Eva Pavlíková (52), energická a vždy dobre naladená dáma, je divadelná a filmová herečka. Po úspešnom absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave nastúpila v roku 1983 do hereckého súboru Divadla Andreja Bagara, kde pôsobí dodnes. Okrem hrania v klasických „kusoch“ svetovej literatúry (napr. Čechovove Tri sestry) sa vďaka nadpriemerným speváckym schopnostiam výborne uplatnila aj v ére slovenských muzikálov: spievala a tancovala vo Fidlikantovi na streche, v Grékovi Zorbovi, Báthoryčke, Kabarete a mnohých ďalších. V súčasnosti hrá táto rodená Košičanka v televíznej ságe Búrlivé víno excentrickú milovníčku zdravého životného štýlu. Pre portál SLOVENSKÝ PACIENT hovorila o bulharskom spolužiakovi, ideálnom nedeľnom obede a optimistickom pohľade na život.
Pred dvoma rokmi ste sa stali spoluzakladateľkou občianskeho združenia Druhý dych, a aktívne ste sa zapojili aj do jeho protifajčiarskej kampane. Ako blízko, či ďaleko ste boli od toho, aby ste sa stali fajčiarkou?
Asi preto, že pochádzam z nefajčiarskej rodiny, som každodennou fajčiarkou nikdy nebola. Prvýkrát som si potiahla z cigarety na gymnáziu v Košiciach, kde nás môj spolužiak Marin Rusenov učil kolektívne – v bráne pri gymnáziu – fajčiť. On fajčil od desiatich rokov, lebo bol Bulhar (smiech). A mne po prvom dôslednom potiahnutí prišlo tak zle, že ma museli spolužiačky odniesť na stoličku, na vrátnicu, a chceli mi volať sanitku, lebo som skoro odpadla. Na tento stav som ale rýchlo zabudla, a verejne sa priznávam, že fajčím, keď mám na to chuť: asi 4-5 krát do roka, takmer vždy po premiére, alebo po nejakom výraznejšom úspechu, a pohnútky k tejto činnosti vysvetliť neviem.
Spoločenské výskumy potvrdzujú celkový úbytok fajčiarov – mužov, no veľký nárast fajčiacich žien. Máte medzi kamarátkami fajčiarky?
Väčšina mojich kamarátok sú nefajčiarky, a musím nesebakriticky povedať, že máme menej vrások, ako ženy, ktoré sú silnými fajčiarkami. Nerada sa zdržujem v zafajčenom prostredí, pretože mi to naozaj smrdí, a z tohto dôvodu nechodievam ani do divadelného bufetu.
Rola trochu vyšinutej ezoteričky zo seriálu Búrlivé víno vám mimoriadne pristane – ste v nej uveriteľná. Postava Salome radí všetkým, ako zdravo žiť. Zasahujete aj vy takto ľuďom do života – hoci možno s dobrým úmyslom?
Nespozorovala som na sebe takéto sklony, lebo sa riadim heslom, „ži a nechaj žiť“. Častokrát aj ja poruším zdravú výživu, lebo väčšinou všetky tie veci, ktoré sú dobré, nie sú zdravé. Som veľký gurmán, a tak sa musím priznať, že mám rada dobré jedlo, dobré víno, a teoreticky na mňa platí: „rada tančím, rada jem, rada varím, milujem“ (smiech).
V médiách ste priznali, že predtým, než ste zobrali túto rolu, ste sa o alternatívnu medicínu, resp. duchovné cvičenia vôbec nezaujímali. Je to teraz inak?
Nie. Je to všetko po starom. Hoci nie som proti alternatívnej medicíne, resp. duchovným cvičeniam, stále zastávam názor, že najlepšia psychoterapeutka je dobrá kamarátka. A duševný pokoj a vyrovnanosť, ktorú potrebujem k práci, mi zaručí jedine moja rodina a moji blízki priatelia.
V seriáli sa výdatne konzumujú alkoholické nápoje, predovšetkým červené víno. Čo to tam v skutočnosti pijete?
Jasné že červené víno… (smiech). Ale nie, teraz vážne. Pijeme červenú limonádu, alebo niečo, čo sa podobá na červené víno, čučoriedkový džús.
Strážite si svoj pitný režim počas dňa? Pijete veľa kávy? Aké nápoje máte najradšej?
Kávu pijem iba ráno, aj to so sójovým mliekom, lebo cez deň mi z nej býva zle od žalúdka. Z nápojov pijem najradšej iba vodu, prípadne minerálky. Nepijem žiadne sladké nápoje. Jediné, čo mi chutí, je tonic. Z alkoholických nápojov pijem iba suché vína, biele alebo červené, alebo domáce pálené.
Divadlá mávajú problémy s prívodom čerstvého vzduchu. Ako to vplýva na herca?
Som alergik a astmatik, a zistili mi alergiu na divadelný prach. Takže – len čo vojdem na javisko, dostávam záchvaty kašľu, a vždy si nosím k javisku pohár vody. Môj stav sa značne zhorší v zime, cez vykurovacie obdobie, a často mi zachrípne hlas. Čo je ale na druhej strane sexi, takže zatiaľ to neriešim.
Zahrali ste si už – v divadle alebo vo filme – vážne chorú osobu?
Vo filme Šiesta veta Štefana Uhra, asi v roku 1986, som hrala Anču Zmiju z Ťapákovcov, ktorá chodila o barlách, lebo mala ochrnuté nohy.
Keď si poviete, že sa idete intenzívne hýbať, aký druh pohybu si obvykle vyberiete?
Nie som športový typ, a bytostne neznášam fitness centrá, takže čo sa týka pohybu, uprednostňujem tanec, rýchle prechádzky prírodou, plávanie, bicyklovanie, a jediné, čo ma v poslednom čase chytilo, je skákanie na trampolínkach.
Najčastejším úrazom, ktorý sa stáva ženám, je rezné poranenie pri kuchynských prácach. Porezali ste sa niekedy tak, že ste s tým museli ísť do nemocnice?
Tak takto vážne som v kuchyni ešte zranená nebola, ale raz, po premiére, pri rezaní kvetov do váz, som si preťala šľachu na prste, ktorú mi dnes už nebohý profesor Šimun musel operovať.
Ako by mal vyzerať ideálny nedeľný obed, bez ohľadu na pravidlá zdravej výživy?
Určite slepačí alebo hovädzí vývar, rezne a zemiaková kaša, alebo pečené kura s ryžou a kompótom, alebo zeleninový šalát. A samozrejme nejaký zákusok. Bez toho by to nemohol byť ani nedeľný obed.
Obzerajú sa za vami tridsiatnici, aj mladší muži. Je to príjemný pocit?
Ako ste na toto prišli? Zatiaľ sa mi nikto neprihlásil… (smiech). Ak je to pravda, tak to je asi preto, že so sebou nerobím vôbec nič. Dvakrát v živote som bola na kozmetike, v civile sa nemaľujem, nemám plastiku, a nikdy mať nebudem. Mám miernu nadváhu, ale svoje kilá nosím s láskou. Srším dobrou nadváhou a optimizmom. A možno práve to bude dôvod, že sa snáď aspoň jeden „mužský“ za mnou niekedy obráti.
Ďakujem za rozhovor.
