Click here!

Peter Pišťanek: Narcizmus je osobnostné nastavenie

Publikovať začal koncom 80. rokov v časopise Slovenské pohľady, debutová knižka mu vyšla v roku 1991. Jeho diela sa vyznačujú priamočiarosťou rozprávania, rýchlym spádom deja a presnými opismi. Na námet jeho románu Rivers of Babylon nakrútil režisér Vladimír Balco v roku 1998 celovečerný film, podľa novely Muzika vznikol film Muzika režiséra Juraja Nvotu (2007). Scenár napísal aj k Nvotovmu novému filmu Rukojemník, ktorý príde do kín na jeseň budúceho roka. Rozprávame sa so slovenským prozaikom, publicistom a scenáristom Petrom Pišťankom.

 

Duševné dianie v nás. Dá sa pravdivo popísať?

Popísať asi nie, takú fixku ešte nikto nevymyslel. Ale opísať určite áno, sú takí autori, čo to vedia. Ako autor sa opismi vnútorných procesov nezaoberám – jednak to neviem, a asi by ma to ani nebavilo. Radšej duševné dianie svojich literárnych postavičiek sprostredkúvam prostredníctvom toho, čo je vidno na povrchu: prostredníctvom ich konania a reakcií.

Psychoterapia a písanie. Nachádzate v nich seba?

Domnievam sa, že v mojom prípade je to skôr naopak: jedno aj druhé nachádzam v sebe. Presnejšie povedané: vždy sa nájdu nejaké dôvody pre jedno aj druhé.

Peter Pišťanek v ambulancii. Ste ukážkový pacient?

Ó, áno. Dokonca by som povedal, že priam ideálny. Vyznačujem sa totiž nekonečnou trpezlivosťou a dôverou v odborníkov. Veď aj slovo „pacient“ má svoj koreň v trpezlivosti. Zdravie mi však momentálne celkom uspokojivo slúži, takže sa zdravotným zariadeniam vyhýbam.

Narcistická porucha osobnosti. Možno ju prijať?

Na to by asi mali odpovedať moji najbližší. Ináč, narcizmus vraj nie je porucha osobnosti, ale osobnostné nastavenie. Boli časy, keď som to u seba vnímal ako poruchu, dnes skôr ako to nastavenie. Záleží na tom, či je narcis vykompenzovaný. Keby som nebol narcisticky založený, asi by mi v živote nezišlo na um predstúpiť pred verejnosť s nejakými mojimi prózami, moderovať vlastnú talk show Márna sláva, v dnes už nejestvujúcej televízii Luna, prípadne sa podieľať na sobotnej rozhlasovej relácii Esprit. Teraz sú mojou jedinou motiváciou pre všetko, čo robím v rámci svojich profesijných zručností, peniaze – a ide to oveľa ťažšie. Dokonca preukrutne ťažko.

Životné úrazy a straty. Aké zanechali vo vás stopy?

Každá strata zanechá stopy, ale, našťastie, rany sa mi hoja rýchlo. Jazvy ostávajú, no tie zasa imponujú mojim novým nálezom.

Byť mediálne známy v krajine. Zasiahlo vás to?

Nikto mediálne známy ma ani v najmenšom nezasahuje, lebo nepozerám televíziu a nepočúvam rádio.

Spisovateľská a novinárska obec. S kým si sedíte?

S nikým – nie som súčasťou žiadnej takej obce. Vlastne sa so žiadnymi spisovateľmi nestýkam, a dokopy ani žiadnych osobne nepoznám, ak nerátame Dušana Taragela. No s tým ani nie tak z dôvodu spisovateľovania, ako skôr preto, lebo sme priateľmi od detských čias.

 

 

Oblasti umenia. Do ktorých ste v minulosti prenikli?

Ako adolescent som chcel byť výtvarníkom. Myslím, že nejaký ten talent som aj mal, ale nezadarilo sa. Hrával som aj v kapele na bicích, zložil som dokonca pár skladieb. Posledný koncert sme mali v lete 1987 – odvtedy aktívne nehrám. Tanec ma obišiel širokým oblúkom; krehké priehlavky a členky žien v mojom živote jednoducho nie sú stavané na moju hmotnosť. Spev v mojom podaní je skôr zbraňou hromadného ničenia. Fotografujem na úrovni rodinného albumu. Keby som bol slovenskou celebritou, už by som mal výstavy ako ostatní.

Knižnica Petra Pišťanka. Čo všetko v nej nájdeme?

Všetko možné. Budujem ju už štyridsať rokov. Pomerne veľa beletrie, minimum poézie, kvantá odbornej literatúry. O alkoholoch a tak.

Degustácia alkoholu, spojená s písaním. Kam vás to „vyslalo“?

Som ako chrobák Truhlík zo známej rozprávky: všade som bol dvakrát. V Kentucky, Škótsku, Cognacu, Calvadose, Champagne a tak. Pekné zážitky, ale stačilo. Cestovanie po svete ma už nebaví. Maximálne s priateľkou párkrát za rok na výlet do Prahy, a v lete možno k moru, niekam, kde je čo najmenej ľudí.

Recepty z rodinného archívu. Ponúknete nás nejakým?

V poslednom čase obľubujem studenú kuchyňu: variť ma nebaví. Dokonca by som povedal, že ten dnešný kult šéfkuchárov a gastronómie mi už dosť lezie na nervy. Človek aby sa už bál otvoriť svoj obľúbený časopis, aby naňho nevykukla mastná papuľa nejakého šéfkuchára, čo sa tvári ako rocková hviezda. Takže by som sa tomu v tomto prípade rád vyhol.

Román Lokomotívy v daždi. Bude ešte tento rok v predaji?

Hrozilo to, ale všetkých milovníkov kvalitnej múzickej literatúry môžem potešiť: tento rok ich od toho ešte ušetrím. Jednoducho s tým románom nie som hotový.

 

Fotografie: on-line archív Petra Pišťanka

Pridaj komentár