Parkinsoniáda je športové podujatie pre ľudí s Parkinsonovou chorobou. Pestuje vôľové vlastnosti a vieru vo vlastné schopnosti, a to prostredníctvom pravidelného pohybu a športu. Po piatich úspešných ročníkoch, ktoré sa uskutočnili v Českej republike (na Morave, v Dubňanoch pri Hodoníne), sa autor myšlienky a hlavný organizátor Jan Škrkal rozhodol parkinsoniádu „pustiť“ do sveta. Štafetu prevzala Spoločnosť Parkinson Slovensko, ktorá prvý augustový víkend usporiadala v kúpeľnom meste Piešťany 6. ročník Parkinsoniády. O rozhovor a zhrnutie športovej udalosti sme požiadali Zuzanu Michalkovú (na snímke vpravo) z organizačného tímu SPS.
Po prvýkrát sa medzinárodné športové podujatie Parkinsoniáda uskutočnilo mimo „rodné“ Česko. Bolo ťažké pripraviť ho na Slovensku?
Vieme, že latka bola postavená veľmi vysoko, ale aj napriek tomu sme sa do toho pustili. Predošlých päť parkinsoniád sa uskutočnilo v moravských Dubňanoch (okres Hodonín). Otcom myšlienky usporiadania športových hier pre parkinsonikov je pán Jan Škrkal. Po piatich rokoch bolo rozhodnuté, že šiesta parkinsoniáda bude putovná, a uskutoční sa na Slovensku. A my sme povedali: „Áno!“
Čo na vás čakalo a čo vás neminulo pri organizovaní takéhoto náročného podujatia?
Na toto podujatie sme sa pripravovali celý rok. Prvý kontakt s vedením mesta Piešťany sa uskutočnil 6. septembra 2012. Niektoré záležitosti sme vyriešili ihneď, s niečím sme počkali. Ten rok však bol náročný, bolo nutné myslieť na mnoho vecí. Dočkali sme sa pomoci, bez nej a bez dobrých ľudí by to nešlo. A ja aj touto cestou ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli. Pomohli dobrej myšlienke a pomohli Spoločnosti Parkinson Slovensko.
Môžete priblížiť Parkinsoniadu 2013 v číslach? Koľko účastníkov prišlo, koľko bolo súťaží, koľko medailí ste rozdali?
Súťažilo sa v 8. disciplínach. Na podujatí sa zúčastnilo 250 účastníkov, z toho bolo 158 súťažiacich. Súťažili handicapovaní športovci zo štyroch krajín. Okrem slovenských športovcov sa do bojov zapojili parkinsonici z Čiech, z Poľska a Rakúska. Víťazom celého podujatia bolo Česko, slovenskí parkinsonici sa umiestnili na druhom mieste, tretie bolo Rakúsko a štvrté Poľsko. Pre naše farby sme vybojovali 16 medailí, z toho máme
4 zlaté, 4 strieborné a 8 bronzových.
Podujatie osobnou účasťou podporila aj ministerka zdravotníctva, pani Zuzana Zvolenská. Čím ste si ju získali?
Pani ministerka prišla s minimálnym meškaním, aj napriek tomu, že toto športové podujatie sa konalo v sobotu, v Piešťanoch, a zahájenie hier bolo naplánované na 8. hodinu rannú. Viem si predstaviť, aký nabitý program može mať ministerka zdravotníctva, kde všade ju volajú, koľkí s ňou chcú hovoriť. A práve preto si cením jej účasť na otvorení 6. parkinsoniády. Ako sama povedala, parkinsonici ju oslovili ako prví. Bolo to minulý rok, pri príležitosti Svetového dňa Parkinsonovej choroby, kedy prijala predsedníčku a podpredsedníčku SPS. Tohto roku sa to zopakovalo, takže si myslím, že o našej chorobe vie dosť. Strávila s parkinsonikmi už pekných pár chvíľ, a ako som to vycítila i z rozhovoru s ňou, myslím si, že dvere pre nás budú u nej vždy otvorené. A to je potešujúce. Mám radosť aj z toho, že som s ňou osobne mohla hovoriť. Mala som dostatočný priestor na to, aby som si s ňou pohovorila o našich problémoch, ale i z pohľadu sestry. Vie o mojom bývalom pracovisku, otvorili sme viac tém. Z daného vyplýva, že kontakt s parkinsonikmi pani ministerka má, a bude len na nás, aby sme si tie vzťahy i naďalej udržali. Bude to prínosom pre obe strany, som o tom presvedčená.
Nabitý športový program v horúcom dni. Ako sa vám, členke organizačného výboru, popritom všetkom darilo ešte aj súťažiť?
Podarilo sa to vďaka obetavým ľuďom, našim priateľom, dobrovoľníkom, ktorí nás – organizátorov zastúpili, a my sme aspoň na chvíľu zabudli na starosti, ktoré takéto podujatia sprevádzajú. Za čo im patrí veľké poďakovanie. Mne sa podarilo obhájiť z minuloročného šampionátu „zemiakovú“ medailu v stolnom tenise žien. Avšak v takej tvrdej konkurencii je pre mňa 4. miesto veľmi cenné – musela som si ho doslova vydrieť.Moje súperky boli dobré pripravené – na zápas s Rakúšankou som nastúpila s patričným rešpektom. Minulý rok ma kolegyňa z Rakúska „pripravila“ o bronz, tohto roku by ma moja prehra posunula ešte nižšie, a to som nesmela dopustiť. Musím však povedať, že to bol vyrovnaný zápas, a aj dodatočne som mojej súperke vyjadrila uznanie.
V bowlingu som opať bojovala o bronz. Minulý rok som skončila štvrtá, tento rok som túžila po lepšom umiestnení. Súťaž bola vyrovnaná, sledovali sme si vzájomné hody, očami kontrolovali monitor. Finále bolo dramatické, víťazka do poslednej chvíle nebola jasná. O prvé a druhé miesto sa zviedol tuhý boj medzi Slovenskom a Českom. Ja som bojovala o tretiu priečku – a úspešne. Nakoniec môžem s hrdosťou povedať, že sa nám v ženskom bowlingu ušlo pekné 2. a 3. miesto.
Máte už prvé spätné väzby o podujatí? Aké sú?
Písali a ďakovali mnohí. Reakcie sú pozitívne, i keď ako organizátor viem, že tých chýb bolo viac. Avšak treba si uvedomiť aj tú skutočnosť, že kto tvorí organizačný tím. Sú to chorí ľudia, ktorí síce sršia optimizmom, ale predsa ide o pacientov. A ako pacienti sme niekedy v lepšej forme, no inokedy to nestojí veľmi za reč. Máme právo aj na zlý deň. Aj takíto sme my. Na druhej strane však vieme zatnúť zuby, a to, čo sme si zaumienili, aj splníme. A ak sa pridajú z radov neparkinsonikov pomocné ruky, tak sme schopní priam zázrakov. Verím, že sa na drobné chyby zabudne, a ostane v nás dobrý pocit z vykonanej práce a radosť zo spoločného stretnutia. Prípravám sme venovali hodiny a hodiny, a mysleli sme na našich priateľov, aby boli čo najspokojnejší. Chcem veriť, že sa nám to aspoň sčasti podarilo.
Kto bude ďalším pokračovateľom tejto úspešnej tradície?
Bude to s najväčšou pravdepodobnosťou opäť Parkinson Slovácko o.s., na čele s pánom Škrkalom.
