„Dobrovoľničiť“ sa dá v podstate všade. Každý z nás má schopnosti a energiu, aby do toho šiel. Záleží len od človeka, do akej miery sa chce tejto službe venovať.
Po roku 1989 možno v našej krajine dobrovoľníctvo vykonávať pre rôzne mimovládne organizácie.
Rozprávam sa s pacientom Ondrejom z Bratislavy, ktorý „dobrovoľníči“ vyše roka, v troch rôznych organizáciách.
Ondrej, aké to bolo po prvýkrát, v pozícii dobrovoľníka?
Bol to celkom príjemný pocit. Pocit, že trochu niekomu pomôžem. Ak môžem trochu odbočiť, tak aj to, že pomôžem, a druhá strana mi nemusí zaplatiť. Neskôr by som možno robil aj niečo za peniaze. Mám takmer dostatočný príjem – dôchodok + asistenčné, ale aj tak mi ešte finančne pomáhajú rodičia. Ja osobne by som bol za to, aby bolo všetko zadarmo. Ale to je už veľmi zložité a komplikované, a téma o niečom inom…
Máte skúsenosť so Zónou bez peňazí, s výmenami vecí?
Nie. Aj keď – v rodine si také niečo viem predstaviť, tam to nie je také zneužiteľné. Súvisí to, myslím si, aj s vierou, a s tým, či majú ľudia otvorené srdce.
Zažili ste niekedy takú situáciu, že ste nemali čo do úst?
Zatiaľ som nezažil stav bez peňazí, finančne mi pomáhajú (mimo invalidného dôchodku) aj rodičia. Mama mi hovorí, aby som druhým, hlavne cudzím, peniaze nedával (ani tým chudobným, hladným). No aj tak im niekedy dám. Ich dávky sú strašne nízke…
Pokiaľ by som nemal rodičov a dôchodok, tak by som bol ako oni, na ulici, lebo nemám fyzickú kondíciu na ťažkú manuálnu robotu. V škole, na gymnáziu som sa nevedel sústrediť, a nemal som na to dostatočné IQ. Mal som pocit, že si nič nezaslúžim…
Zapájate sa pravidelne do známych verejných zbierok?
Áno, zapájam, ale skôr nepravidelne, a zo zákulisia. Neoslovoval som ľudí na ulici, nestál tam pred nimi s kasičkou v rukách, nešlo by to. Zúčastnil som sa príprav inak – pomoc s pečiatkovaním, triedením a tak.
Oslovili vás ako dobrovoľníka pacientske organizácie?
Neoslovili ma žiadne organizácie. Sám som si hľadal dobrovoľnícke akcie a organizácie – spolu s mojím bytovým asistentom z chráneného bývania a pracovníkmi z neziskovky; rozprávali sme sa o tom.
Šiel som do Zelenej hliadky, upratovať s nimi les v teréne. Pre Odyseus balíčkujem filtríky a tampóniky, a prenášam krabice v kancelárii. Chodievam aj venčiť psíkov, do Slobody zvierat. Vedel som o nich len základné informácie.
Robím pre tieto organizácie od minulého roka, celkove asi dvadsať hodín mesačne. Mám neukončené vzdelanie, nie som zamestnaný, a takto aspoň niečo robím… Dva, tri mesiace som brigádoval v šestnástich rokoch, a to bolo všetko.
Ak by som mal milióny, dal by som ich na projekt Dobrý anjel, ale aj iným, vrátane nemocníc a útulkov. Záviselo by to od toho, koľko peňazí by som mal.
Byť obdarovaný, a darovať. Je vám to blízke odmalička?
Áno, môžem povedať, že hej, aj keď len sčasti. Skôr to nachádzam v sebe. Určite radšej dávam, ako prijímam. Škrečkoval som si predtým veci, ktoré som nakoniec nepotreboval. Nedávno som prijal, aj keď nerád, symbolických 5 Eur, ktoré mi dali za dobrovoľníčenie. Minul som ich na potraviny…
Kto je tu pre vás, keď ste „dole“? Ste súčasťou skupiny?
Keď mám zo seba, či v sebe zlý pocit, v takomto prípade sú tu pre mňa najmä rodičia, kamaráti a môj asistent.
Čo presne vás motivuje neodísť, a angažovať sa ďalej?
Nemám dôvod odísť, ale akosi veľmi na sebe netrvám… Nikdy som nehádzal papieriky po zemi, a dnes ich zbieram po iných… Prvé výjazdy so Zelenou hliadkou boli zapamätateľné, a ak ideme dvaja, s kamarátom, je to viac…
Mám sám psíka, a venčil som niekoľkých menších i stredných psíkov. Je to bez problémov, akurát si nájsť čas…
V Odyseu pomáham napriek tomu, že som nikdy nepil, nefajčil a nedrogoval. Neviem, prečo s tým vôbec začínali, ale beriem to tak, že odbremením tých, ktorí im pomáhajú. Nezamýšľam sa nad tým hlbšie. Sú tam aj takí dobrovoľníci, ktorí sa na to vykašlú, a nedajú o sebe ani vedieť. Dni mám zmanažované tak, že si do organizácie zavolám, a niečo mám aj zapísané dopredu.
Ďakujem za rozhovor.
Ilustračná fotografia
