O rozhovor sme požiadali slovenského spisovateľa a redaktora Jána Litváka (1965), ktorý nedávno vydal novú knihu Oranžová tráva. Okrem iného nám porozprával o vzťahu k pôde a liekoch z prírody.
Ste členom literárnej skupiny Barbarská generácia…zanechávate odkaz ďalšej literárnej generácii?
S barbarmi sme sa zoštuchli v kaviarni U Michala. Čudujem sa, že to šlo bez elektronickej komunikácie, GPS navigácie, marketingu, mediálnych výstupov, roztlieskavačiek a iných samozrejmostí, ktoré dnes prichádzajúcim básnikom situáciu možno trochu uľahčujú, ale nie v tom podstatnom. Prenikavý talent vždy príde s niečím sám, aj keby moderných výdobytkov vôbec nebolo. Má radosť z práce s rečou, z inakosti svojho vnímania v silnom kontraste s okolím. Tomu vie primerane bezhlavo prepadnúť len v mladosti, kým je ešte dostatočne hlúpy, ale vie si to aj priznať. Básnik je čosi medzi rastlinou a zvieraťom. A človekom. Odniekadiaľ vie, že raz bude mať aj tak pamäť nemohúceho starca, a zvedavo si ide po darovaný výsledok priamo tam, kde plamene individuálneho poznania horia najjasnejšie. Zavše sa stáva, že v tomto bode sa stretnú traja-štyria, ktorí spolu neprišli súperiť. Zatiaľ súťaživejší kolegovia sa dennodenne navzájom zhadzujú z trónu a menej úspešní o tomto divadle diskutujú. Myslím, že o skutočnú básnickú skupinu by sa dnes nik nezaujímal. Vie dnes niekto vymenovať predstaviteľov Vysokej hry?
„Skutočne som trpel samorečou, dlhý čas, aj nespavosťou, spával som s popolníkom pri hlave, života som sa pridŕžal iba perami…“ Ide o citáciu z jedného z článkov, kde hovoríte sám o sebe. Priblížte nám toto obdobie.
Približne pred dvadsiatimi rokmi nám začali vychádzať prvé knižky. Ja som debutoval v roku 1992 knihou Samoreč. Vtedajší minister kultúry Dušan Slobodník si povedal, že kultúre veľmi pomôže, keď môjmu vydavateľovi skomplikuje život ešte viac, než ho mal komplikovaný, a škrtol už odsúhlasenú dotáciu. Na moje prekvapenie vydavateľ Oleg Pastier knižke veril, sám zacvakal neviem z čoho všetky náklady. Knižka za týždeň zmizla z pultov. Samoreč sa svojho času stala maturitnou otázkou. Dohodli sme sa s Olegom, že ju vydáme znova, ale bez nostalgie, len aby si ju študenti nemuseli pokútne kopírovať. Bude súčasťou novej knihy List v perzštine, pozostávajúcej z textov, ktoré inak publikujem na Facebooku a ktoré nadväzujú skôr na moje posledné knižky ako na debut. Ale možno naše smelé plány niekto na ministerstve zruší jedným škrtom a bude pokoj, lebo beletria na Slovensku bez dotácií sa dá uverejňovať naozaj iba na Facebooku.
Popri písaní sa venujete pestovaniu biozeleniny a semien starých odrôd kultúrnych plodín…
Viackrát v živote som sa musel rozhodovať medzi literatúrou a niečím. Pri pestovaní starých odrôd som bol zapojený do výmenného programu Gengel. Mal som pocit hraničiaci s istotou, že konečne robím niečo užitočné. V jednu sezónu som mal na hriadkach sto druhov rozličných kultúrnych plodín. Ale pri takom množstve to už človek musí robiť prinajmenšom poloprofesionálne, čo pri biozelenine súvisí s neuveriteľnou byrokraciou. Ľudia, ktorí nevideli mrkvu inde než v supermarkete, vám majú dávať odobrenia, že to robíte správne, za čo im musíte platiť, pričom sa blahosklonne tvária, že vám robia nejakú láskavosť. Tak ak už mám papierovať, určite radšej tam, kde som doma – v literatúre, korektúrach, hoci aj v tejto oblasti majú na ružiach ustlané najmä tí, čo sadia mrkvu vňaťou do zeme. Ale naozaj mám k pôde vzťah, a hoci v podstate iba oberám ovocie, stále niečo sadím a zavše aj zbieram plody svojej práce.
Jedlá z nich pripravujete sám?
Sem by sa asi hodil nejaký chutný recept, žiaľ, zo všetkých kuchárok a kulinárskych vyznaní si zreteľne pamätám iba to, že Dušanko Mitana má najradšej pečené zemiaky. Raz v noci som na ohni z palmového dreva pripravoval na pláži večeru. Ženu som opatrne položil do piesku, nech sa díva na hviezdy, kým v mori na skale očistím ryby. Boli ulovené v ten deň. Vrátil som sa len s jednou rybou, druhú mi vzala z ruky muréna. Vyplávala z hlbiny takým tým charakteristickým vlnivým pohybom. Ale zasýtil som sa pečenými sladkými zemiakmi. Rozumiem Mitanovi.
Vaše osvedčené lieky z prírody sú…
V starých džátakách sa píše, že kus dreva je lepší ako niektorí ľudia. Bez toho, aby bol človek nejaký mizantrop, musí zavše zapremýšľať nad tým, prečo sa stále zem, voda, kameň, tráva, zvieratá a ľudia ocitajú znova a znova v situáciách s oblakmi, listami a kvapkami dažďa. Lámem si hlavu nad tým, prečo som posledné dva roky nenašiel takmer žiadne hríby. Síce bolo sucho, niektorí hovoria, že za všetkým je výbuch tej sopky s nezapamätateľným menom, ale aj tak. S istotou som chodil vždy začiatkom októbra na jedlé gaštany, ale tie tiež odchádzajú. Celé háje sú za dva-tri roky v háji. Našiel som tam svíb, celý rok som sa tešil na ten krvavočervený antioxidant, či ako sa teraz s prepáčením nadáva tomu, čo nám mestským ľuďom chýba, ale drieň tento rok pauzoval. Niektoré ovocné dreviny rodia každý druhý rok. Asi niet zaručených liekov vo voľnej prírode vždy, a ak sú, nefunguje to na lúsknutie prstov.
Myslíte si, že môžu mať spolu vzťah pôvodná literárna tvorba a slovenský pacient na lôžku?
Ak to takto pôjde ďalej, tak skôr či neskôr určite. Niektorí ľudia vraj čítajú iba v nemocnici. Ale skutočne ideálnych prípadov významných spisovateľov, čo by boli zároveň aj významnými pacientmi, bolo málo. Básnik Ján Stacho bol doktor, a skončil pripútaný na lôžko. Na sklonku potom ešte napísal pár veršíkov. Nuž, vari on bol prvou lastovičkou.
Ján Litvák sa narodil 26. augusta 1965 v Bratislave. Detstvo a školské roky prežil v Šuranoch. Debutoval zbierkou poviedok Samoreč (1992). Pôsobil ako redaktor v Kultúrnom živote. Neskôr pracoval v časopisoch Literárny týždenník, Serafínsky svet, Dotyky, Fragment, v Literárnom informačnom centre a v denníku SME. Pripravuje rozhlasové literárne pásma. Rediguje a recenzuje pôvodnú i prekladovú tvorbu. Pracuje v slobodnom povolaní ako spisovateľ a jazykový redaktor.
Spolu s Jozefom Urbanom a Mariánom Bančejom vydali knihu piesňových textov Výstrel z motyky. Ján Litvák s Robertom Bielikom zostavili antológiu slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách. S ním, ale predovšetkým s ďalšími dvoma básnikmi Andrijanom Turanom a Kamilom Zbružom vytvorili literárnu skupinu Barbarská generácia, ich spoločnou knihou bola Barbar(u)ská ruleta. Zostavil výber z básnického diela Jána Stacha Svadobná cesta. Preložil básne Arthura Rimbauda, Williama Blakea, Velemira Chlebnikova a Rabíndranátha Thákura.
Vydal básnické zbierky Kráľ kalichov (1998), Vtáctvo nebeské (bibliofília 2005, reedícia 2009). Podstatnú časť jeho tvorby predstavujú knihy na pomedzí rozličných beletristických žánrov, kde sa v rôznom pomere striedajú básne, poviedky, mikropríbehy a cestopisné črty: Gandžasan (1999), Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005), Pijem vodu z Dunaja (2006), Bratislavské upanišády (2007), Básne prané v studenej vode (2010). Najnovšia kniha Oranžová tráva (2012) patrí tiež do tejto línie.
Foto: Erika Litváková
