Otázka: Môže psychológ, ktorý sa dozvie, že na jeho pacientovi je páchaný trestný čin fyzického a psychického týrania, oznámiť túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní? Za akých podmienok to môže, prípadne musí urobiť?
Odpovedá Mgr. Zuzana Zoláková z Komory pre medicínske právo – MEDIUS:
V prvom rade je potrebné zadefinovať právnu úpravu, ktorá upravuje výkon povolania – psychológ. Podľa ustanovení o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je psychológ zdravotnícky pracovník – preto sa práva a povinnosti zdravotníckych pracovníkov, stanovené zákonom o poskytovateľoch, vzťahujú aj na psychológov.
Jednou z najdôležitejších povinností zdravotníckeho pracovníka je povinnosť mlčanlivosti. Táto povinnosť garantuje ochranu súkromia pacienta, zvlášť významnú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a zhromažďovaní údajov o zdravotnom stave pacienta.
Psychológ je teda povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania, a to nielen o zdravotnom stave pacienta, ale o všetkých skutočnostiach s tým súvisiacich (napr. informácie o vzťahu k iným rodinným príslušníkom, ďalším osobám…).
. >> Čítajte u nás: Posudkový lekár – nepriateľ, alebo spojenec?
Povinnosti mlčať môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť iba osoba, ktorej sa skutočnosti týkajú, alebo orgán príslušný na vydanie povolenia, a to na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov.
Zákon o poskytovateľoch explicitne nestanovuje povinnosť mlčanlivosti aj pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti; i keď sme názoru, že povinnú mlčanlivosť poskytovateľa je možné odvodiť zo samotnej povahy jeho činnosti. Ďalej ale zákon o poskytovateľoch ukladá poskytovateľovi nasledovné povinnosti:
“Poskytovateľ… je povinný bezodkladne oznamovať:
a) orgánu činnému v trestnom konaní a úradu práce, sociálnych vecí a rodiny podozrenie na sexuálne zneužívanie alebo iné zneužívanie maloletej osoby, znásilnenie maloletej osoby, sexuálne násilie voči maloletej osobe, sexuálne vykorisťovanie maloletej osoby, súlož medzi príbuznými, ktorá sa týka maloletej osoby, týranie alebo zanedbávanie maloletej osoby,
b) orgánu činnému v trestnom konaní a obci podozrenie na znásilnenie plnoletej osoby, ktorá nie je právne spôsobilá, sexuálne násilie voči takejto osobe, sexuálne vykorisťovanie, alebo iné zneužívanie takejto osoby, súlož medzi príbuznými, ktorá sa týka takejto osoby, týranie alebo zanedbávanie takejto osoby.“
Predmetné ustanovenie obsahuje akési legálne „výnimky“ z mlčanlivosti – i keď lepšie by bolo povedať, že obsahuje výpočet úkonov, ktoré by z pohľadu práva pacienta na súkromie nemohli byť definované ako protiprávne, teda v rozpore so zákonom, teda ako zasahujúce do pacientovho práva na súkromie.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, poskytovateľ nielenže môže, ale je povinný takéto skutočnosti ohlásiť stanoveným orgánom. Lehota je určená všeobecne – „bezodkladne“ – čo podľa môjho názoru znamená – ihneď, ako sa o nich poskytovateľ dozvie.
Spôsob hlásenia upravuje Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o postupe poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri oznamovaní prípadov podozrenia zo sexuálneho zneužívania osôb do osemnásť rokov (15176/2009 – OZS, čiastka 4-6/2010 Vestníka MZ SR).
Problematickým, podľa môjho názoru, ostáva legislatívne nevyriešená otázka oznámenia predmetných skutočností v situácii, ak psychológ, ktorý sa skutočnosti dozvie, sám nie je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, prípadne držiteľom licencie na výkon zdravotníckej praxe.
Zákon o poskytovateľoch totiž neupravuje prenos informácie o zdravotnom stave, ktorú psychológ získal, napr. počas počas psychoterapie, na poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Extrémne sa dá táto medzera v zákone vyložiť tak, že poskytovateľ sa nemá ako dozvedieť informácie, ktoré vie jeho zamestnanec (psychológ).
Odhliadnuc od načrtnutého problému „prenosu“ informácie, si myslím, že zmyslom výnimky z mlčanlivosti je záujem spoločnosti na ochrane zdravia a záujmov osôb, ktoré z určitých dôvodov nie sú schopné si samostatne zabezpečiť pomoc (maloleté osoby, osoby pozbavené alebo obmedzené v spôsobilosti na právne úkony).
Vzhľadom na špecifickú povahu zdravotnej služby – psychológa je porušenie prvku dôvery vo vzťahu k pacientovi zvlášť chúlostivé. Aj preto si myslíme, že informácie, ktoré o pacientovi „idú von“, musia byť čo najstručnejšie.
Komora pre medicínske právo – MEDIUS je neštátna, apolitická a nezávislá organizácia, ktorá vystupuje ako prostredník medzi poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti a pacientom. Jej ambíciou je prispieť k vytvoreniu ich kvalitného partnerského vzťahu. Základnou podmienkou pre splnenie tohto poslania je to, aby obe strany poznali svoje práva a povinnosti. Iba tak je možné predísť vzniku škôd, nerešpektovaniu práv pacienta, či práv zdravotníckeho pracovníka. Komora za tým účelom vykonáva vzdelávaciu činnosť, poskytuje konzultačné služby, organizuje konferencie, vykonáva audity poskytovateľov a udeľuje certifikát Patient Friendly. Komora je súčasne zriaďovateľom Rozhodcovského súdu pre medicínske záležitosti.
