Roman Bomboš (42) je od roku 1995 v Slovenskom rozhlase. Už viac ako desať rokov sa prihovára poslucháčom v rannom vysielaní, a „preslávil“ sa aj komentovaním Veľkej ceny Eurovízie, ktorá mu, na rozdiel od našich interpretov, vždy vyšla. Prezradíme, že dlhodobo spolupracuje s naším združením, hoci sa tým nechváli. Aj preto sa nevzpieral, a odpovedal na všetky zdravotné otázky.
Mal si v detstve, alebo aj v dospelosti lekára, ku ktorému si sa bál chodiť?
Samozrejme – bol to zubár. Ten zvuk bol strašidelný. Ale keď som začal profesionálne robiť v rádiu so zvukom, a keď som dokonca absolvoval pár reportáží o stomatológii, tak strach pominul.
Hazardoval si v puberte so svojím zdravím?
Ani nie. Bol som síce živý pubertiak, ale nepreháňal som to. Dodnes, a to si musím zaklopať na drevo, som okrem srdca nemal nič zlomené, a zašívali ma len raz, keď som spadol na betónový múrik, a odvtedy mám na nohe štyri stehy. Lekárov som, našťastie, príliš nepoznal.
Biológovia tvrdia, že zhruba do 23. roku života rastieme, a potom už iba starneme. Ty už 19 rokov starneš. Čo ti za ten čas najviac zostarlo?
Telo, samozrejme (smiech). A v tvári sa zračia skúsenosti tých rokov. Ale nie… Človek má vždy pocit, že nestarne, a všetko je tak, ako kedysi. O opaku sa presvedčíš vtedy, keď ti začnú mladší automaticky vykať, a keď sa ti zdajú veľmi starí tvoji spolužiaci na stretávke zo strednej školy.
Tvoje zamestnanie si vyžaduje dobrú pamäť. Nezabúdaš, čo si chcel povedať?
To nie, aj si ju cvičím. Mám šťastie, že mám vizuálnu pamäť, a tak sa mi vždy niečo k niečomu viaže. A veľmi mi pomáha hudba – pri počúvaní konkrétnych skladieb si spomeniem na konkrétnych ľudí, či situácie, ktoré som vtedy zažil, a dokonca to viem zaradiť aj dátumovo.
Si rozhlasový moderátor. Kedy si bol naposledy u otorinolaringológa?
Úprimne. Nebol…
Ktoré oddelenie v nemocnici sa ti zdá najzaujímavejšie?
Asi všetky. Zaujímavá je aj čakáreň, pretože tam stretneš toľko zaujímavých ľudí a vypočuješ si toľko príbehov… Čo viac si môže novinár želať?
Zahodil si niekedy do koša lieky, ktoré si mal užívať?
V tomto som poctivka – dodržím termíny, dojem všetko.
Vieš, akú krvnú skupinu majú tvoje deti?
Áno, pretože je presne taká, akú mám aj ja.
Čo je na tvojej práci najnáročnejšie?
Pravidelne vstávať o štvrtej ráno. Na začiatku to boli muky; teraz si už telo zvyklo, a hlava takisto. Dokonca sa budím automaticky o štvrtej, sám, bez budíka. Horšie je, že aj cez víkendy, keď nevysielam…
Boli časy, keď bolo rádio, ale ešte nebola televízia. Keď vynašli televíziu, hovorilo sa, že to zlikviduje rádiové vysielanie. Nestalo sa. Je to dôkaz, že rádio je lepšie ako telka?
Mňa fascinuje to, že sa mi podarilo splniť si svoj detský sen. Bol som také rozhlasové dieťa. Dokonca som skôr vedel rozprávať ako chodiť, a tak sa návštevy u nás doma vždy čudovali, odkiaľ ide ten hlas. V detstve som komentoval všetky naše ihriskové hokejové či futbalové zápasy a miloval sobotňajšie rozhlasové hry pre mládež. Vždy som sa čudoval, ako sa do tej malej skrinky na poličke zmestia všetci hrdinovia. Teraz som v tej skrinke aj ja, a vôbec nie je tesná… A rádio je famózne aj v pocite: baví ma zvláštne napätie, keď zasvieti červené svetlo v réžii, a vy môžete ísť. Všade inde, na prechode pre chodcov, na križovatke, pri nástupe do výťahu sa pri rozsvietení červenej musíte zastaviť, v rozhlase sa na červenú ide…
Slovenské sestry majú veľmi nízke platy. Na ich zvýšenie vraj sú, ale aj nie sú peniaze. Sestry kvôli tomu raz prídu, alebo aj neprídu do práce. Alebo si myslíš, že sestry tam – kvôli nám – vždy budú?
Myslím, že zodpovednosť za zdravie vždy vyhrá. Aj keď je to, samozrejme, na úkor životných podmienok. Žiaľ, je to aj zrkadlo našej súčasnosti.
