôvery, že ma zvolila za šéfredaktorku. Stále sa za pochodu učím, treba sa mi v mnohých veciach zlepšiť. Je to veľká skúsenosť. Nesmierne ďakujem svojej mame a nevlastnému otcovi, že ma všemožne podporujú pri mojich umeleckých a novinárskych aktivitách, a tak mám čas a priestor na sebarealizáciu.
Zapojili ste sa do česko-slovenskej literárnej súťaže Kouzelný klíč. Vaše dojmy z nej?
Doteraz som sa so svojou tvorbou zúčastnila dvoch ročníkov Čarovného kľúča. V tom minuloročnom som dosiahla pekné umiestnenie v kategórii pacienti, čo ma veľmi prekvapilo a potešilo, o to viac, že v tej istej kategórii bodovala i moja spriaznená duša, poetka Mária Martincová. Zúčastnila som sa i slávnostného vyhodnotenia tejto súťaže, v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. Všetko bolo vynikajúco zorganizované, a vládla tam nielen slávnostná, ale aj veľmi srdečná atmosféra, o ktorú sa zaslúžili organizátori z Čiech i Slovenska. Ešte musím dodať, že rok predtým v kategórii pacienti suverénne zvíťazila so svojou poéziou Bohuslava Vargová-Hábovčíková, ktorá mi – ako autorke – nesmierne pomáha. Stojí za vydaním všetkých mojich zbierok poézie. V tomto roku som tiež zaslala svoje príspevky do Čarovného kľúča. Táto súťaž je založená na krásnej myšlienke, a ako psychiatrická pacientka, hoci vo veľmi stabilizovanom stave (smiech), sa k nej veľmi rada pripájam.
Prežívate prijatie/neprijatie vašich básní?
Áno, prežívam, pretože poézia je pre mňa životne dôležitá. Je to oblasť, v ktorej sa najviac túžim realizovať. Keby som ju brala len ako malú záľubu popri veľkej práci, zrejme by som to tak neprežívala. Môžem si tisíckrát povedať, že píšem úprimne, som sama sebou, a to je hlavné. Ale keď napriek tomu zistím, že to, čom som napísala, nemá priaznivé odozvy, väčšinou ma to mrzí, a v duchu sa pýtam, čo robím zle, a prečo to robím zle.
Poézia pre vás znamená…
Moja vlastná tvorba pre mňa znamená duševnú slobodu. Pocit, že som tvorkyňou niečoho, čo ma presahuje. Musím si však dávať veľký pozor, aby s možnosťou tvorby neprišla aj pýcha. A poézia, ktorú píšu iní, je pre mňa územím, kde môžem zažiť mnohé dobrodružstvá. Môžu byť krásne, ale i bolestivé. Vcítenie sa do myšlienkových pochodov iného človeka si vyžaduje istú psychickú námahu, ale býva odmenená. Podľa mňa je poézia ako život – silná a mnohoznačná. No život dokáže viac ublížiť.
Kde hľadáte inšpiráciu na písanie?
Inšpiráciu hľadám v udalostiach, vo vzťahoch okolo seba, ale aj v hudbe, obrazoch a slovách, ktoré sa mi preháňajú v hlave. Často ma „nakopne“ k písaniu i tvorba iných autorov. Napríklad si prečítam nejakú pozitívnu, optimistickú báseň, sadnem si ku stolu – a vytvorím niečo o svojej depresii (smiech).
Podelíte sa s nami o skúsenosti z recitácií?
Ako dieťa som veľmi nerada recitovala. A ani dnes nemám k recitácii taký blízky vzťah, ako k písaniu poézie. Ale pochopila som, že prednášanie vlastných básní je vynikajúci spôsob komunikácie s čitateľmi, pri ktorom má autor dvojnásobnú zodpovednosť – za obsah i formu. Vždy mám veľkú trému. Bohuslava Vargová-Hábovčíková ma veľa naučila i v oblasti recitácie. Dokonca občas hrávam aj divadlo: som členka Literárno-divadelnej dielne Rozhľady, ktorá sa špecializuje na divadlo poézie.
Máte za sebou autorskú krízu… Ako ste sa dokázali vrátiť späť?
Pokorne, so sklonenou hlavou. V dobe, keď som na tom bola psychicky zle, som nechcela písať básničky – chcela som sa stať realistkou. Až po pár rokoch som si uvedomila, že ľahšie by asi bolo vychovať z mačky psa, ako zo mňa človeka s nohami pevne na zemi (smiech). No kým mi to došlo, tvrdo som proti svojej prirodzenosti bojovala. A keď som neskôr chcela znova začať písať, odrazu to nešlo. Tak som si aspoň zapisovala svoje vlastné myšlienky, ktoré som považovala za zaujímavé. A raz, na jeseň roku 2004, som vytiahla zo skrine tie zápisky, a nastal zlom.
Stretli ste už svojho „princa“?
Ktovie… Možno som ho už aj stretla, len o tom neviem. Láska je o obetovaní sa, o umení mlčky trpieť, a na to som ešte, napriek svojmu veku, zrejme nedorástla.
Ďakujem za rozhovor.
