Blog(Zdroj foto: AdobeStock.com)
Eutanázia je búrlivá téma, ktorá zasahuje spoločnosť v plnom rozsahu. Povedať, že vytvára tábory priaznivcov a odporcov, je celkom výstižné.
Z tohto dôvodu nepovažujem za jednoduché, písať o eutanázii objektívne a hľadať spoločnú reč, dokonca riešenie pre obidve „bojujúce“ strany.
Veľmi vyhranené názory a predsudky totiž znemožňujú konštruktívny dialóg a vzájomné pochopenie, čo robí z eutanázie čierno-bielu tému. Navyše, pri argumentovaní sa vyťahujú jednoznačne extrémne protipóly a spor sa tým prehlbuje.
My sa teraz pokúsime odložiť predsudky a vypočujeme si obe strany. Ale najmä, pozrieme sa na tému eutanázie podrobnejšie – na jej definíciu, význam, medicínsky pohľad, riziká, aj dopad na spoločnosť.
Prvé kroky k eutanázii
Eutanázia nie je témou len posledných rokov, ale sprevádza ľudstvo už pomerne dlho. Niektorí autori dokonca uvádzajú, že história eutanázie siaha do najstarších ľudských spoločenstiev. Čo však vieme s určitosťou povedať, medicína nám v 19. storočí priniesla anestéziu.
V roku 1870 istý Samuel Williams navrhol použiť chloroform a ďalšie silné lieky nielen na zmierňovanie bolestí v smrteľnom štádiu choroby, ale aj na úmyselné ukončenie pacientovho života. Tento nový pohľad vyvolal búrlivé a rozsiahle diskusie.
Prvé pokusy o zavedenie a legalizáciu eutanázie, ako predčasného a úmyselného ukončenia ľudského života, sa uskutočnili v USA v rokoch 1905 – 1906. Tieto snahy boli zamietnuté veľmi jednoznačne. V štáte Ohio bol návrh zákona o legalizácii eutanázie zamietnutý pomerom hlasov 79 ku 23.
Prvé masové praktizovanie eutanázie prinieslo až obdobie druhej svetovej vojny. No v nacistickom Nemecku to zobrali z úplne iného konca – realizovali program masovej likvidácie ľudí, údajne zameraný na elimináciu duševne chorých.
Tento krutý prístup poukázal na veľké možnosti zneužitia medicínskych praktík pre politické, či ekonomické zámery. Dá sa povedať, že tento precedens vo veľkej miere ovplyvnil naše chápanie slova „eutanázia“.
Ako definuje eutanáziu moderná medicína?
Slovo eutanázia je gréckeho pôvodu a popisuje dobrú alebo tichú smrť. V starovekom Grécku takto chápali pokojné ukončenie života. Vo svojej podstate však eutanázia zahŕňala medicínske postupy starostlivosti o zomierajúcich a tíšenie bolesti pred smrťou.
Moderná medicína popisuje pri eutanázii pasívnu a aktívnu formu. Občas sa toto delenie kritizuje ako príliš umelé, no je nevyhnutné pre potreby právneho systému a následné trestnoprávne skúmanie. Taktiež sa ukázalo, že treba prísne rozlišovať vyžiadané a nevyžiadané formy eutanázie.
Medicína sa spolu s trestným právom zaoberá ešte možnosťou nepriamej eutanázie, ale tiež eutanáziou v jej pôvodnom význame – ako uľahčenie zomierania a tíšenie bolesti v terminálnom štádiu choroby.
Nezabúdajme teda, že eutanázia vo svojom pôvodnom (gréckom) význame popisovala postupy pre tichú a pokojnú smrť, nie úmyselné ukončenie života. A tento prístup môže v niektorých prípadoch nielen zlepšiť zdravotný stav človeka, ale aj oddialiť jeho smrť.
Aktívna eutanázia
V posledných rokoch sa v súvislosti s eutanáziou čoraz častejšie spomína pojem asistovaná samovražda. Práve tento spôsob eutanázie je predmetom diskusií, pričom v mnohých krajinách spadá do trestnoprávneho konania o úmyselnom usmrtení človeka. Z hľadiska právnej terminológie ide o naplneniu skutkovej podstaty trestného činu vraždy.
Inými slovami, pri vykonaní aktívnej eutanázie dôjde k vražde. Pri aktívnej eutanázii totiž lekár cielene usmrtí terminálne chorého pacienta. V prípade, že pacient vysloví žiadosť o ukončenie svojho života, hovoríme o aktívnej vyžiadanej eutanázii. Ak sa pacient nevyjadril, že si želá zomrieť, a lekár napriek tomu cielene ukončí jeho život, ide o aktívnu nevyžiadanú eutanáziu.
Pasívna eutanázia
Smrť, spôsobená pasívnou eutanáziou, je priamym dôsledkom choroby pacienta. Medicínska terminológia hovorí, že z pohľadu osoby, ktorá vykonáva zdravotnú starostlivosť o pacienta, ide o takzvané úmyselné nekonanie.
Čo to znamená v praxi?
Necháme chorobe voľný priebeh, bez akýchkoľvek liečebných prostriedkov, ktoré by mohli smrť čiastočne oddialiť. Podmienkou však je, aby sa pacient jednoznačne vyjadril, že si neželá liečbu, alebo ju chce prerušiť.
Podľa slovenského zákona máme právo na takéto konanie, pretože každú liečbu musíme podložiť informovaným súhlasom pacienta. To znamená, že ak pacient odmietne liečbu, lekár nie je trestnoprávne stíhaný za jej neuskutočnenie, a teda za následnú smrť človeka.
Oveľa komplikovanejší problém nastáva, ak pacient nie je pri vedomí, alebo zo zdravotných dôvodov nie je schopný oboznámiť lekára so svojim rozhodnutím ohľadom ďalšej liečby, alebo o jej ukončení. Vtedy sa skúma, či môže súhlas udeliť zákonný zástupca, prípadne či nie je možnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti bez súhlasu pacienta.
Ak dôjde ku smrti vplyvom pasívnej nepriamej eutanázie, teda bez výhradného súhlasu pacienta o nevykonaní liečby, môže sa to z pohľadu zákona posudzovať ako vražda, pokiaľ sa zistí, že lekár úmyselne opomenul nejaký liečebný postup, s cieľom usmrtiť pacienta.
Nepriama eutanázia
Táto forma eutanázie predstavuje veľmi tenkú hranicu medzi úmyselným ukončením života a správnym lekárskym postupom pri tíšení bolesti a uľahčením terminálneho štádia smrteľne chorého človeka. Prečo „tenká“ hranica?
Mnohí pacienti prežívajú v poslednom štádiu choroby veľké bolesti a nereagujú na bežné lieky. V takom prípade lekári obvykle volia veľmi silné liečivá, tzv. opioidy. Tieto sú však známe tým, že pacient si na ne postupne buduje toleranciu, takže lekári musia neustále zvyšovať dávky.
Navyše, opioidy majú celkový tlmiaci účinok aj na dýchanie a krvný obeh. Práve tento účinok nevieme presne odhadnúť. Riziko smrti teda narastá spolu so zvyšujúcimi sa dávkami. Lekárska etika, spoločnosť, a taktiež zákon však považuje toto riziko za akceptovateľné a postup tíšenia bolesti za správny, pretože v súčasnej dobe neexistuje iná alternatíva.
Sami vidíte, že hranica medzi nepriamou eutanáziou, spôsobenou dlhodobým podávaním opioidov, a aktívnou eutanáziou, keď lekár na žiadosť pacienta urýchľuje smrť, je veľmi tenká a niekedy ťažko rozlíšiteľná.
Asistovaná samovražda
Tento pojem začína v súčasnosti naberať na „popularite“. Ide o situáciu, keď pacient v terminálnom štádiu choroby síce o možnosti predčasnej smrti neuvažuje, ale na podnet svojho okolia nakoniec privolí. Lekárska etika a slovenská legislatíva takýto postup odsudzuje, dokonca priamo postihuje.
Prečo sa tak prísne posudzuje „nahováranie“ na eutanáziu? Pacient v terminálnom štádiu je často psychicky labilný, a preto je náchylný, prispôsobiť svoje zmýšľanie nátlaku okolia. A v takom prípade sa už nedá hovoriť o slobodnom rozhodnutí človeka, ale o jeho manipulácii, vedúcej k smrti.
Súboj morálnych a etických názorov
Eutanázia je v mnohých krajinách jednoznačne postavená mimo zákon. Napriek tomu sa vedú početné etické a morálne spory na túto tému. A prečo tento neutíchajúci boj?
Uvedomme si, že ide o ľudský život. Hraničná situácia medzi existenciou a utrpením človeka je obrovskou dilemou. Navyše, spoločnosť zatiaľ nie celkom chápe dosah legalizácie eutanázie v jej aktívnej forme.
Aby sme však lepšie porozumeli obidvom znesváreným stranám, pozrime sa na hlavné argumenty „za“ a „proti“. Ich závažnosť posúďte sami.
Priaznivci eutanázie
Ľudia, ktorí sa zastávajú eutanázie, používajú prevažne argument o skrátení utrpenia človeka. Tento dôvod, akokoľvek negatívne posudzovaný, vychádza zo súcitu a empatie voči smrteľne chorej osobe. Takisto možno uvažovať o uľahčení situácie pre najbližšiu rodinu, ktorá nevidí východisko z neriešiteľného stavu.
Avšak nie všetci zástancovia eutanázie majú v rozhodujúcich chvíľach života nezištné zmýšľanie. Dokonca sa môžu „schovávať“ za ušľachtilý motív eutanázie, a pritom sledovať svoje vlastné ciele a záujmy, nezriedka komerčné. Z túžby po majetku, môžu eutanáziu využiť ako „vhodné“ riešenie zložitej ekonomickej či spoločenskej situácie.
A teraz tí druhí
Napriek tvrdeniam zástancov eutanázie o zaostalosti odporov a ich prehnane konzervatívnom pohľade na túto problematiku, musíme poznamenať, že nie všetci odporcovia sú aktívnymi členmi nejakej cirkvi. Mnohí majú veľkú úctu k ľudskému životu, považujú ho za taký jedinečný, že o ňom odmietajú rozhodovať v zmysle predčasného ukončenia. A to ani v prípade veľkého utrpenia.
Odporcovia eutanázie hovoria o tom, že život sa nekončí v momente veľkého utrpenia, ale až keď sa život naozaj dovŕši. Takýto pohľad na život môže pôsobiť pre niekoho necitlivo a tvrdo. V náboženskej, u nás kresťanskej tradícii, je však život chápaný ako dar od Boha, ktorý máme chrániť a starať sa oň, o niečo zverené, a nie o nadobudnuté bohatstvo.
Na druhej strane, žijeme v sekulárnej spoločnosti, kde náboženstvo nerozhoduje o zákonoch spoločnosti. Preto ak je odmietanie eutanázie výlučne náboženskou pohnútkou, dialóg so zástancami eutanázie viazne. Ľudia, ktorí eutanáziu principiálne zavrhujú, musia hľadať iné formy komunikácie.
Na zamyslenie
Odhliadnuc od aktuálneho morálneho nastavenia spoločnosti a jej názorov na problematiku eutanázie, je tu jedna závažná otázka pre každého z nás:
Kam až ľudstvo zájde, ak niektoré oblasti morálky a vnímania ľudského života posunie za isté hranice? Môže sa stať niečo zlé?
Nuž, odpovede možno nájsť v histórii. V rukách totalitného štátu je možné všetko. Navyše, v súčasnosti je omnoho ťažšie rozlíšiť, ktorý štát je naozaj demokratický. A dokonca ani toto nie je žiadna záruka. Veď mnoho prípadov neoprávnenej eutanázie sa udialo práve v demokratických spoločnostiach.
