Blog(Zdroj foto: Danuta L.)
Pre mnohých bol rok 1966 obdobím politického uvoľňovania a nádeje na lepší život v spoločnosti. Pre mňa to bola pochmúrna doba, keď som prvýkrát vážne ochorela.
Mala som 28 rokov a pracovala som ako zubná inštrumentárka, keď mi lekári zistili zhubný nádor tenkého čreva. Bola som vydatá a mala jedno dieťa.
V tých časoch bola rakovina považovaná za konečný ortieľ. Ani v najhoršom sne mi vtedy nenapadlo, že vo svojom živote budem počuť onkologickú diagnózu od lekárov ešte päťkrát.
Prvé dve rakoviny
Liečba nádoru tenkého čreva prebehla v réžii chirurga, vrátane chemoterapie. Skončilo sa to invalidným dôchodkom a očakávaním „konca“, ktorý – chvalabohu – neprišiel. Po piatich rokoch mi vzali invalidný dôchodok a mohla som sa vrátiť do práce. Svoje vtedajšie šťastie nie som schopná ani popísať.
Zdalo sa mi, že mám najhoršie životné obdobie za sebou a v živote ma čaká už len láska a zdravie. Cítila som sa ako znovuzrodená. Ako hlboko som sa mýlila, mi došlo po 17 rokoch.
Ako snáď každý pacient s rakovinou, na svoje ochorenie som myslela – niekedy až príliš často. Psychika je zrejme pri nádorových ochoreniach veľmi častou komplikáciou, ktorá môže aj najlepšie snahy lekárov zmariť.
Nebol to koniec utrpenia
Keď som mala 45 rokov, rakovina zaútočila znova. Tentokrát to bola maternica. Opäť klasický chirurgický zákrok, lenže už s ožarovaním a chemoterapiou, a všetko sa to skončilo invalidným dôchodkom natrvalo.
V 51 rokoch mi objavili zhubný nádor hrubého čreva a liečba bola opäť operatívna, vrátane ožarovania a chemoterapie. V 54 rokoch sa dostavilo krvácanie zo stolice, s úpornými hnačkami. Chodila som k miestnym špecialistom, ale diagnóza smerovala skôr k psychike, než k pravým príčinám môjho stavu.
Spomínam si na jedného lekára, ktorý ma dokonca po vyšetrení urazil poznámkou, že si svoje problémy vymýšľam. Keď už som bola úplne zúfalá, zašla som priamo za chirurgom v miestnej nemocnici, ktorý ma doteraz vždy operoval. Keď som mu popísala svoje ťažkosti, ihneď ma poslal na odborné vyšetrenia. A o 14 dní som bola po operácii – tentokrát ma zradil konečník; nasledovalo ožarovanie a chemoterapia.
Opäť som prišla „o päť minút dvanásť“ a „môj“ chirurg mal šťastnú ruku a odstránil všetko „zlé“. No hrôza z očakávania, kde a kedy sa objavia metastázy, sa ani nedá opísať. Viete, že okolo vás prešla už po niekoľkýkrát „zubatá“, a čakáte, kedy si to k vám namieri.
Som pacientka s najdlhšou dobou evidencie v onkologickej poradni
V júli 2006 mi lekári genetickým vyšetrením zistili Lynchov syndróm a ja som konečne pochopila, prečo se mi stále vracajú zhubné nádory. Lekári odvtedy celkom zmenili svoj prístup a dôkladne ma sledujú. Každý problém sa preto rieši už v zárodku.
Po piatich rokoch relatívneho zdravia mi pri kontrole zistili hrčku v prsníku – a dopadlo to opäť „štandardne“. Vo veku 59 rokov mi spravili abláciu prsníka s ožarovaním a chemoterapiou. V čase tohto ochorenia mi zomrel manžel na Alzheimerovu chorobu.
V roku 2013 mi lekári zase odstránili zhubný kožný nádor. Diagnostika prišla včas, takže okrem práce chirurga, nebolo potrebné nič navyše.
Teraz som pod neustálym a starostlivým dohľadom onkologičky, a zatiaľ som zdravotne v poriadku – s ohľadom na svoj vek 79 rokov. Počas môjho dlhého boja so zákernými chorobami, mi zomreli – tiež na rakovinu – dvaja súrodenci. Ale ja pevne verím, že na tomto svete ešte nejaký čas pobudnem.
Pochopiteľne, neustály strach z rakoviny vám nijako nezlepší psychickú kondíciu, a pokiaľ na chorobu stále podvedome myslíte, podpíše sa to trvalo na vašom psychickom zdraví. Dnes už nie som schopná zdolať schody bez francúzskych barlí a pomoci syna, takže som uväznená v mojom byte – problémy s chôdzou ale nijako nesúvisia s „mojimi“ rakovinami.
Za všetko vďačím skvelým lekárom
Na mojom smutnom príbehu sú však aj niektoré pozitíva. Som živým dôkazom toho, že i v okresných nemocniciach pracujú veľakrát skvelí lekári. Za to, že som nažive, vďačím zrejme najviac jednému chirurgovi, ktorý už, žiaľ, neoperuje, ale stále lieči pacientov v menších moravských kúpeľoch. Jeho pacienti vôbec netušia, aký je to „fachman“ a čo všetko dokázal.
V Českej republike žije niekoľko starších pacientov s Lynchovým syndrómom než ja, ale žiaden z nich si neprešiel kalváriou 6 zhubných nádorov. Kurióznou na mojom príbehu je najmä skutočnosť, že v onkologickej ambulancii/poradni som sa prvýkrát ocitla v roku 1966, teda v čase, keď moja súčasná ošetrujúca onkologička nebola ešte vôbec na svete.
S ohľadom na povesť, akú medzi pacientmi rakovina má, ide myslím o jednoznačný dôkaz, že keď máte šťastie na dobrých lekárov, tak s trochou „Božej vôle“ môžete úspešne bojovať aj s takými hroznými chorobami. Ja sa síce rakoviny desím dodnes, ale nikdy som svoj opakovaný boj o život nevzdala.
