Depresia je stav charakterizovaný pocitmi smútku, skleslosti, malomyseľnosťou. Jedným z častých prejavov depresie je anhedónia – neschopnosť prežívať radosť, a to ani z vecí, ktoré predtým chorého bavili.
Môže aj vás postihnúť depresia?
Pani Alena bola skalopevne presvedčená, že jej sa to stať nemôže – mala zmysluplnú prácu, oddaného manžela, s ktorým vychovávala syna. Život ako zo škatuľky.
Skúsená zdravotná sestra by tiež tvrdila, že ju depresia nezdolá, pretože predsa dokáže rozpoznať jej prvotné príznaky, a určite by našla spôsob, ako sa jej vzoprieť. Realita však bola celkom iná.
Depresia prichádza potichu
„Začalo sa to maličkosťami, ktoré som nemala silu urobiť. Napríklad, v práci som vždy mala veci upratané, chorobopisy zoradené, odložené. A jedného dňa som sa pristihla, ako sa pozerám na kôpku pacientskych kariet, ktoré prosto nevládzem uložiť, hoci v ten deň nebol zhon. Prestala som nosiť šperky, unavovalo ma skladať si ich na noc, a ráno sa nimi opäť krášliť. Keď som prišla z práce domov, nedokázala som uložiť tašku na zvyčajné miesto, ale nechala som ju kdesi pohodenú.“
Prvé príznaky depresie sú nenápadné, a postupne sa začínajú ovíjať okolo pacienta ako jemná pavučina, ktorá ho čoraz silnejšie zväzuje. Ak človek trpiaci týmto problémom včas nevyhľadá pomoc odborníka, môže sa stať, že neskôr na to nebude mať dosť síl.
Predstierala som, že problém neexistuje
S odstupom času sa pani Alena pýta spolu so mnou – ako je možné, že nikto z okolia si nevšimol, že je niečo v neporiadku?
„Začala som sa vyhýbať ľuďom, pretože som nevládala držať krok s ich zabehaným rytmom. No vždy som si našla dobrú výhovorku. Skvelým krycím manévrom bol telefón, lebo na krátky čas som dokázala predstierať veselý hlas,“ približuje pacientka, ktorá sa s depresiou trápi už šesť rokov.“
Záblesky zlepšenia vždy vystriedali dlhé obdobia postupného zhoršovania jej stavu. Napokon upadla do beznádejného pocitu, že jej niet pomoci. Strácala pojem o čase, všetko plynulo ako spomalený sivý film. Nepociťovala hlad, nevládala vstať do práce, bočila od rodiny, zvyčajný rytmus sa obmedzil na najnutnejšie činnosti.
„Keby mi v tých najhorších fázach nepriniesla mama navarené jedlo, neviem, čo by som rodine položila na stôl. Pravdepodobne by som si ani nespomenula, že už je obed, či večera, že treba naplniť chladničku.“
Postihnúť môže kohokoľvek z nás
Čo bolo spúšťačom depresie? Pani Alena doteraz nepozná príčinu – jej život bol v mnohých ohľadoch bezproblémový. Depresia sa doň vkradla drobnými krôčikmi, a zaberala čoraz viac miesta.
„Nemáte sa komu zdôveriť, pretože – čo povedať? Že nevládzem? Každý povie – tak sa najedz. Že ma premkne úzkosť, keď mám ísť von z domu? Povedia – čoho sa bojíš, veď to nič nie je.“
Pocit osamelosti s problémom, ktorý prosto nejde vyriešiť, stav ešte viac zhoršuje. Svetlo na konci tunela neprichádza. Nie je dnes, a nie je ani zajtra. Zvuky otupievajú, veci strácajú význam.
„Podľa toho, aké pocity opisovali onkologickí pacienti, zdá sa mi, že únava spojená s depresiou je veľmi podobná tej po chemoterapii. Na rozdiel od nich sa však zo mňa vytrácala chuť žiť a viera, že sa to niekedy zlepší.“
Nad rozvláčnym problémom zlomil palicu aj jej psychiater…
Iskierka nádeje
Ako to už býva, všetko zlé je na niečo dobré. Pani Alena vymenila lekára, a sivým mrakom, ktorý už roky nosila nad hlavou, prenikol prvý lúč svetla. Objavil sa prvý človek, ktorý uveril, že sa jej dá pomôcť.
„Najhoršie asi bolo, keď predchádzajúci lekár bagatelizoval môj problém, keď ma nevypočul, nevypytoval sa. Depresia totiž paralyzuje aj v tom, že človek nemá energiu na to, aby sa bránil, aby bol aktívny, a ozval sa, keď niečo nie je v poriadku.“
Zmena lekára jej prospela vo viacerých ohľadoch – na rozsiahly chorobopis sa niekto pozrel novými očami, motivoval pacientku k tomu, aby vlastnými slovami popisovala svoj stav, k dispozícii už bola novšia liečba.
Pani Alena ešte nemá odvahu uveriť, že zlepšenie bude postupne gradovať, a že bude trvalé. Po našom rozhovore si však uvedomujem, že tak, ako sa depresia nenápadne vkradne do života človeka, tak aj mizne malými krokmi. Je preto dobré, všímať si detaily: pacientka súhlasila s dohovoreným rozhovorom, prišla načas, dokázala svoje pocity a problémy pomenovať, občas sa usmiala. Pri liečbe depresie a anhedónie je preto vhodné oceniť aj takéto malé úspechy, a najmä – nezastať.
O depresii sme sa porozprávali aj MUDr. Janou Bahledovou z Psychiatrickej ambulancie vo Zvolene.
Dá sa pomôcť ľuďom, ktorí trpia depresiou, alebo anhedóniou už niekoľko rokov, a pomaly stratili nádej na zlepšenie?
Určite je to možné. Je však potrebné, aby takíto pacienti, alebo ich blízki, vyhľadali pomoc, pýtali sa na možné postupy, aby sa prosto o problém zaujímali.
Ak depresia pretrváva dlhý čas, povedzme roky, ale nedochádza k zlepšeniu, je možné uvažovať o zmene liečby. Hoci existujú určité odporúčané postupy, každý pacient je individualita, a môžu mu vyhovovať iné dávky liečiva, alebo úplná výmena lieku za iný. A, samozrejme, stav je potrebné priebežne kontrolovať.
Na rozdiel od liekov proti bolesti, antidepresíva sú špecifické tým, že ich účinok sa neprejaví hneď. Od pacienta sa teda vyžaduje trpezlivosť. Kedy však prekročí hranicu, a je dobré uvažovať o zmene?
To závisí od prípadu k prípadu. Ak ale máte na mysli prípad, že zlepšenie nenastalo ani po rokoch, dá sa predpokladať, že by malo nastať prehodnotenie liečby. Prirodzene, treba brať ohľad na to, že niekedy pacient sám nemá silu, aby sa aktívne dožadoval alternatívnych riešení.
Jeho okolie zasa nemusí vedieť, ako mu pomôcť. V rámci svojich laických možností sa iste snažia, ako najlepšie vedia. Radia, urob to, či ono, nerozumejú, prečo to chorý nevládze spraviť – veď je to také ľahké. Navyše, človek s depresiou nemá nejakú telesnú chybu, ktorou by sa dala vysvetliť jeho nemohúcnosť. Keď máte pri sebe niekoho s barlou, chápete, že treba spomaliť tempo – ale u mladého človeka s depresiou?
Čo by sme mohli my, laici, urobiť, aby sme pomohli človeku s depresiou? Mali by sme byť nástojčiví, mali by sme ho vytiahnuť medzi ľudí, motivovať k nejakým aktivitám, alebo, naopak, mali by sme rešpektovať jeho limity?
Určite by sme ho nemali nútiť, ale, naopak, nejako pozitívne motivovať, možno mierne presviedčať. Nie však nasilu. Tiež treba mať stále na pamäti, že to, čo sa nám zdá jednoduché, preňho také nie je. Ísť medzi ľudí do obchodného centra a obzerať si tovar vo výkladoch je pre jednu ženu príjemnou zábavkou, pre inú hororom. Je preto dobré, zamerať sa na také aktivity, o ktorých vieme, že sa im náš blízky rád venoval.
Pozvoľné prechádzky v prírode majú spravidla pozitívny účinok, nemali by ale nadmerne vyčerpávať. Bagatelizovanie problému, s tým, že „poď, veď je to ľahké“, môžu človeku v depresii spôsobiť dokonca zhoršenie stavu. Takéto komentáre ešte viac zvýrazňujú, že s ním niečo nie je v poriadku – ak nezvláda takéto „ľahké“ veci, zjavne opäť zlyháva.
Rozhodne by som teda vynechala vety typu „nič si z toho nerob“, „stane sa, nič to“, „veď o nič nejde“, „to prejde“ a podobne. Neprimerané odľahčovanie človeka s depresiou ešte viac ubíja. Čo spravidla funguje, je primeraná pochvala, ak sa podarí nejaké zlepšenie.
Aj bežné denné aktivity si zaslúžia ocenenie. Napríklad, že pripravil skvelé jedlo, že zvládol prechádzku… Zvyčajne pomáha aj to, ak si vopred naplánujeme presný program dňa. Vtedy je potrebné, brať ohľad na to, že človek s depresiou nemá toľko energie ako zdravý. Plánovanie by malo nechať dosť času na konkrétne aktivity.
Na konci dňa je dobré prehodnotiť, ktoré úlohy sme dokázali splniť, oceniť úspech, a zbytočne sa nezameriavať na to, čo sme nezvládli. Tie je dobré „prejsť“ – s tým, že nabudúce sa pokúsime, zvládnuť to lepšie.
Čo môže pre zlepšenie urobiť pacient – v rámci svojich možností?
O význame dôsledného užívania liekov sa napísali celé traktáty, a platí to aj v tomto prípade. Ak pacient neužíva lieky podľa dohody s lekárom, nie je možné, dobre vyhodnotiť ich účinnosť – či je potrebné liek zmeniť, alebo iba upraviť jeho dávkovanie.
Pri kontrole u lekára preto treba byť čo najviac úprimný. Je pochopiteľné, že pacienti nemôžu mať prehľad o najnovšom medicínskom vývoji – preto je občas dobré, hovoriť s lekárom aj o tom, či sú k dispozícii nejaké moderné preparáty, ktoré by možno nemali také vedľajšie účinky, ktoré chorého nejako obmedzujú.
Ilustračná fotografia
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 1. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
