Príznaky
Prvá pomoc(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Iveta je päťdesiatročná žena so stredným vzdelaním. Nedávno ju prepustili z hospitalizácie v jednej nemenovanej psychiatrickej nemocnice. Tam bola preložená z ortopédie, kam sa dostala po skoku z tretieho poschodia.
Dôvodom na pokus o samovraždu bola dlhodobá neutešiteľná životná situácia. Už dva roky „nezakopla“ o prácu. Nahromadili sa dlhy, vo dverách sa striedali exekútori. Prenajímateľ jej dal výpoveď.
Manžel, s ktorým sa pred piatimi rokmi rozviedla kvôli jeho alkoholizmu, dal od nej ruky preč. Jediná dcéra sa Ivetou nestýkala, nemala na matku náladu. Svoj život riešila pervitínom, na ktorý si zarabála prostitúciou. Ivetini rodičia boli vo svojich osemdesiatich rokoch chorí, nemali energiu na to, aby jej akokoľvek pomáhali.
Je otázka, čo vlastne držalo Ivetu v tejto situácii pri živote. Uplynulé 3 roky len tak prežívala. Posledné mesiace zostávala zavretá sama doma, so svojou stereotypnou, ubíjajúcou beznádejou. Veľa nocí nemohla spať, celé ich prebdela, pritom nemala silu už ani premýšľať, ako sa dostať zo situácie von.
Už dlhšie jej napadali myšlienky, že by bolo najlepšie, celé to ukončiť. Nenašla však odvahu. Poslednou kvapkou bola výpoveď z nájmu. Bolo jej jasné, že na hľadanie nového bývania nemá energiu, a vlastne ani nevedela, z čoho by ho zaplatila.
Nakoniec sa rozhodla, že takýto „život“ už nemá zmysel. Chcela napísať list na rozlúčku, ale uvedomila si, že by vlastne nikoho nezaujímal, ako nikoho nezaujíma celá jej existencia.
Rozhodnutie – vziať si život, jej prinieslo úľavu. Odrazu mala nejaký bod, ktorého sa mohla chytiť. Jedného rána otvorila okno, vystúpila na parapet a skočila dole.
Ťažko povedať, po akom dlhom čase sa prebudila na ARO. Mala otras mozgu, zlomené stavce, panvu, poranené vnútorné orgány. Podľa lekárov – stačilo pol centimetra a došlo by k prerušeniu miechy.
Ivetu to však nezaujímalo. Skôr ju mrzelo, že „to“ nevyšlo, a že sa bude musieť na svete ďalej trápiť. Bez jej súhlasu, ju preložili do psychiatrickej nemocnice. Tam jej nasadili antidepresíva, lieky na tlmenie úzkostí, zahájili psychoterapiu.
Po troch mesiacoch Ivetu prepustili do starostlivosti ambulantného psychiatra.
„Nechcela som tu už byť… stačilo tak málo… Nechcela som ísť ani na psychiatriu. Ako mi tam môžu pomôcť? Ale všeličo mi teraz došlo – nikto to na svete nemá jednoduché. Mám nových známych, dokonca so mnou dcéra začala zase hovoriť. Hľadám si bývanie a prácu. Ešte mám chodiť k psychiatrovi a k psychológovi, beriem lieky. Nejako to pôjde. Musí…“
Iveta mala svojím spôsobom šťastie. Nie každý ho však má. Pri depresii je potrebné zahájiť liečbu včas, aby stav nedospel až do štádia samovraždy.
Samovražda a samovražedné myšlienky
Myšlienky na samovraždu (suicidium) sa pri ťažkých formách depresie objavujú pomerne často. Treba rozlišovať medzi vágnymi úvahami, keď si chorý uvedomuje, že ho to na svete nebaví, že je to „tu“ na obtiaž, že by „tu“ radšej nebol, a medzi konkrétnymi úvahami, ako a kedy život ukončiť.
V prvom prípade veľakrát postačia pravidelné konzultácie s psychológom alebo psychiatrom. Pacient častokrát sám prichádza s prosbou o pomoc, pretože sa nezriedka myšlienok na samovraždu desí.
V druhom prípade, teda vtedy, keď konkrétne plánuje samovraždu, je už vhodná hospitalizácia na psychiatrickom oddelení. Tú je nutné zaistiť vždy, keď máme informácie, že dotyčný podniká kroky pre ukončenie svojho života, alebo keď objavíme napríklad list na rozlúčku. To totiž väčšinou nie je štádium, ktoré by mohol zvládnuť sám. Rovnako, ako je ťažké zbaviť sa „ružových okuliarov“, keď sme zamilovaní a nevidíme na svojom idole inak zrejmé nedostatky, nevidíme počas depresie kvôli „čiernym okuliarom“ iné riešenia, než ukončenie života.
Depresia nie je zlá nálada. Je to proces, ktorý výrazne mení celú existenciu a prežívanie človeka. V takých chvíľach nemá zmysel, aby sme sa s chorým preli o iných východiskách – je potrebné bezodkladne vyhľadať odbornú pomoc.
Takisto sa nesmieme nechať zmiasť, keď uvidíme u predtým depresívneho človeka náhle upokojenie a zlepšenie, ktoré je pri niekoľko týždňov (aj mesiacov) trvajúcom stave málo pravdepodobné. Hlavne, ak chorý žije svoj život za stále rovnakých okolností.
Takýto človek mohol v skutočnosti iba akceptovať samovraždu ako jediné riešenie, a napriek počiatočným výhradám, sa s ním zmieril. A práve to pre neho predstavuje veľkú úľavu, čo sa prejaví aj na zlepšení nálady.
Čo robiť, keď blízky človek hovorí o samovražde?
Najdôležitejšie je, hovoriť s ním na túto tému. Veľa ľudí verí, že rozprávaním o samovražde, sa jej pravdepodobnosť zvyšuje. Opak je pravda!
Tým, že sa téme „samovražda“ budete v rozhovoroch s chorým vyhýbať, mu nijako nepomôžete. Dotyčný len stratí ďalšieho človeka, ktorému by mohol dôverovať.
Samovražda je častokrát riešením bezvýchodiskovej situácie. Odmietaním rozhovorov na tému „samovražda“, sami bezvýchodiskovosť podporujete!
Nemusíte sa báť, že ak o nej budete hovoriť, jej realizáciu urýchlite. Nie je to tak.
Ako hovoriť s človekom o možnej samovražde?
- Samovraždu, samozrejme, neschvaľujte. Skôr sa snažte zistiť, čo človeka k tomuto rozhodnutiu vedie.
- Vyjadrite porozumenie pre dôvody, ktoré dotyčného k samovražde vedú, zároveň však dajte najavo, že ide iba o jedno z mnohých riešení, a že samovražda je riešenie definitívne, s ktorým nesúhlasíte.
- Informujte o samovražedných proklamáciach psychiatra, ku ktorému pacient chodí. Ešte predtým by ste mali zaistiť, aby tam aj chodil.
- Buďte utrápenému človeku nablízku. Pretože až 15 % psychiatrických pacientov sa pokúsi o samovraždu.
Demonštratívna samovražda
Ide o označenie pre pokus o samovraždu, ktorá sa nepodarila, a z hľadiska spôsobu prevedenia sa ani nemohla podariť.
Príklady:
- prehltnutie len niekoľkých tabliet,
- povrchová rezná rana (bez nutnosti šitia).
Cieľ takéhoto jednania môže byť dvojitý – buď na seba upozorniť, alebo uvoľniť nahromadené negatívne emócie. To, či ide o skutočný pokus o samovraždu, alebo iba o volanie o pomoc, môže rozhodnúť výlučne školený odborník (po dôkladnom vyšetrení pacienta).
Vyvarujme sa teda rýchlemu odsúdeniu chorého, neoznačme hneď za slabocha, ktorý sa svojím problémom nevie postaviť. Niekedy existuje len veľmi tenká hranica medzi životom a smrťou, ktorá je často posunutá jedným alebo druhým smerom, napríklad v dôsledku požitia alkoholu.
Okolnosti, ktoré prispievajú k riziku samovraždy:
- dlhodobejší rozvoj depresívnych príznakov a samovražedných myšlienok – bilancovanie životnej situácie (teda nie skratové jednanie),
- depresia s psychotickými príznakmi,
- rezignácia,
- nepokoj, nespavosť, napätie,
- tendencia k zvýšenej konzumácii alkoholu, alebo iných návykových látok,
- nedostatok sociálnych kontaktov,
- narušené rodinné vzťahy,
- nestabilný pracovný pomer,
- život vo väčšom, anonymnom meste,
- iná duševná alebo telesná choroba,
- traumatické zážitky v minulosti, vrátane disharmonického detstva,
- pokus o samovraždu v minulosti,
- psychické poruchy v rodine,
- vyšší vek,
- mužské pohlavie.
Krízová pomoc v prípade samovražedných myšlienok:
- Zájdite k svojmu psychiatrovi, aj keď nie ste objednaný/á. Pokiaľ to nie je možné, zájdite za iným psychiatrom – na najbližšie krízové centrum, do psychiatrickej nemocnice, na psychiatrickú kliniku.
- Nezostávajte sami. Požiadajte o pomoc svoje okolie – príbuzných, priateľov, spolupracovníkov. Povedzte im, ako sa cítite.
- Uvedené stretnutia neodkladajte (napr. na zajtra). Nie je na čo čakať.
- Nepite alkohol – vedie k skratovým reakciám.
- Odstráňte zo svojmu dosahu nebezpečné predmety.
Zdroj: Úryvok z knihy Příručka duševního zdraví (MUDr. Ladislav Polách a kolektív)
Preklad: jam
1 odpovedí na “Psychiatrická ambulancia MUDr. Polácha: Samovražda a „tie“ myšlienky”