Naša hrdinka – nazvime ju Andrea – bola drobná, 48-kilová šikulka, mala náročnú, no dobre platenú a zaujímavú prácu, auto, vyznala sa vo financiách, starala sa o rodinu, občas bola frustrovaná, občas nestíhala, no v zásade si žila ako väčšina z nás – v relatívne zvládnutom strese. Až jedného dňa ju prepadli nutkavé pocity, že musí uniknúť. Nasadla do auta a šliapla na plyn, neustále sa obzerajúc v spätnom zrkadle, či ju niekto nesleduje. Zišla z asfaltky, na ktorej sa jej zdalo, že by ju prenasledovatelia ľahko dohonili, a rútila sa krížom cez pole. Ani nevedela ako, zastala pred rodičovským domom a nechajúc dvere auta dokorán, vbehla dnu v obave o život.
Takto by sa mohol začať akčný film – lenže život je niekedy ten najbláznivejší scenárista. Andrea nenašla pokoj ani v dome, bála sa všetkého a všetkých – ruka za chrbtom mohla znamenať, že matka skrýva zbraň a chystá sa zaútočiť. Oblečenie sa jej zrazu videlo špinavé, musela sa ho zbaviť. Keď mi s odstupom času Andrea rozpráva o pocitoch a halucináciách, ktoré boli také intenzívne, že sa nedali rozoznať od reality, človeka až zamrazí: „V jednej chvíli som mala pocit, že za mnou stojí lev. Reval tak silno, že som vibráciu jeho hlasu cítila na pokožke, ako keď stojíte pri silnom reproduktore. Jasne som cítila jeho dych, zdalo sa mi, že sa približuje…“ Privolaný lekár spravil to najnutnejšie, dal jej čosi na upokojenie. V ten deň sa pre Andreu začala nová cesta – k diagnóze schizofrénia a následnej liečbe.
Realita
„Schizofrénia sa zvyčajne prejaví vo veku 20 – 30 rokov, no máme aj pacientov, u ktorých sa prvýkrát manifestovala v staršom veku,“ hovorí primárka psychiatrického oddelenia FN Trnava MUDr. Dana Šedivá. „Niekedy sa toto ochorenie môže objaviť akoby zo dňa na deň, niekedy sa určité náznaky ukazujú postupne. Ide o tzv. prodrómy, neurčité prvé príznaky – napríklad zmena povahy človeka, ktorý sa začne uzatvárať do seba, pociťuje úzkosť, strach z niektorých vecí, chorý nadobúda nejaké presvedčenia bez toho, aby stáli na logickom závere – trebárs pocit, že ho niekto prenasleduje, odpočúva atď..“
Stanovenie diagnózy je pre mnohých úľavou – konečne vedia, čo im vlastne je. V prípade schizofrénie však ide iba o začiatok cesty.
„Bola som ako socha, kam ma postavili, tam som stála. Nezaujímala ma hygiena, jedlo, nedbala som o nič a nikoho. Manžel ma opustil, našiel si omnoho mladšiu priateľku a podal žiadosť o rozvod. Keby sa o mňa nestarali sestra s mamou, neviem, ako by som dopadla. Buď som spala, alebo rozprávala hlúposti mimo reality,“ spomína si Andrea.
Keď začali lieky účinkovať, cítila sa lepšie, dokonca tak dobre, že mala pocit, že už lieky ani nepotrebuje. Tento prístup viedol k opakovaným hospitalizáciám. Každá trvala minimálne tri týždne. Obdobia medzi nimi jej splývajú do hmly. Spomína si akurát na nepokoj: „Keď prišla sestra s deťmi a po dome sa zrazu pohybovalo viac ľudí, bolo toho na mňa priveľa. Stále niekto niekam chodil, niečo prekladal na iné miesto, nevedela som sa v tom orientovať…“
Prejavy schizofrénie
Podľa primárky MUDr. Šedivej je dezorientácia príznakom akútneho ataku ochorenia: „V akútnom stave sa môže stať, že aj mladý inteligentný človek nevie určiť, aký je deň alebo rok, nevie, v akom meste sa nachádza – hovoríme o priestorovej a časovej dezorientácii. Niektorí pacienti nespoznávajú blízke osoby alebo vidia realitu deformovane. Treba si uvedomiť, že tieto pocity, ako aj halucinácie, chorý prežíva ako veľmi intenzívne, naozaj ich nevie odlíšiť od skutočnosti. Niekedy môže počuť hlasy, ktoré ho nabádajú robiť nejaké veci – skočiť z mosta, spraviť zle, alebo hlasy, ktoré komentujú jeho správanie. Stáva sa napríklad, že nábožensky založení ľudia počujú hlasy hovoriace proti Bohu, ktoré sú im nepríjemné, nevedia sa ich zbaviť…“
Narúša sa celková integrita osobnosti, a poskladať ju späť je zdĺhavý a náročný proces. Práve preto lekári apelujú na pacientov, aby lieky nevysadili ani v prípade, že sa cítia byť zdraví. Ako sa začína účinok lieku vytrácať, choroba sa tíško vracia, neraz v nenápadných krôčikoch. Poruchy vnímania sa môžu prejavovať derealizáciou – chorý ide po známom mieste, ktoré sa mu zrazu vidí nejaké iné, známe tváre sa mu zdajú byť iné, zdeformované. V iných prípadoch si môže nesprávne vysvetľovať určité situácie (ruka za chrbtom znamená, že človek skrýva nôž, okoloidúci chorého sledujú, odpočúvajú a podobne). Pre mnohých pacientov je ťažké užívať lieky pravidelne.
Andrea bola jedným z nich: „Užívanie tabletiek každý deň je frustrujúce v tom, že vám tú chorobu stále podstrkujú pod nos. Každý deň myslíte na to, že máte schizofréniu. Vaše sebavedomie je niekde na dne. Občas sa stane, že liek zabudnete užiť, potom sa vám zdá, že veď sa ani veľa nestalo, vynecháte teda ďalší a ani si neuvedomíte a zasa idete v tom istom kruhu. Teraz pravidelne chodím na injekcie a cítim sa dobre. V práci si v ten deň vezmem dovolenku, nie preto, že by ma injekcia nejako zaťažila, ale takto nemusím nikomu nič vysvetľovať. Potrebujem chodiť medzi ľudí a normálne žiť, chodiť do práce. Skoro rok som na ambulantnej liečbe, nemám žiadne čudné stavy, nepočujem hlasy. Asi jediným vedľajším účinkom, ktorý ma trápil, je priberanie. Tých 48 kíl, ktoré som mala predtým, už nemám a asi ani mať nebudem.“
Na injekcie sa chodí v intervaloch dva týždne alebo mesiac podľa typu účinnej látky a dávky liečiva. Stanovuje ich lekár, po dohode s pacientom. Liek podávaný injekčne účinkuje nezávisle od toho, čo pacient práve zjedol, alebo či je práve chrípkové obdobie.
Práca
Andrea bola odjakživa pracovitá, a táto vlastnosť sa nezmenila ani teraz. Len čo sa jej stav upravil, začala si hľadať prácu a – podarilo sa. Nie však na predchádzajúcom pracovisku. Našla si prácu u iného zamestnávateľa, ktorý o jej diagnóze nevie.
„Sú zamestnávatelia, ktorí chápu, že duševná choroba je ako každá iná, môže postihnúť hocikoho z nás. Niektorí preto svojho zamestnanca podržia tým, že počkajú, kým sa prelieči. Napokon, trojročná materská dovolenka trvá dlhšie ako preliečenie duševnej poruchy. Neraz u zamestnávateľa rozhoduje ľudský faktor. Práve preto je potrebné šíriť informácie o duševných ochoreniach a o tom, že dnes poznáme účinné terapie, ako ich liečiť,“ hovorí psychiatrička Dana Šedivá. „Často sa stáva, že máme pacientov, ktorí majú schizofréniu roky a liečba u nich zabrala tak dobre, že okrem blízkeho okolia nikto nevie, že trpia duševnou chorobou. Moderné lieky sú pacientmi väčšinou dobre znášané a nemajú vedľajšie účinky, ktoré by ovplyvňovali ich intelekt alebo vôľové vlastnosti. Pôsobia najmä na tzv. negatívne prejavy ochorenia, t. j. útlm, spomalenosť pohybov a myslenia a podobne. Tak môžu aj ľudia so schizofréniou žiť a pracovať bez toho, aby si niekto vôbec všimol, že majú toto ochorenie. Samozrejme, je veľmi dôležité, aby vzťah pacienta a lekára bol veľmi dobrý, aby sa pacient cítil bezpečne a hovoril o možných prejavoch ochorenia. Iba tak sa totiž dajú nájsť riešenia, ako situáciu zlepšiť.“
Zaujímalo ma, ako berie Andreinu diagnózu okolie. Napokon, na Slovensku sa vždy nájdu zvedavci. „Súčasťou liečby duševných porúch je aj práca na pacientovom sebavedomí,“ približuje psychiatrička. „Naši pacienti sú zaradení aj do individuálnej a skupinovej psychoterapie, kde si môžu nacvičovať určité situácie. Vyrovnať sa s touto diagnózou nie je ľahké a často sa stáva, že pacienti trpia veľmi nízkym sebahodnotením. Vedieme ich k tomu, aby si zvýšili pocit vlastnej hodnoty a nenechali sa ľahko rozhodiť, ak nejaký zvedavec prekročí otázkami hranicu slušnosti.“
