Takmer neuveriteľných päťdesiat rokov života je rozdiel medzi najstaršou a najmladšou členkou občianskeho združenia Turčianske Venuše. Členská základňa tohto združenia, ktoré podáva pomocnú ruku ženám po onkologických operáciách prsníka v turčianskom regióne, sa od jeho vzniku strojnásobila a v tomto roku do jeho radov patrí už 93 žien. Predsedníčku občianskeho združenia Turčianske Venuše, PhDr. Želku Brozmannovú sme požiadali, aby nám ešte viac priblížila jeho činnosť.
Pani predsedníčka, ako vzniklo Vaše občianske združenie Turčianske Venuše a aké boli jeho začiatky?
Občianske združenie Turčianske Venuše nevzniklo na zelenej lúke. V Martine prakticky hneď po založení Ligy proti rakovine SR vznikol jej klub Venuša, a to vďaka obetavým zdravotníckym pracovníkom MUDr. Stanislavovi Fabušovi, jednému z prvých ústredných organizátorov Ligy, a zdravotnej sestre Anne Giretovej, úspešne prekonávajúcej onkologické ochorenie. Sympatické na ich čine bolo hlavne to, že od začiatku stavali na konkrétnych, neformálnych, skutočne osožných aktivitách a začali ženy združovať pozývaním na hodinu pravidelného plávania v osobitne vyhradenom čase na krytej plavárni. Bolo to mimoriadne šťastné rozhodnutie a som rada, že táto plavecká tradícia sa zachovala dodnes. Zabezpečenie krytej plavárne pre naše členky stále patrí k našim prioritám. V posledných rokoch nám pri tom vychádza v ústrety i mesto Martin – z jeho fi nančného príspevku uhradíme štvrťročné nájomné. O ten zvyšok peňazí sa už musíme usilovať samé, ako sa dá. Zatiaľ sa darilo…
Vráťme sa však ešte k začiatkom Vášho združenia. Ako viem, museli ste riešiť aj niektoré dôležité otázky…
Občianske združenie Turčianske Venuše vlastne vzniklo transformáciou Klubu Venuša v Martine po súhlase okolo tridsiatich jeho vtedajších členiek, a tiež súhlase Ministerstva vnútra SR 24. augusta 2001. Viedli k tomu jednak priaznivé podmienky pre vznik občianskych združení a presvedčenie, že takto organizované budeme môcť viac urobiť pre naše členky, pretože naša pomoc bude adresnejšia a operatívnejšia. V neposlednom rade zavážilo aj to, že sa v Martine schyľovalo k rozpadu pobočky Ligy proti rakovine, čo sa neskôr skutočne aj stalo a taký stav trvá dodnes. V takej situácii sme si chceli vyskúšať svoje sily. (Nevylučujem ani istý terapeutický prínos tohto rozhodnutia, veď si tak naše členky mohli dokázať, že napriek vážnemu ochoreniu „na to ešte majú“.) Zároveň sme si ale uvedomovali, že je nevyhnutné byť v úzkom kontakte s Ligou proti rakovine, nezriekať sa istých odborných, ale tiež spoločenských a ekonomických garancií, ak to myslíme naozaj dobre. Preto sme krátko nato požiadali o kolektívne členstvo. V takom vzťahu sme doteraz.
