Život na plný plyn. Práca plná stresu, silných emócií aj mravčieho pátrania po detailoch, zamestnanie, ktoré vás pohlcuje, vyčerpáva a mohli by ste ho i nenávidieť, keby vám nedávalo ten úžasný, opojný pocit, že váš život má zmysel. Kariéra. Omamná chuť úspechu. Snaženie. Adrenalín ako dôkaz existencie. Uznanie a zadosťučinenie, že dokážete veci zmeniť k lepšiemu. Spokojnosť s výsledkom. Večná nespokojnosť. Posúvanie hraníc. Čo keby sa tento rozbehnutý rýchlovlak zrazu zastavil? Nečakaný náraz, bum – prásk!
„Možno sa mi malo stať to, čo sa mi stalo. Možno som potrebovala silný preplesk, aby som konečne zastala a rozhliadla sa. Pochopila som veľa vecí,“ hovorí Monika Ščevovichová, „piešťanský zázrak“. Prirodzene, zázrakom sa stala až PO veľkom preplesku. Dlhý, dlhý čas po ňom. Investigatívna novinárka, ktorá zatriasla stoličkou ministerky Tomanovej, keď napísala o kauze neziskovky Privilégium; nezľakla sa horúcej témy kupónovej privatizácie či konkurznej mafie, rozoberala otázky týkajúce sa odposluchov a bezpečnostných previerok. A možno ju poznáte ako nástojčivú reportérku Črepín, keď silnými príbehmi aj z ostrieľaných divákov destilovala emócie.
Monika rozhodne nebola milé dievča od susedov, ktoré opijete rožkom. Život ju priskoro naučil, že osud rád hrá ruskú ruletu. „Mama mi zomrela, keď som mala štrnásť. Zlomila si nohu a v nemocnici dostala embóliu. Bola som najstaršia z troch sestier a akosi sa očakávalo, že ja prevezmem vedúcu úlohu, pretože otec nás nezvládal. Všemožne som sa tomu bránila a riadne som vystrájala. Bola som divoká, rebelujúca proti všetkému, stratená. Nevedela som, čo ďalej, nevidela som budúcnosť. Po prebratí z kómy som cítila ten istý pocit bezmocnosti.“
Leto 2008
Typická letná búrka, keď slnko súperí s dažďovými kvapkami, kto do večera vyhrá. Spoza volantu sa rýchlosť javí iba ako rytmický šum za oknom. Prírodnú symfóniu zrazu preruší pískanie pneumatík a dupanie na brzdový pedál. Auto nedbá na zmenu hudobného podmazu a roztancuje sa po ceste v rytme akéhosi cestného valčíku. Ozve sa veľkolepé crescendo nárazu, pár ťahavých škrípavých zvukov a skôr než sa diváci stihnú spamätať, namiesto potlesku sa ozve syčanie motora. Na dopravnej nehode nie je najdesivejší moment nárazu, ale sekundy ticha, ktoré nastanú po ňom.
„Stalo sa to 9. augusta 2008. Doteraz si z tej nehody nič nepamätám. Skoro tri mesiace som bola v kóme.“ Otras mozgu s jeho krvácaním a opuchom, polámané rebrá, prepichnuté pľúca, panva zlomená na troch miestach. Poškodenie periférnych nervov. Prvotná prognóza: ak sa preberie z kómy, ostane postihnutá. O možnom rozsahu mentálneho poškodenia sa radšej nehovorí nahlas.
Čo je na kóme najzvláštnejšie, aj keď vypadnete zo systému, váš život sa nezastaví. Stále chodia faktúry a účty, ktoré treba zaplatiť, telefón, internet, nájomné, splátky za hypotéky, odvody… Musí sa nájsť niekto, kto úradom nahlási, že nie ste dlžník a neplatič, iba ste momentálne naozaj „indisponovaní“ . Znie to asi ako z filmu, prísť k okienku a povedať – počkajte s pokutou, priateľka leží v kóme… Dokedy? Nikto nevie.
„Prebrala som sa 29. októbra. Obdobie tesne po prebudení mám rozmazané. Vraj som bola strašne vulgárna, ale to sa údajne stáva viacerým ľuďom, ktorí sa prebrali z kómy. Niekto zavolal mojim kamarátom lekárom, vraj – zmena osobnosti. Povedali: „Poslala vás do…? To nie je zmena osobnosti, ona tam posielala aj politikov!“. V skutočnosti som sa prebrala a nemala som žiadnu osobnosť. Diagnóza znela: strata pamäti a identity. Nevedela som, aké jedlá mi chutia, či rada čítam, aká hudba sa mi páči. Nič som si nepamätala. Ani to, aká som bola.“
Spomienky sa začnú objavovať postupne. Niektoré vyvolá podvedomá vôňa, známe gesto, iné sa vrátia ako morská vlna, ktorá prinesie dávno zabudnutý odkaz vo fľaši. „Pred nehodou som najčastejšie používala angličtinu, no prvé cudzie slová, ktoré sa mi začali vracať, boli v ruštine. V piešťanskom rehabilitačnom centre ADELI, kde so mnou intenzívne pracovali, totiž pracujú špecialisti z bývalého ZSSR.“ Prebudený spáč potrebuje hlavne podnety, podnety, podnety…
Dva roky strávené v rehabilitačných zariadeniach
„Najhoršia nie je strata pamäti, ale ťaživá predstava, že budete na obtiaž. Dva roky som žila v medzisvete. Nevedela som si predstaviť, čo bude, keď z doliečovákov pôjdem domov. Ako sa tam vôbec dostanem? Ako budem fungovať? Sestry žijú v zahraničí, otec je chorľavý dôchodca… Našťastie, priatelia sa okolo mňa zomkli. Z množstva priateľstiev nevydržalo iba zopár. A nemali to so mnou vôbec ľahké. Nezvládala som to. Bola som zlá, zúrivá sama na seba, že to sama nedokážem, vyznievala som ako konflikná osoba. U nás vieme výborne rozhýbať telo, ale nikto nerehabilituje emócie. Po kóme vám nikto nič nepovie, neexistuje edukácia o tom, čo sa s vami môže diať. Kóma ma pripravila o časť spoločenského chápania. IQ bolo v poriadku, ale nevedela som byť zdvorilá či empatická. Nerozumela som dvojzmyslom. Prekvapovalo ma divadlo spoločenskej komunikácie a nechápala som jej zmysel, naopak ma rozrušovala. Na míle som vycítila pretvárku. Mala som pocit, že som spala sto rokov.
Či som kómou aj niečo získala? Naučila ma pokore. Predtým som bola zbrklá, prostoreká, prchká, teraz mám lepšie sebaovládanie. Kóma vyzerala ako najľahšie miesto na svete. Odkedy zomrela mama, smrti som sa nebála, ale mala som pred ňou rešpekt… Pamätám si ticho, tmu, vzduchoprázdno. Moje telo nevážilo ani gram. Celé plávalo v pocite, že mi je neskutočne dobre. Videla som priateľov, ako sa za mňa modlia. Vraj bolo šťastím, že som v kóme nevidela mamu. Asi by som sa nevrátila.“
Druhá šanca. Nový začiatok starého života?
„Nový život znamenal celkom nové skúsenosti. Zistila som napríklad, že neviem volať o pomoc. Raz som totiž tak nešťastne spadla s invalidným vozíkom, že som sa nijakovsky nevedela pozviechať. Vtedy som si uvedomila, že prosto nemám potuchy, ako sa volá na ratu. Tak som tam ležala a skúšala si rôzne verzie: Pomóc! Pomóc? Poooomóóóóc!“ Keď ľudia vidia človeka na invalidnom vozíku, často predpokladajú, že okrem telesného postihnutia má automaticky aj mentálny postih. Prípadne očakávajú, že bude zúbožený, zakríknutý, pripravený s vďakou prijať ich súcitné pohľady. Ak by ste túto nevyžiadanú blahosklonnosť chceli skúšať na Moniku, radšej si to dvakrát rozmyslite. „Piešťanský zázrak“ jej nehovoria náhodou.
„Neurológ, ktorý ma ošetroval v centre ADELI, nechcel veriť vlastným očiam, keď videl, ako som sa za dva roky rehabilitácie zlepšila. Tvrdil, že za to môže moja pevná vôľa a zmýšľanie športovca. Pred nehodou som trénovala kickbox, hrala squash a zmysel pre tvrdý tréning mi ostal. Všímajte si, ako to robia športovci: tvrdo na sebe pracujú, keď nevládzu, ešte trochu potlačia a keď to už naozaj nejde, doprajú si prestávku. Ale po nej sa zasa pustia do tréningu. Športová myseľ znamená, že sa len tak ľahko nevzdáte. Ide proste o prekonávanie prekážok.“
Okamih víťazstva
Tak ako s narastajúcim vzrušením sledujeme víťazný výkon športovca, sledovali ošetrovatelia Monikine prvé kroky v špeciálnom kozmickom obleku v centre ADELI. Rekordných desať metrov chôdze bez akejkoľvek opory však ona sama pokladá iba za prvé štádium tréningu. „Už som sa zmierila s tým, že vysoké podpätky nosiť nebudem. Mojím snom je hrať opäť squash.“ Ak sa nabudúce niekde dočítate o žene, ktorá vstala z invalidného vozíka a vbehla na squashové ihrisko, jej meno už budete poznať.
Monika Ščevovichová pracovala ako asistentka v televízii Markíza, redaktorka spravodajstva vo VTV, redaktorka agentúry SITA, ekonomická redaktorka v Národne obrode a v Hospodárskych novinách, reportérka TA3 a neskôr JOJ, investigatívna redaktorka týždenníka Plus 7 dní. V roku 2010 vydala s Rolandom Kyškom knihu Slovenský sen o dvadsiatke slovenských milionárov. Po autonehode začala opäť pracovať v internetovej redakcii denníka Plus jeden deň, v Hospodárskych novinách a neskôr ako mediálna poradkyňa vydavateľstva MedMedia.
