Pííííp! V televíznych reality šou sa často ozýva zvuk prehlušujúci šťavnaté výrazy, ktorými si telebrity korenia svoje často i tak perlivé bonmoty. Britský vedec však prišiel na to, že v niektorých prípadoch nadávky skutočne pomáhajú.
Psychológ Dr. Richard Stephens z univerzity v Keele sa vo svojom výskume zaoberal tým, prečo sa nám derú nadávky na jazyk rýchlosťou svetla, keď sa udrieme, zraníme, pociťujeme bolesť. Pokus bol pomerne jednoduchý: zhruba 70 „pokusných králikov“ spomedzi vysokoškolákov požiadali, aby si ponorili ruky do ľadovej vody a snažili sa tak vydržať čo najdlhšie. Jedna skupina si pritom mohla ponadávať, no druhej skupine povedali, že môžu použiť nejaké povzdychy alebo neutrálne slová, ale nie nadávky (mohli opakovať slovo stôl). Ukázalo sa, že ľudia v „nadávkovej“ skupine vydržali s rukami v studenej vode až o 40 sekúnd dlhšie. Ak teda môžeme vypustiť paru a od srdca si ponadávať, znesieme viac bolesti.
Štúdia pritom vznikla ako inšpirácia na zaužívanú vetu, že „nadávkami sa nič nenapraví, veci sa tak iba zhoršujú“. Dr. Stephens vo svojom výskume vlastne dokázal presný opak – nadávky zvyšujú náš prah bolesti. Spomínanú štúdiu Dr. Stephens následne prehĺbil – zaujímalo ho, či rovnako „relaxačný“ účinok majú nadávky iba u ľudí, ktorým sa jazyk občas pošmykne, alebo aj u tých, ktorým sa štipľavé výrazy z úst derú za hocijakých okolností.
„Najprv sme sa našich respondentov pýtali, ako často za deň si ponadávajú a používajú hrubšie výrazy. Rozdelili sme ich do skupín na tých, ktorí si zvyknú zanadávať často, a tých, ktorých slovník je veľmi umiernený. Potom sme ich podrobili rovnakému pokusu s ľadovou vodou. Zistili sme, že ľuďom, ktorí používajú hrubé výrazy iba zriedka, pomôžu nadávky zmierniť bolesť. Čím častejšie však človek nadáva, tým menší efekt na bolesť má verbálne uľavovanie si,“ povedal britský psychológ.
Nazdáva sa, že nadávanie pomáha endogénnym opioidom, ktoré sa prirodzene vytvárajú v tele, aby sa uvoľnili a pôsobili na mozog podobne ako morfín. A podobne ako táto látka, aj opioidy vytvárajú závislosť: čím viac človek nadáva, tým začne byť odolnejší voči hrubým slovám, a tým menej mu pomôžu prekonať bolesť.
Bolo by zaujímavé zistiť, či aj „sila“ nadávky rozhoduje o tom, ako intenzívne pociťujeme bolesť. Ak si treskneme kladivom po prste, stačilo by zvolanie „krišpín dolina!“, alebo treba vytiahnuť hneď celý batalión ostrých slov? A čo vážnosť zranenia? Na zakopnutý palec by sme vystačili s posielaním do kelu, horúcich pekiel alebo do čerta, no zlomená ruka potrebuje onakvejšie destinácie? Nuž, na takúto štúdiu si asi budeme musieť ešte počkať… A dovtedy bude platiť: nadávky ako tlmič bolesti treba používať striedmo. Čím častejšie si ich naordinujeme, tým menej nám pomôžu.
Nobelova cena mieru za nadávky
Dr. Richard Stephens z britskej univerzity v Keele sa stal minulý rok vysmiatym nositeľom nobelovky za svoj výskum o nadávkach. Pravda, nie tej naozajstnej. Americký časopis o humornej stránke vedy AIR totiž každý rok vyhlasuje v rôznych kategóriách laureátov, tzv. ig-nobelovcov, ktorí svojím výskumom najprv ľudí rozosmejú, no potom ich prinútia zamyslieť sa. (Predložka ig- vychádza z anglického slova ignoble – pokleslý). Vyhlasovanie ocenených však berú Američania vážne – ceny sa udeľujú na pôde Harvardskej univerzity v divadle Sanders, po ktorom nasleduje séria prednášok v renomovanom MIT (Massachusetts Institute of Technology). Udeľovanie sa tradične končí slovami: „Ak ste nevyhrali – a hlavne ak ste vyhrali – veľa šťastia o rok!“ Len pre zaujímavosť: tento rok získal Ig-Nobelovu cenu mieru Arturas Zuokas, primátor hlavného mesta Litvy Vilniusu za to, ako originálne riešil problém s nelegálne zaparkovanými luxusnými autami v centre mesta. Prešiel ich totiž tankom.
