Podobne ako mnoho iných pacientov s chronickým ochorením, aj pani A. chcela zostať v anonymite. U jedných je to z obavy o stratu zamestnania, u iných hrdosť. Predstava súcitných pohľadov je pre veľa ľudí neznesiteľná – hlavne nebyť na obtiaž, hlavne nech ma neľutujú.
„Keď som išla k lekárovi, všimol si, že som celá akási roztrasená. Tras som registrovala už skôr, ale pripisovala som to stresu v práci a ťažkostiam v rodine. Od detstva som mala dosť pohnutý život. Nevlastný otec mi dal poriadne pocítiť, že nie som jeho, manžel sa správal hrubo, moja práca účtovníčky vo veľkom podniku je veľmi náročná na zodpovednosť a dôslednosť a neustále zmeny zákonov ju robia ešte náročnejšou. Skrátka som si myslela, že toľké napätie sa muselo v niečom prejaviť – a u mňa to bolo tou rozochvenosťou. Nikdy by mi nenapadlo, že za tým môže byť choroba.“ Je zaujímavé, že z rozprávania s inými relatívne mladými parkinsoničkami som mala podobnú skúsenosť – viaceré si prvé príznaky ochorenia vysvetľovali ako dôsledok stresu a napätia v rodine.
Nie je lekár ako lekár
Liečba pani A. ani po pár dňoch nepomáhala, celá sa chvela, nedokázala ísť bez držania sa niečoho. „Doteraz na to nerada spomínam. Lekár sa hneval, aká som nemožná. Vyriešila som to tak, že som prešla k inému odborníkovi, MUDr. Petrovi Valkovičovi, ktorý sa ma ujal na bratislavských Kramároch. Pravdupovediac, neviem, ako by som skončila bez jeho starostlivého prístupu,“ zdôrazňuje pacientka. Vraví, že diagnózou sa jej zmenil život. A druhýkrát, keď jej lekár dobre nastavil liečbu.
Prejavy tohto ochorenia sú rôznorodé a lekári musia neraz dobre zvažovať kombináciu liekov. K prejavom ochorenia patrí nielen tras, ale aj problémy so zažívaním, zápcha, ťažkosti so stabilitou tela. „Do kaviarní alebo reštaurácií nechodím. Vziať do ruky šálku a polovicu pri tom neporozlievať mi znie ako sen. Na firemných večierkoch už roky nejem, lebo by mi bolo trápne brať si jedlo s takými roztrasenými rukami. Nehovoriac o tom, že by aj tak zrejme skončilo na zemi. Na dovolenke som nebola celý život a keby som aj teraz mala ísť na liečenie, asi by som sa cítila nemožne, že si bez pomoci nenaložím, navyše ťažko prehĺtam,“ zdôveruje sa pani A.
Práve ťažkosti s prehĺtaním sú u parkinsonikov časté. Lekár problém vyriešil používaním transdermálnych náplastí. Účinná látka preniká do tela kožou, z „nálepky“ o čosi väčšej ako zápalková škatuľka. Náplasti obsahujú rôzne dávky účinnej látky rotigotín a neurológ tak môže postupne nastaviť ideálnu dávku, ktorá je pre pacienta najvhodnejšia. „Mám raňajší rituál: umyjem sa, poutieram, a keď je pokožka suchá, nalepím si dve náplasti podľa môjho vlastného systému – pravá paža, ľavá paža a tak postupne po dňoch aj stehná, ramená, pravá a ľavá strana brucha a krížov. Každý deň si miesto na náplasť mením podľa tejto zaužívanej schémy. Na náplasti je vidno, či je čerstvo nalepená, alebo sa celodenným nosením trochu opotrebovala. Pri dlhodobom ochorení je dodržiavanie systému dôležité. Parkinsonovu chorobu beriem ako súčasť života a teším sa z každého dňa, keď zažijem niečo príjemné.“
