Včera som na stretnutí s liečebnou pedagogičkou spievala, jačala, ryčala od bolesti, búrala bloky. Dnes je vo mne ticho a pokoj. Vymylo sa nešťastie, očistil sa hlas. Ľahšie sa mi dýcha. Lebo ono to tak funguje.
Rozdiel medzi zdravím a chorobou je azda ten, že v chorobe sa kolobeh niekde dlhšie zasekne, a keď nasledujúca fáza napokon príde, dorazí s nesmiernou intenzitou. U mňa sa dvadsaťjeden rokov hromadil hnev, vzdor a smútok zo zväzujúcej rodinnej situácie. Keď som dostala šancu vyrozprávať chápavému učiteľovi svoj príbeh, ventil sa náhle odtrhol a hlas, pohyb a činy sa zo mňa liali ako riava. Môj život bol vtedy ako skrinka plna bolesti, ktorá kypela a kypela. Darmo mi hovorili, aby som pokračovala v štúdiu a povzniesla sa nad trápenia. Nebola som toho vtedy schopná, nevidela som v tom zmysel. Videla som zmysel v správaní presne tak, ako som sa cítila. To bola moja úľava. Chodila som bosá po snehu, hádzala som po ľuďoch jablká, hovorila som presne to, čo mi práve prišlo na jazyk, nechávala som na chodníku predmety, hodiny hrala na klavíri, veľa plakala, spievala, tancovala… Keď táto fáza šialenstva prešla, nastúpili pocity viny za to, čo som postvárala. Hanbila som sa ukazovať ľuďom na oči. Myslela som si, že každý o mne všetko vie. Sama som sebou pohŕdala za neschopnosť uniesť dôstojne bolesť a neochotu pracovať. Schovávala som sa pod schody, hodiny som sa sprchovala, aby som sa zbavila vnútornej „špiny“. Keď som sa začala biť po kolenách, tak vedenie zahraničnej univerzity, kde som vtedy študovala, prerušilo moje štúdium (na škole vedeli, že nie som v poriadku, no predpisy im nedovoľovali konať, kým som niekomu neubližovala). Prišla som spať domov. Doma si so mnou rodičia nevedeli poradiť: nechcela som rozprávať, jesť, spať. Zobrali ma do nemocnice. Aj tam som bola apatická. Videla som pred sebou len čiernu budúcnosť. Keď som sa vrátila z nemocnice, málo sa zmenilo. Kamaráti ma volali von, ale ich životy boli pre mňa príliš farebné. Nazdávala som sa, že som všetkých do jedného zradila svojim vyčíňaním. Chodila som do školy, ale i tam som sa vyhýbala známym tváram. Lieky som, samozrejme, nebrala. Neverila som, že som chorá. Vedela som síce, že so mnou niečo nie je v poriadku, ale po odznení epizódy som to všetko pripisovala svojej domnelej skazenosti. Lekárke som klamala. Keď som sa konečne vyrozprávala dobrému kamarátovi, spadnutie záťaže bolo také náhle, že som zase lietala v eufórii. Znova som sa ocitla v nemocnici, ešte v akútnej manickej fáze. V nemocnici mi dali elektrošoky, ktoré mi pomohli vrátiť sa do reality. Nastavili ma na depotné injekcie. Najprv mi bolo proti srsti, aby do mňa niekto „pchal cudzorodé látky“, keď „aj tak bola všetko moja vina a nie dôsledok choroby“. Keď už som sa musela zmieriť s injekciami, tak som nebrala aspoň tabletky a lekárke som opäť klamala. Kvôli tejto lži som sa nemohla ďalej rozvíjať. Bolo však pre mňa stále nepredstaviteľne pripustiť si diagnózu. Ale ako to už býva, i tato lož bola krátkonohá. Lekárka mi vzala krv. Ešte v ten deň som jej zavolala a priznala sa, s podporou kamarátky, ktorej som sa so situáciou zdôverila. Lekárka mi odpustila a depotné injekcie, našťastie, moju radosť z oslobodenia podržali v norme. Odvtedy sa už snažím zaslúžiť si dôveru lekárky. Z človeka, ktorý nevedel sám so sebou žiť, som sa počas niekoľkých rokov vďaka liekom, terapii, práci, cvičeniu, viere a podpore rodiny, priateľov a odborníkov stala človekom, ktorý dokáže sám so sebou žiť spokojne. Podarilo sa mi dokončiť bakalársky stupeň štúdia, nadviazať partnerský vzťah, ustáť jeho ukončenie, presťahovať sa od rodičov a zamestnať sa na čiastočný úväzok. Nebudem pravdepodobne nikdy bez liekov, ale to mi neprekáža v tom, aby som spievala svoj život s radosťou.
Čítali ste anonymný príbeh mladej ženy so schizoafektívnou psychózou.
Ilustračné foto
