Existuje viacero typov diabetu, ktoré závisia od príčiny a mechanizmu vzniku.
Najčastejší je diabetes 1. (tzv. inzulín-dependentný DM) a 2. typu (noninzulín-dependentný DM). Kým 1. typ cukrovky sa objavuje hlavne u detí a mladých dospelých bez obezity, 2. typ býva diagnostikovaný u staršej populácie (nad 30 rokov), pričom vo väčšine prípadov je prítomná aj obezita. Až 90 % všetkých cukroviek je práve 2. typu, 1. typ sa podieľa na zvyšných 10 %.
Okrem toho existuje aj gestačný diabetes, kedy sa zvýšená hladina cukru prvýkrát objavuje v tehotenstve. Ďalšie typy cukrovky tvoria sú špecifické, a sú podmienené geneticky. Tieto však tvoria len 1 % všetkých DM.
Pozadie vzniku cukrovky
V prípade diabetu 1. typu, príčina spočíva v autoimunitnom procese – väčšinou sú spúšťačom vírusové infekcie (coxakie, vírus rubeoly, parotídy). Môžeme si to prestaviť tak, že tieto vírusy majú niektoré znaky podobné s bunkami, ktoré syntetizujú (spájajú) inzulín. Preto keď si náš imunitný systém (v obrane proti infekcii) vytvorí vírusové protilátky, tieto budú, nanešťastie, „pasovať“ aj na naše inzulínové bunky. Imunitný systém ich následne zneškodní.
Postupne sa tak v organizme poškodia všetky bunky, ktoré produkujú inzulín. Ten sa v našom tele viac nebude môcť vytvárať. Chýbajúci inzulín potom nemôže zabezpečiť zníženie hladiny cukru v krvi – a glykémia začne stúpať…
U diabetu 2. typu je situácia iná. Genetická záťaž je tu oveľa väčšia, ako pri 1. type. Cukrovka 2. typu je oveľa viac dedičná – výskumy dokazujú až 90 % zhodu výskytu diabetu u jednovaječných dvojčiat.
Za vonkajší faktor vzniku cukrovky sa v tomto prípade pokladá nedostatok fyzickej aktivity, a hlavne nadváha, či obezita. Všeobecne sa za najrizikovejší považuje tuk uložený centrálne, okolo brucha.
Jedinci, ktorí „získajú“ nadváhu v skorom dospelom veku, majú väčšie riziko vzniku cukrovky, ako tí, ktorí priberú medzi 40. a 55. rokom života.
Syntéza inzulínu je u pacientov s DM 2. typu zväčša zachovaná. Avšak, v dôsledku zvýšeného energetického príjmu, tkanivá, ktoré boli predtým na inzulín citlivé (tukové tkanivo, pečeň, svalstvo), začínajú byť voči nemu odolné – akoby sa inzulín v krvi nenachádzal. A keďže tieto tkanivá nedokážu (bez pomoci inzulínu) glukózu prijať, tá ostáva v krvnom riečisku…
Keď glykémia stúpa
Nedostatok inzulínu v krvi, či už relatívny (pri DM 2. typu), alebo absolútny (pri DM 1. typu), spôsobuje, že namiesto toho, aby sa glukóza dostala do tkanív (a bola nimi energeticky využitá), ostáva v krvnom riečisku nespotrebovaná.
Pripomína to hru na slepú babu – tkanivá, keďže „nevidia“ inzulín, „nevidia“ ani glukózu, musia ju niečím nahradzovať. Pritom ona je stále okolo nich, a v nadbytku!
Organizmus potom spustí poplach: bunky nedostali svoju dávku energie! A bunky sa „prepnú“ do šetriaceho režimu:
– pečeň sa (z vlastných zásob) snaží zdanlivo chýbajúcu glukózu nahradiť (glykémia tým stúpa, a ešte viac),
– svaly odbúravajú svoje zásoby cukrov i tukov (a tým začnú rozkladať aj svoje vlastné stavebné zložky – bielkoviny),
– tukové tkanivo bude pre organizmus uvoľňovať zásoby tukov.
Človek tak začína pociťovať únavu a slabosť. Je hladný, a stále. Napriek dostatočnému príjmu jedla – chudne.
Keď glykémia nakoniec prekročí istú hodnotu, začne sa telo zbavovať glukózy močom. Glukóza so sebou „ťahá“ aj veľké množstvo vody, a organizmus sa dehydratuje.
Chorý preto býva neuhasiteľne smädný, pije veľa. Zároveň však z neho (močom) odchádza množstvo tekutín (z toho aj názov diabetes mellitus – pretekanie + sladký ako med, tzv. sladká úplavica).
Uvedené príznaky sa objavujú hlavne pri diabete 1. typu. Cukrovkári 2. typu, mávajú (naopak) oveľa miernejšie príznaky, čím sa ich diagnóza sťažuje a predlžuje. Častokrát preto býva stanovená až vďaka rutinnej preventívnej prehliadke, kedy sa zistí zvýšená glykémia.
Prevencia vzniku cukrovky
Čo robiť, aby sa tento nepekný scenár nestal súčasťou nášho života? Najlepšie je, cukrovku nikdy nedostať! Začnite cvičiť, vymeňte mastné a presladené jedlá za zdravé potraviny. Áno, vyžaduje to určitú námahu a vôľu, ale je to najprirodzenejší a najúčinnejší spôsob, aký naša príroda (nie medicína) vymyslela. Žiaľ, zmeniť životný štýl býva pre človeka veľmi náročné – preto väčšina chorých radšej ostane pri starom, a pridá do svojho jedálnička zopár nových tabletiek (podľa OSN sa za posledných 50 rokov celosvetovo zvýšil priemerný príjem kalórií z 2200 na 2800 na deň).
AK UŽ ČLOVEK CUKROVKU MÁ, MAL BY SI UVEDOMIŤ, ČO TOTO OCHORENIE PREŇHO ZNAMENÁ, A AKÚ OBETU BUDE MUSIEŤ PRINIESŤ, ABY SA VYLIEČIL.
Diabetológovia nie nadarmo apelujú na svojich pacientov, aby sa pravidelne a dostatočne fyzicky hýbali. Je totiž dokázané, že telesnou aktivitou sa citlivosť tkanív na inzulín (čo je primárny problém diabetu 2. typu) zvyšuje.
Čo hrozí pri cukrovke?
Najväčšie nebezpečenstvo cukrovky spočíva hlavne v ďalších komplikáciách. Tie sú tým závažnejšie, čím je hladina cukru krvi menej pod kontrolou.
Akútne stavy vznikajú predovšetkým veľkým výkyvom hladín glykémie (hypo/hyperglykemické stavy). No čo je horšie – dochádza k pomaly sa rozvíjajúcim, nezvratným zmenám tkanív a orgánov.
Krátky zoznam diagnóz odráža reálny vývoj u pacienta, ktorý sa na cukrovku nelieči:
– ateroskleróza (kôrnatenie ciev) – hrozí srdcový infarkt,
– uzavrú sa tepny na končatinách (sú nedokrvené) – poruchy citlivosti končatín, syndróm diabetickej nohy (hrozí amputácia končatiny),
– zlyhávajú obličky,
– zhoršuje sa zrak (v ťažších prípadoch nastáva slepota),
– pridružujú sa poruchy trávenia a močenia.
Diabetická noha
Redakčne upravené a krátené (jam)
