Otec z neho chcel lekára, on sám najskôr skúsil šťastie na elektrotechnickej fakulte. Po troch mesiacoch štúdia však Juraj Kemka presedlal na herectvo, ktoré ho lákalo už odmlada. Začínal v Martinskom divadle ako kulisár. Zo začiatku hral dvojrolu: prišiel o niekoľko hodín skôr, ako ostatní herci, scénu si sám postavil, odohral predstavenie, a kým ostatní išli po predstavení do baru, prezliekol sa do montérok a spolu s ostatnými kulisármi scénu zase rozobral. Vyštudoval VŠMU v Bratislave s Lukášom Latinákom, Róbertom Jakabom a Mariánom Miezgom. Spolu s „chalaňmi“ z vysokej školy tvoria nerozlučné kvarteto. Po skončení štúdia viedli jeho kroky do divadla Astorka Korzo ’90, kde pôsobí dodnes. Hral tiež vo filmoch Rozhovor s nepriateľom, Chuť leta či Nesmrteľní – Dlhá cesta domov. Vidieť sme ho mohli aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade či Panelák. Okrem účinkovania v improvizačnej šou Partička, a najnovšie aj Kukátko, sa Juraj venuje aj dabingu. Požiadala som ho o krátky rozhovor.
Účinkujete v televíznej relácii Partička. Ste aj v civile s kolegami zohratí?
Poznáme sa už tak dlho a dobre, že ich mám prečítaných ako „vlastné gate“. Vidíme sa takmer každý deň – v divadle, na cestách, a teraz aj pri natáčaní Kukátka. Ale práve vďaka tomu, že sme spolu tak často, dokážeme spolu improvizovať, a na javisku skvele fungovať. Ale dá sa to povedať aj tak, že hoci sme tak často spolu, ponorkou zatiaľ netrpíme. Každý z nás má nejakých priateľov a svoj svet, v ktorom načerpá silu a inšpirácie, a potom sa môžeme navzájom dopĺňať.
Uvedený nový televízny formát Kukátko. Viete o prvých spätných väzbách?
Známi, ktorých stretávam v Kukátku, mu fandia. Prvé diely pri takýchto programoch, a obzvlášť pri improvizácii, sú náročné, na javisku sa dokážeme poriadne zapotiť. Aj keď to možno tak nevyzerá, je to veľmi ťažké. Vyjsť pred obecenstvo, a nevedieť , čo budeme hrať, nájsť si svoju „polohu“, držať dejovú líniu, sledovať kolegov a reagovať na nich, no a ešte k tomu aj byť „za vtipného“, to chce dosť odvahy. Nejaký čas to vždy trvá, než sa to všetko rozbehne. Aj Partička zo začiatku išla ťažšie. Ale ja verím, že Kukátko má potenciál, a svojho diváka si nájde. A najmä verím, že každým ďalším dielom budeme v tom viac „doma“. Už v dieloch, ktoré sme točili naposledy, sme sa cítili uvoľnenejší, a išlo to ľahšie.
V roku 2012 ste precestovali 11 tisíc kilometrov s televíznou reality šou Vo štvorici po Slovensku. Nejaké úrazy/poranenia?
Okrem Majovho pádu z koňa, ktorý sa, našťastie, skončil dobre – a vďaka tomu, že to bolo na kamere, to bola pre nás, „škodoradostných kamarátov“, ešte aj strašná sranda – sa nič vážnejšie neudialo.
Vliekli ste na chrbte ťažký ruksak… Bolel vás chrbát?
Ani nie, skôr nohy, ktoré som si presilil pri vysokohorskom výstupe v Tatrách, kde sme si s Lukášom nechali naložiť krosny s nákladom pre vysokohorských nosičov. Mal som potom dosť dlho problémy s palcom na nohe – ale to už tak býva, keď človek „precení svoje sily“.
Nafotili ste spolu s kolegami nástenný kalendár na rok 2013, pod názvom „Silní pomáhajú maličkým. Alebo naopak?“. Bol to váš premiérový charitatívny projekt?
Na charitatívnych projektoch sa všetci zúčastňujeme pomerne často. Tiež sme však priniesli z Čiech na Slovensko náš vlastný charitatívny projekt. Tento rok chystáme už piaty ročník Bazáru chalaňov, ktorý sa, našťastie, teší veľkej obľube, a mnohí ľudia ho vnímajú ako súčasť svojich vlastných vianočných tradícií. Za štyri roky sme vyzbierali viac ako 90 tisíc eur, a všetko sme venovali na pekné zážitky tým, ktorí to potrebujú. Napríklad sme podporili festival filmov mentálne postihnutých tvorcov zo združenia Bol raz jeden človek, Konfederácii politických väzňov sme prispeli na výlet do kúpeľov, Hluchoslepým zo združenia Maják sme prispeli na hodiny jazdenia na koni, nevidiacim na cestu naprieč Slovenskom, hendikepovaným deťom sme pomohli na predstavenia Cirque du Soleil, nepočujúcim deťom do divadla, a dva roky po sebe podporujeme tábor pre deti z rómskych osád. Takto pomáhať, má podľa nás zmysel, a mimoriadne nás to baví.
Často aj „dobrovoľníčite“. Komu ste doteraz pomohli?
Podporovať zmysluplné projekty a dobré nápady je pre mňa radosťou. Veľmi rád spojím svoju tvár s niečím, čo je kreatívne, pomôže to niekomu, alebo napríklad oživí priestor, kde žijeme. Už každoročne sa spolu s mojou manželkou Adrianou zúčastňujeme veľkého dobrovoľníckeho projektu Nadácie Pontis „Naše mesto“, ktorý už má takú tradíciu, že v minulom roku sa doň zapojilo vyše 6000 dobrovoľníkov. Táto akcia nás baví, pretože môžeme robiť vždy niečo iné. Už sme pomáhali v mobilnej záhrade na Sasinkovej, spolu so seniormi z Petržalky obnovovali dvor v materskej škole, alebo čistili so Zelenou hliadkou ilegálnu skládku. Takže – medzi dobrovoľníkmi som už celkom udomácnený (smiech). V lete, na Pohode, „dobrovoľníčime“ v stane Dobrej krajiny, a predávame kávu. Čo je nám zase veľmi blízke, lebo sme obaja kaviarenské typy (smiech).
Ako sa vám hral pacient v Ordinácii v ružovej záhrade?
Veľmi ma to bavilo. Hrať čudných týpkov, tak trochu „na hlavu“, ma baví. Nielenže bol „preskočený“, ale ešte sa aj zamiloval do svojej staršej psychiatričky, ktorú tyranizoval prenasledovaním a vyznaniami lásky. Výborná postava!
Dabingové postavy a vy. Čo všetko musí v dabingu herec zvládať?
Keďže práve skúšame v divadle, denno-denne od desiatej ráno, musel som si v posledných dňoch dabingy posunúť pred skúšky. U mňa je v poslednej dobe na dabingu najťažšie ranné vstávanie! Nikdy som nebol ranné vtáča (smiech). Ale náročné sú aj dlhé hodiny na nohách za mikrofónom, a pozeranie na malú obrazovku. Trpia nohy, aj oči. Takže iste nikoho neprekvapí, že po večeroch neoddychujem pri telke. Televízor sme si zvykli doma zapínať naozaj výnimočne.
Pôsobíte v divadle Astorka. Ktorú hru aktuálne skúšate?
Skúšame hru Láska na Kryme, ktorú napísal Slawomir Mrožek. Je to bravúrne napísané. Jeho absurdný humor mám veľmi rád, a vždy je pre mňa zážitok, zaoberať sa jeho hrami. Myslím, že aj pre divákov to bude zaujímavé.
Ďakujem za úsmevný rozhovor.
Fotografie: Ján Miškovič a on-line archív televízie JOJ (Kukátko).
