Tieto slová o krutých paradoxoch neľahkého života venoval Ludwig van Beethoven 19. októbra 1815 grófke Márii Erdödy, postihnutej nevyliečiteľnou chorobou a stratou jediného syna. Ako liečivý balzam na zranenú dušu jej venoval aj dve sonáty pre violončelo, opus 102. „Nemám nijakých priateľov,“ poznačil si v intímnych zápiskoch. Nevieme, či sa grófke zveril, že už načisto ohluchol.
Zázračné dieťa z repnej záhrady
Rod Beethovenovcov pochádza z Holandska a „van beethoven“ vraj znamená „z repnej záhrady“. Starý otec Ludwig sa v roku 1733 usídlil v Bonne ako hudobník na dvore kurfirsta Klementa Augusta, prezývaného „Klement Rozmarný“, pre jeho lásku k hudbe, divadlu a všetkým druhom umenia. Vnuk Ludwig sa neraz s láskou zahľadel na portrét deda v zelenom plášti a barete, s peknou, vážnou a rumennou flámskou tvárou. Najmä vtedy, keď otec Johann naňho v opitosti kričal, aby do úmoru cvičil na klavíri. Surový a panovačný Johann týral aj svoju ženu Máriu Magdalénu, ktorá napriek chatrnému zdraviu starostlivo udržiavala poriadok a lásku v rodine. Otec Johann bol zle platený radový hudobník, ktorý sa nádejal, že zázračný klavirista Ludwig prinesie rodine toľko peňazí ako W. A. Mozart. Článok v miestnych novinách to potvrdzoval: „Trinásťročný Ludwig van Beethoven hrá na fortepiano s pozoruhodným nadaním… Ak bude tento mladý génius pokračovať, ako začal, nepochybne z neho vyrastie druhý Mozart!“
Samoľúby neokrôchanec versus úslužný dvoran
Keď sa stretnú dvaja géniovia, ako boli básnik J. W. Goethe a skladateľ L. van Beethoven, je len otázkou času, kedy to medzi nimi zaiskrí, hoci si jeden druhého veľmi vážia. Spisovatelia R. Rolland aj É. Herriot zhodne uvádzajú, že v júli r. 1812 lekári odporučili vtedy už slávnemu Beethovenovi liečbu v českých kúpeľoch Teplice, kde ho predstavili básnikovi Goethemu, ktorý žasol nad jeho nadaním, ale zároveň ho zarazilo jeho čudáctvo, hrdosť, ba až prchkosť. Udalosť, čo ich rozdelila, opisuje Beethoven takto:
„Včera, keď sme sa vracali z prechádzky, stretli sme cisársku rodinu… Goethe sa pustil môjho ramena, aby sa mohol postaviť na kraj cesty… Nemohol som ho prinútiť spraviť čo len jediný krok ďalej. Narazil som si teda klobúk na hlavu, pozapínal som si zvrchník a vykračoval som si s rukami za chrbtom priamo do hlúčka… Princovia a dvorania urobili špalier; vojvoda Rudolf zdvihol klobúk predo mnou a pani cisárovná ma prvá pozdravila… Veľkí páni ma poznajú… Bolo mi zábavou pozorovať, ako procesia defiluje pred Goethem. Stál na kraji cesty hlboko zohnutý a s klobúkom v ruke. Vymydlil som mu potom hlavu, nič som mu veru neodpustil…“
Weimarský radca Goethe to komentoval: „Beethoven je, žiaľbohu, úplne neviazaná osobnosť. Má síce pravdu, ak pokladá svet za hnusný, no tým ho neurobí pre seba ani pre druhých príjemnejším. Musíme ho však ospravedlniť a poľutovať, pretože stráca sluch.“ Hoci Beethovenovu hudbu obdivoval, obával sa, aby ho nepripravila o duševný pokoj.
Tajomstvo nesmrteľnej milenky
Neskrotný Beethoven s hrivou ako lev a zachmúreným výrazom neraz vystrašil Viedenčanov pri stretnutí na prechádzkach v „božej záhrade“, čiže v prírode, ktorá ho veľmi inšpirovala. Preto v prepchatých vreckách fraku stále nosil notový zápisník, konverzačný zošit a načúvaciu trubičku. Rozložitý a ramenatý muž s kostnatou tvárou poznačenou kiahňami a s výraznou bradou a čeľusťami ako stvorenými na lúskanie orechov mal však sivomodré oči, v ktorých sa zračila dobrota.
Jeho žiak Carl Czerny, ktorý ho ako dieťa videl r. 1801 niekoľko dní neoholeného a s divou hrivou, oblečeného do kabáta a nohavíc z kozej srsti, si myslel, že sa stretol s Robinsonom Crusoeom. Beethoven po prekonaní kiahní musel od mlada nosiť okuliare a nestály výraz jeho očí napodiv očarúval mladé dámy. R. Rolland jeho pohľad prirovnáva k očiam „bambina z Botticelliho obrazu Svätej rodiny, z ktorých už možno vyčítať budúcu tragédiu…“ Jeho vzťahy k ženám však boli veľmi čisté, ba až puritánske, hoci v ňom prebudili obrovskú vášeň a náruživosť. Neustále bol smrteľne zaľúbený, sníval o šťastí, no to ho hneď sklamalo a nasledovalo utrpenie. Veľkú lásku ku Giuliette Guicciardiovej zvečnil v roku 1802 v sonáte Mesačný svit, op. 27.
„Spoznal som milé, čarovné dievča, ktoré ma ľúbi a ktoré i ja ľúbim!“ O rok sa jeho koketná, detinská a sebecká láska vydala za grófa Gallenberga a Beethoven znovu kruto pocítil zradnosť svojej choroby a materiálnej biedy. V máji 1806 sa mu opäť zjavilo šťastie a zasnúbil sa s Giuliettinou sesternicou – Teréziou von Brunswick. Milovala ho už ako dievča, keď ju vo Viedni učil hrať na klavíri. Zaľúbenci prežili v Dolnej Krupej pri Trnave v rodnom sídle Brunswickovcov nádherné chvíle.
„Jedného nedeľného večera za mesačného svitu si Beethoven sadol ku klavíru. Spočiatku len ľahko improvizoval. Potom udrel niekoľko basových akordov a pomaly, slávnostne a tajomne hral pieseň od Johanna Sebastiana Bacha. ,Ak mi chceš svoje srdce dať, tak mi ho tajne daj, aby naše spoločné myšlienky nikto nemohol uhádnuť…‘ Jeho spev a pohľad ma prenikali, až som zacítila život v celej plnosti!“ V záhadnom liste „Nesmrteľnej milenke“ vyznáva vášnivo svoju lásku: „Môj anjel, moje všetko, moje ja… Nech ma akokoľvek veľmi ľúbiš, predsa ja Ťa ľúbim väčšmi!“
Terézia Brunswicková, ale aj jej sestra Jozefína a ich sesternica Giulietta boli Ludwigove lásky – ktorej z nich však napísal v roku 1812 ceruzkou desaťstránkový list? Spočiatku pravidelné písmo sa postupne rozsýpa a na konci je takmer nečitateľné, takže ledva prečítame záver: „Maj sa dobre… ó, ľúb ma vždy… nezapri nikdy najvernejšie srdce Tvojho milovaného L. Večne Tvoj – večne moja – večne svoji!“
Toto vyznanie súvisí s Appassionatou, ktorú pravdepodobne dopísal v Dolnej Krupej… Nijaká milovaná žena nedostala taký nádherný a dôverný hudobný list plný iskrivej krásy a lásky. Veď talianske appassionato znamená: vášnivo, zanietene, náruživo!
Sedebat et bibebat
„Sedel a popíjal,“ utrúsil latinskú formulku ako diagnózu doktor Maltaffi. Beethovenovo nemierne požívanie liehovín bolo prekliatym dedičstvom po otcovi. Správa doktora Wawrucha z 20. mája 1827 prináša lekársky pohľad na posledné Beethovenove dni života. Statočne bojoval najmä so svojou hluchotou, ktorá súvisela s matkinou tuberkulózou. Lekári mu už v roku 1796 diagnostikovali katar Eustachových trubíc, neskôr prudký zápal stredného ucha, ktorý vinou zlého liečenia prešiel na chronický katarálny stredoušný zápal. Nikdy však úplne neohluchol a lepšie vnímal hlboké zvuky ako vysoké. Traduje sa, že na sklonku života používal drevenú paličku, ktorej jeden koniec zasunul do skrine klavíra, druhý medzi zuby, a tak komponoval. Len vďaka silnej telesnej konštitúcii a najmä hlbokej viere vo svoj talent a poslanie umenia premohol zúfalé myšlienky na samovraždu:
„Človek sa nesmie dobrovoľne rozlúčiť so životom, kým ešte môže niečo dobré vykonať… Musím po sebe zanechať, čím ma duch inšpiruje a čo mi prikazuje dokončiť. Veď sa mi zdá, ako by som bol napísal len niekoľko nôt!“
Toto napísal tri roky pred svojou smrťou, keď sa po pľúcnych ťažkostiach prejavili poruchy trávenia a krvného obehu. Dr. Wawruch vo svojej správe konštatuje: „Po ôsmich dňoch prechodného zlepšenia som ho našiel strhaného, so žltačkou po celom tele… Triasol sa skrivený bolesťou, ktorá kmásala jeho vnútornosti.“ Čoskoro lekár konštatuje stázu (nahromadenie) krvi v pľúcach, Laennecovu atrofickú cirhózu (stvrdnutie pečene), vrcholiacu vodnatieľku (ascitus) a edém (opuch) dolných končatín. Netuší, že úbohého génia trápia na smrteľnej posteli ploštice!
Beethoven zomrel 26. marca 1827 počas snehovej búrky, za burácania hromu, pričom ešte stihol povedať: „Koniec komédie…“
Objímam vás, milióny!
Ctitelia Beethovena tvrdia, že bol najväčším a najlepším priateľom tých, čo trpia. Prijímajú od neho odvahu a jeho hudba pôsobí ako osviežujúci oceán vôle a viery. Francúzsky spisovateľ Romain Rolland napísal: „Beethoven je prírodná sila… nešťastný, chudobný, chorľavý a osamotený človek, vtelená bolesť, ktorému život odmieta radosť, vytvorí si Radosť sám, aby ju daroval svetu!“ V mohutnej 9. symfónii, d mol po prvý raz zaznel ľudský hlas: štyria sólisti a zbor spievajú známu „Ódu na radosť“ od nemeckého básnika Friedricha Schillera, ktorá oslavuje myšlienku bratstva medzi ľuďmi.
Tisíce Viedenčanov vyprevádzali na poslednej ceste veľkého muža a počuli v Schillerových veršoch Beethovenov hlas. Verili mu, ako veria jeho posolstvu aj dnešní obyvatelia zjednotenej Európy, ktorým sa stala hymnou. Beethovenovo prajné objatie však zahŕňa celé ľudstvo, lebo stále znie nad zemeguľou ako nebeský ochranný a povzbudivý hlas.
