Blog(Zdroj foto: Stock.adobe.com)
Medzi týmito dvoma prístupmi je totiž zásadný rozdiel. Kým prvý ničí životy, druhý ich zlepšuje.
Dokážete ten rozdiel rozoznať?
Čo je ľútosť, a čo je súcit?
Ako vyzerá ľútosť
Ľútosť je podľa mňa tou najhoršou vecou, akú môže človek s postihnutím zažiť, a to z mnohých dôvodov. Predovšetkým – je extrémne ponižujúca. Ľudia nad nami pri prvom pohľade zalamujú rukami, plačú a nariekajú:
„Chúďatko! Aké je to strašné, že nemôže chodiť!“
„Ach, tá/ten iste žije v neustálych bolestiach.“
„Jej/Jeho život musí byť peklo na zemi.“
„Určite nemôže byť šťastná/ý. Taká tragédia!“
Týmto lamentovaním znehodnocujú celú našu existenciu, pretože predpokladajú, že cítime iba jedinú emóciu – utrpenie. Žiadna radosť, úspech, zábava, priateľstvo, láska či nebodaj šťastie.
O tom, že tieto pozitívne emócie v skutočnosti bežne cítime, nechcú ani počuť. Namiesto toho sa na nás silene usmejú a povedia:
„Ale isteže. Musíš si také veci hovoriť, aby si to všetko vydržal/a.“
Pre tých, ktorí nás ľutujú, teda nie sme plnohodnotnými ľudskými bytosťami, a to iba preto, že vyzeráme, hýbeme sa, alebo žijeme inak ako zdraví ľudia.
Aj vás niekto podceňuje? Napríklad vrcholoví športovci?
Ak vám nedochádza, prečo je to nesprávne, predstavte si olympijského športovca. Ten by vám, teda bežným zdravým ľuďom, pri každom stretnutí vážne hovoril:
„Vy ste hrozné chúďatká, že nedokážete tak rýchlo behať a vysoko skákať, ako ja! No čo to už len máte za život?!“ Nezdalo by sa vám to ponižujúce?
Toto je veľmi podobná situácia. Vy máte iné limity, ako vrcholoví športovci, a ľudia s postihnutím majú iné limity, oproti vám. Ale to je všetko, čo sa týka rozdielov medzi nami.
Ak ste sa dokázali vcítiť do tejto situácie, máte s nami súcit. Zo súcitu vzniká pochopenie, z ľútosti poníženie.
Bojujeme s vašou ľútosťou, nie s našou diagnózou
Z ľútosti vyplýva aj množstvo ďalších, vážnejších druhov ponižovania. Niektorí zdraví ľudia sa totiž z vlastnej iniciatívy rozhodnú, že nám zlepšia ten náš „katastrofálny život“, aby sa sami stali hrdinami. A tak sa k nám začnú správať, akoby sme neboli schopní žiadnej samostatnej činnosti či myšlienky.
Ale najprv – najprv z nás urobia bojovníkov. Začnú nám hovoriť, akí sme neuveriteľne silní, a ako všetko, čo sa nám postaví do cesty, nepochybne prekonáme. Myslia si, že nám tým dodajú sebavedomie, ktoré, podľa nich, máme hlboko pod bodom mrazu. Veď ako by to mohlo byť inak? Nie sme predsa schopní ničoho iného, okrem snahy o prežitie.
Samozrejme, že to je celkom inak. Aj my máme pestrú zásobu schopností a dôležitých cieľov. Takisto je nezmyslom pojem „bojovník“ – veď ako my už len bojujeme?
Viete, čo je moja najväčšia fyzická námaha? Snažím sa o to, aby mi nevytekali sliny z úst. To vám je napínavý boj!
Ľútosť a lži, nie sú hrdinstvom
Zvláštne na tom je, že hoci sme podľa týchto ľudí takí nezlomní, zároveň sa k nám správajú, akoby sme boli z porcelánu. Urobia všetko, aby nám ani náhodou nemohli ublížiť, inak by sme sa iste zrútili.
To z ich pohľadu znamená, že sa s nami rozprávajú ako s deťmi, alebo ako s niekým, kto nevníma realitu okolo seba, a tak ho môže hocikto oklamať. Napríklad mňa, aj všetko okolo mňa, oslovujú zdrobneninami:
„Peťka, Petruška, teraz si síce na vozíčku, ale raz ti nožičky začnú fungovať.“
Podobne vám vychvália akýkoľvek výtvor či názor (až do nebies), aj keď je to úplný „odpad. Už si máme chystať poličku na Nobelove ceny v každej kategórii.
Skrátka, skúšajú nám nahovoriť, že sme tí najmúdrejší, najtalentovanejší a najkrajší ľudia na planéte. Pretože, podľa ich pomýlenej logiky, sa v našom strachuplnom živote musíme držať jedine falošnej nádeje.
Priateľstvo s nami nie je dobrý skutok. Ani ak sme osamelí
A počas tohto všetkého sa títo ľudia tvária, že sú našimi skutočnými priateľmi. Veď kto by dobrovoľne trávil čas s človekom s postihnutím? Hnus, nikto, obetujú sa teda sami.
Lenže, keď už nie je o čom klamať, keď príde rad na bežná medziľudská konverzácia, dôjdu im slová. Oni si nemyslia, že máme čo povedať k akejkoľvek téme.
Namiesto toho sa raz deň-dva spýtajú: „Ako sa máš? Čo si dnes robil/a?“ Akoby si spĺňali nejakú kvótu.
Ale sami na tieto otázky neodpovedia
Boja sa totiž, že keby povedali, že sa majú dobre, ublížili by nám, pretože my sa nikdy nemáme dobre (teda podľa nich). A ešte keby povedali, že boli na prechádzke s partnerom! Človeku, ktorý sa nemôže prechádzať, a ktorý už vôbec nemôže byť ľúbený! Tým by ťa rozhodne zničili.
Samozrejme, náš osud je jedine v ich rukách, nie v našich vlastných. Toto ľutovanie je urážlivé, pretože predpokladá, že nevieme rozoznať očividné klamstvá a nedokážeme nadviazať normálne priateľstvá.
Ako ľútosť ničí životy
Ľútosť má však aj dlhodobé dopady. Keďže sa k nám zdraví ľudia oveľa častejšie chovajú ako k chudáčikom, než ako k rovnocenným, mnohí z nás napokon rezignujú na hľadanie dôstojnosti.
Nadobudneme pocit, že nech robíme čokoľvek, nedosiahneme pravý úspech alebo úprimný vzťah. A tak sa postupom času začneme báť každého, kto sa k nám naozaj začne správať ako k rovnocennému. Dovtedajšia drvivá prevaha ľútosti nás totiž „presvedčila“, že to nemôže byť úprimné.
(Ľútosť takto bežne ničí životy).
Aký je rozdiel medzi ľútosťou a súcitom?
Možno si hovoríte, že tí ľudia, ktorí jednajú na základe ľútosti, predsa len majú dobré úmysly. Nie – tu si mýlite ľútosť so súcitom. Súcit je čosi úplne iné.
Pri súcite je potrebné, aby ste nás vnímali ako komplexné bytosti, rovnako ako vnímate zdravých ľudí. Súcit totiž znamená pochopenie. A to je zároveň dôvod, prečo sa so súcitom stretávame tak zriedka.
Nechceme od vás, aby ste ignorovali všetko negatívne okolo nás. Nechceme ani, aby ste ignorovali ktorúkoľvek súčasť našich životov. Keď si myslíte, že je pre nás niečo náročné, spýtajte sa, či to tak naozaj je. Ďalej sa riaďte našimi odpoveďami.
Chcete mať s nami súcit? Stačí, keď nás prestanete ľutovať
Súcit znamená – podať pomocnú ruku. Pretože áno – niekedy nás trápi zlý fyzický stav. A niekedy aj ten psychický. A niekedy obidva naraz. Niekedy nás trápi aj niečo, čo ide úplne mimo nás. A niekedy nás netrápi vôbec nič.
V každom prípade, sami vždy vieme najlepšie, čo v danej chvíli potrebujeme. Potrebujeme súcit. Ak sa teda môžete akokoľvek pričiniť o to, aby bolo menej diskriminácie a bariér medzi nami, urobte to. Bude to prejav súcitu, nie ľútosti.
Článok „Ľutujete ľudí s postihnutím? Alebo s nimi súcitíte? Prečo potrebujú súcit?“ vznikol v spolupráci s blogerkou webu ŽivotPlnýSmagie.
