Pochádza z Prahy, po štúdiu na konzervatóriu hrá v rôznych divadlách. Poznáme ho hlavne z televíznej obrazovky, bodoval vo filmových Kameňákoch režiséra Zdeňka Trošky. Prinášame vám on-line rozhovor s českým populárnym hercom a zanieteným chovateľom koní, Václavom Vydrom.
Účinkovanie vo svetlách reflektorov. Bolo vám blízke už v rannom detstve?
Vôbec nie. Keď som bol asi v 5.triede, prišli do školy filmári, a hľadali deti do nejakého filmu. Vtedy mi to rodičia zakázali. Myslím si, že urobili dobre. K herectvu som dostal, až keď som urobil skúšky na konzervatórium. To som mal 15 rokov. Inak ma rodičia, pochopiteľne, do divadla brávali: videl som mnoho predstavení z rôznych miest v zákulisí. Ale keď sa ma – ako dieťaťa -príbuzní pýtali, čím by som chcel byť, nikdy som nepovedal, že hercom. Bol to hasič, ošetrovateľ v ZOO, neskôr výtvarník alebo spisovateľ. No, a vidíte, ako to dopadlo…
Ste z hereckej rodiny, manželka je herečka. Zvyknete v súkromí improvizovať?
No, myslím si, že život sa nedá naskúšať a nalinkovať. Je to vždy z veľkej časti improvizácia. A to s tým, či je rodina herecká, alebo nie, nesúvisí.
Úrazy a bolesti. Aké miesto zohrali vo vašom živote?
Tak, pár úrazov som v živote mal. Nemám to rád, pretože som človek, ktorý potrebuje byť neustále v pohybe. Tiež nemám rád bolesť. No, ale kto má, že? Úraz je pre mňa vždy trochu varovaním. Aby som zvoľnil. Zastavil sa, a možno sa i zamyslel (úsmev). Je dôležité, naučiť sa počúvať telo, a rozumieť mu. Pred pár dňami som pomáhal známym nakladať kone do vozíka, a pri všetkej opatrnosti mám zlomené rebro. Ale i to sa môže stať.
Prehry a výhry vo vašom živote. Sú pre vás lekciami, pozeráte sa na ne dnes inak?
Sú to skúsenosti. Nikdy som v živote nič neľutoval. I keď ma to, povedzme, práve v tú chvíľu strašne štvalo alebo bolelo. Ako hovorievala kedysi moja mama na javisku, slovami Eržiky Orbánové z Kočičí hry: „…keby som mala svoj život začať znova, nežila by som inak. Áno, dobrý život to bol…“
Peniaze, emócie a manipulácie. Čo vás vie vyviesť z rovnováhy, a čo vás obchádza?
Peniaze potrebujem, musím ich zarábať, a viem ich utrácať. Emóciám sa v živote vyhýbam, zdržujú ma. Manipulácie neznášam, rovnako ako intrigy, závisť a nečestnosť.
Byť pravdivý, súcitný, a vydržať. Nachádzate sa v tom? Sú ľudia takto nastavení?
Snažím sa o to. Do ľudí nevidím, ale trochu sa obávam, že tento „ideál“ sa veľmi nenosí…
„Dostali“ vás kone, jazdíte bez sedla, uzdy, „naboso“… Ste v tom v Česku prvý?
To je dlhá história. Svojho prvého vlastného koňa som si zaobstaral pred 15-timi rokmi. Potom prišli ešte ďalšie tri kone. Začal som jazdiť bez uzdy – nechcel som už dávať svojim „kamarátom“ železo do papule. Neskôr som odložil i ohlávku, a cez problémy s kopytami mojej prvej kobyly a jej žriebätka som sa dostal ku konceptu „celistvej starostlivosti o kone“ , ako ho spracovala nemecká veterinárka, Dr. Hiltrud Strasserová. Prečítal som jej knižku, usporiadal prvý seminár v Čechách, angažoval sa pri prekladoch a publikovaní ďalších prác, absolvoval som dvojročné školenie na ošetrovateľa kopýt. Organizoval som ďalšie semináre a školenia, spoluzaložil Inštitút celistvej starostlivosti o kone, o.p.s. , a pochopiteľne som zariadil pre svoje kone taký život, aby prostredie, v ktorom sú, zodpovedalo ich fyziologickým potrebám. Prvý som určite nebol, možno jeden z prvých. Len je ma viac vidieť, a to je dobre. Myslím si, že teraz, po tých pár rokoch, už je nás omnoho viac. A som presvedčený, že to je do budúcnosti jediná správna cesta, ako žiť s koňmi, a dopriať im v našom súžití šťastný a zdravý život.
Ľudia a kone. Kedy si neporozumejú, kedy môžu byť v súlade? Poznáte ich jazyk?
Je to podobné, ako vo vzťahoch medzi ľuďmi. Základom je vzájomná dôvera. Človek by mohol mať určitú výhodu vo svojej inteligencii a schopnosti myslieť, pokiaľ tieto prednosti použije. Kôň zase vo svojej intuícii, v citlivosti a inštinktoch. Je potrebné, naučiť sa kone „čítať“. Oni majú svoj jazyk, svoje spôsoby vyjadrovania. My musíme premýšľať, ako im dať najavo, čo po nich chceme, tak, aby nám porozumeli. A kone tú snahu porozumieť nám majú. Väčší problém býva s koňmi, ktoré sa už niekedy v ľuďoch zásadnejšie sklamali, a naučili sa reagovať neadekvátne. Tam treba byť ďaleko viac o krok vpred. O svojich štyroch koňoch môžem povedať, že si veľmi rozumieme, a poznáme sa.
Hipoterapia pre pacientov. Ako vie pomôcť kôň, a ako sa postarať o pohodu koňa?
Kôň môže pomôcť veľmi. Ako psychicky, tak aj fyzicky. Chce to dôsledný dohľad, aby sám bol zdravý, a vo fyzickej i psychickej pohode. A to je možné len pri naplnení jeho prirodzených potrieb. To znamená – život v stáde, vo voľnom ustajnení, a to 24 hodín denne. Žiadne železo v papuli, ani na nohách. A jeho kopytá majú byť ošetrované tak, aby mohli naplno plniť svoju funkciu.
On-line poradňa pre „koníčkarov“ na vašej webke. Ktoré témy sú frekventované?
V podstate tie, o ktorých som hovoril. Jazdenie bez uzdy a bosé kopytá. Občas ma zaskočí nenávisť a zaslepenosť, s akou niektorí ľudia na tieto témy píšu, ako uvažujú. Ale to je asi sprievodný jav pri akýchkoľvek zmenách, a obzvlášť pri tých, ktoré sa týkajú zmeny spôsobu myslenia, skostnateného storočnými „tradíciami“.
Václav Vydra v 13. komnate. Chcete uviesť niečo, čo v televízii neodznelo?
Myslím si, že som o sebe už skoro všetko povedal. Snáď len, že by som koňom všeobecne veľmi prial, aby ľudia tou zmenou myslenia prešli čo najskôr. A prajem to asi nielen koňom…
Fotografie: on-line archív Václava Vydru
