Vie si vychutnať dobré medziľudské vzťahy, keď sa lekár naňho usmeje. Nevie posúdiť jeho odbornosť, ale vníma jeho ľudskosť. Hovorí, že ak ľudia vychádzajú zo svojich bytov v maskách, a iní ľudia ich zaradia podľa tých masiek, tak sú nešťastní, pretože sú zle zaradení. Nech sú lekári tí, ktorí chceli byť lekármi. Ak to robia nasilu, nech radšej zavrú dvere, a odídu. Nebudú trpieť ani tí, ktorí sú v ich rukách… Uviedol v rozhovore pre portál SLOVENSKÝ PACIENT moderátor a zabávač Richard Vrablec.
Boli ste manažérom v SLOVANE…
Vďaka Jozefovi Valovičovi som sa dostal do Slovanu; oslovil ma na ulici, či by som nechcel byť vedúcim mladších žiakov. Veľmi sa mi to zapáčilo, ponuku som prijal. Prepracoval som sa k mužom, kde som bol asistent vedúceho: zabezpečoval som potrebné veci pre zápasy. Bola to pre mňa výborná škola; zoznámil som sa tam s ľuďmi, ktorí potom môj život výrazne ovplyvnili. Karol Polák a Gabo Zelenay ma naučili niekoľko grífov, ktoré využívam aj v súčasnosti. Práca s mikrofónom je môj celoživotný „chlieb“, a práve Slovan mi k nej otvoril dvere.
Pracovali ste aj pre Karla Gotta…
Áno. Július Kinček ma prizval do Agéntury GOJA. Niekoľko rokov som pracoval pre agentúru Karla Gotta – mal som na starosti významné projekty. Spolupráca s Karlom Gottom bola rozprávková. Naučil som sa od neho, byť dobrý k ľuďom, a vážiť si všetkých, ktorí vás dostali tam, kde ste.
Sú situácie, kedy moderovanie bolí?
Nie, nebolí. Bolí ma len to, keď vidím, že to niekto robí iba kvôli peniazom. Som človek, ktorý rád rozdáva radosť. Keď stojím pred publikom, odovzdávam mu to najlepšie, čo vo mne je. Komunikácia s ľuďmi je to najprirodzenejšie, čo človek do vienka dostal. Radšej komunikujem naživo, ako cez internet.
Intolerancia laktózy. Poznáte sa?
Áno, bál som sa toho, že ju mám. Zistil som ale, že keď som si od mliečnych výrobkov trošku oddýchol, opäť ich môžem užívať. Nesmiem to ale preháňať. Dávam si pozor, aby som nezjedol viac ako 800-900 gramov mliečnych výrobkov týždenne. Každý tretí, štvrtý týždeň mám bez mliečnych výrobkov. Vycítil som nejako, že mi to nerobilo dobre. Jedol som rôzne náhrady, výrobky bez laktózy. Kupoval som si ich, sú dostupné; dostať syry, mliečka, tvarohy… Nerobili mi nič kozie a ovčie produkty, tie som mohol. Ak som chcel široký sortiment, zohnal som si ho na Slovensku v Terne, a veľmi dobrý výber majú aj v rakúskych potravinách.
Stretli ste sa so sociálne zraniteľnými?
Pred pár dňami som moderoval Deň seniorov v Ružinove pod záštitou starostu Ružinova Dušana Pekára. Bolo to jedno z najmilších podujatí, ktoré som robil. Nenárokoval som si na honorár, napriek tomu mi to dalo viac. Ľudia vo veku seniorov majú obrovský potenciál. Mladí majú v sebe energiu, a starší skúsenosti. Keď sa mladšia generácia spojí so staršou, môžu vzniknúť krásne projekty. Ak sa budeme generačne nenávidieť, prinesie to len nepokoj.
Moderovali ste benefičné podujatie?
Moderoval som pre rôzne domovy sociálnych služieb, pre mentálne aj telesne postihnutých. Tiež akcie, z ktorých šiel výťažok na onkopacientov, napríklad Donovaly Fest. Veľkou cťou je pre mňa moderovanie Dňa Narcisov pre Ligu proti rakovine.
Váš solowheel. Predstavíte nám ho?
Jednokolesový dopravný prostriedok budúcnosti. Má v sebe ukrytý gyroskop – ten za vás udržuje rovnováhu, vy sa len vozíte. Na jedno nabitie môžete prejsť 30 kilometrov – 16 km rýchlosťou za hodinu. Mnohí sa z toho smejú, že je to hlúpe, lebo nechápu význam tohto vozidla. Je namiesto auta do veľkých miest – ľudia stoja v dopravných zápchach, a ja pomedzi autá krásne prejdem. Všade sa dostanem v kombinácii s mestskou hromadnou dopravou, ktorú mám rád. Potrebujete akurát dva-tri dni na potykanie si s ním, na stabilitu.
Aké je, zbierať rukami plody zeme?
Človek má v sebe to, čo dostal zadarmo zo Zeme a od matky. Zdravie je tam tiež. Ľudia si ale vážia skôr to, čo si môžu kúpiť za peniaze. To je ale pomýlené. Prídeme o zdravie, a nikdy si ho nekúpime. Je krásne, keď človek skladá svoj život z drobných detailov. Tešme sa z toho, že si môžeme odtrhnúť jablko. Máme to pod nosom, kopeme do toho… Pre mňa je napríklad úžasný darček, keď mi niekto s láskou navarí.
Chodievate do jednej, „svojej“ lekárne?
Lekáreň si vyberám podľa toho, kto ma v nej obsluhuje. Chodím do jednej, tam je jedna veľmi milá pani, ktorá mi vyjde v ústrety. Na čo budem sám seba týrať.
Rozumiete si so sestričkami, lekármi?
Rozumiem si s každým, kto je sám sebou. Ja nechcem hrať divadelné predstavenie, správam sa prirodzene. Od sestričiek, lekárov čakám, že budú pokorní a súcitní. Myslím si, že 50 percent je prístup k pacientovi. Je to chyba aj nastaveného systému, že hodnotí len výkony, a nie ľudskosť. Ak sme voči tomu pasívni, tak to nikdy nezmeníme. Mám skvelých lekárov, ktorých mám rád. Sú ale aj takí, z ktorých mám zimomriavky.
Máte osobnú skúsenosť s nemocnicou?
Bojím sa. Radšej by som sa dostal do väzenia, ako do slovenskej nemocnice. Ležal som raz v nemocnici 5 dní, bolo to traumatizujúce. Aby som si vydobyl základné práva pacienta, musel som robiť krik. Skoro ráno nám umývali chlorofylom izbu, kde sme boli šiesti. Vyväzovali ruky pacientom o bočnice, no proste – zlé… Ak dnes pacient nezabojuje o svoje práva, nikam to, podľa mňa, nedotiahne. Život je strašne krásny len dovtedy, kým je človek zdravý. Akonáhle prídu prvé choroby, človek potrebuje pomoc iného človeka. Tragédiou je, že ľudia, ktorí prežili šťastný život, zomierajú v nemocniciach, kde niektorí ľudia z personálu nemajú srdce. Pokiaľ sa nám nepodarí vytvoriť zdravý systém, budeme trpieť, a aj tí, ktorí prídu po nás. Robme pre to niečo.
Viezli ste sa už slovenskou sanitkou?
Nie, aj keď – v detstve veľakrát, lebo môj otec jazdil so sanitkou. Ako malý chlapec som sa s ním vozil – rozvážali sme pacientov z Bratislavy do iných miest. A niektorí záchranári sú dnes moji kamaráti.
Fotografie: Ivan Holič a on-line archív Richarda Vrableca
