Keď tridsiatnika na vrchole fyzických i duševných síl postihne „choroba starých mužov“, ako mnohí (a tak trochu nesprávne) rakovinu prostaty prezývajú, je to preňho šok a vážny zásah do života. Nepríjemná diagnóza už nejedného mladého muža zaskočila natoľko, že podľahol skepse a prestal sa zaujímať o svoj život i ľudí naokolo. Tým sa však často sám obral o nádej na uzdravenie. Viktor HORJÁN (36), slovenský činoherný a muzikálový herec, známy predovšetkým svojím účinkovaním v nekonvenčnom divadle GUnaGU, pozná rakovinu dôverne. Bojoval s ňou niekoľko rokov, a hoci v tejto chvíli nad ňou vyhráva, nepoľavuje, aby jej nedal možnosť vrátiť sa. Otvorene nám vyrozprával, čím sa v najťažších chvíľach povzbudzoval, ako sa na rakovinu pozerá on sám, a ako sa ňou nikdy nenechal znechutiť.
Viktor, ako si sa dozvedel, že si vážne chorý?
„Tušil som to od začiatku, ako sa objavili prvé príznaky. Krvácanie zo stolice, bolesti pri vyprázdňovaní a krv v semene – to by presvedčilo každého. Každopádne som s tým pomerne rýchlo šiel k lekárovi. No že je to až také vážne, to mi hneď nenapadlo. Na rakovinu som ani nepomyslel.“
Ako vyzeralo to krvácanie? Objavovalo sa často?
„Krv bola v každej stolici, v každom ejakuláte… Vedel som niečo málo o zlatej žile, no bolo mi jasné, že toto asi nebude ten prípad. Keď z vás odchádza veľmi tmavá, akási „stará“ krv, to už je zle-nedobre, a nesmiete váhať ani chvíľu.“
Ťažká diagnóza sa v tvojom prípade, žiaľ, potvrdila…
„Áno, ibaže nie hneď. Najprv to vyzeralo „len“ na zápal prostaty. Šok, že ide o rakovinu, prišiel až po niekoľkých týždňoch.“
Ako si túto správu prijal?
„Na začiatku prišla krátka hystéria, čo je asi normálne: rakoviny sa zľakne každý. Už len to slovo „rakovina“ je odporné. Navyše, v mojom najbližom okolí, v širšej i bližšej rodine, na ňu zomrelo priveľa ľudí: obidvaja starí rodičia z otcovej strany a pod. Teda aj ja mám genetický predpoklad pre túto chorobu.“
Povedal si hneď na začiatku niekomu, že si chorý?
„Netajil som to. A hlavne, nemyslím si, že byť chorý, je nejaká hanba. Dokonca som to cítil ako svoju povinnosť voči niektorým ľuďom. Najmä k tým, ktorým na mne záleží − rodičom, mojej sestre, bližším kamarátom. A oznámil som aj v našom divadle GUnaGU, že mám takúto chorobu, a že sa liečim, a že pravdepodobne budem mať také obdobia, keď mi bude zle, a nebudem môcť hrať. Ale toto sa vlastne nikdy nestalo.“
Nikdy si teda počas svojej choroby neodvolal predstavenie?
„Nie, počas choroby som vždy mohol hrať, a nikdy som nezrušil predstavenie alebo inú profesionálnu povinnosť. Možno som mal len šťastie, pretože boli dni, keď mi bolo naozaj zle, a nemohol som ani vyjsť z bytu. No predstavenie som nikdy neodriekol, to je fakt.“
Keby sme to obrátili – mal si aj také dni, že si si ani raz nepovedal: „som vážne chorý“?
„Podarilo sa mi „mať“ aj takéto dni, a aj niekoľko takých dní za sebou. Paradoxne v čase, keď som sa už liečil, som totiž začal pracovať ako tréner v posilňovni. Musel som ísť za svojím klientom, a nemal som čas myslieť na to, že nie som zdravý. Hoci túto chorobu nemožno celkom ignorovať, snažil som sa o to, a prehlušoval som ju prácou alebo fyzickou aktivitou. Nechcel som byť doma medzi štyrmi stenami, a premýšľať, čo sa práve deje v mojom tele, pretože samota takéto myšlienky priťahuje. A kto sa tým začne do hĺbky zaoberať, to už je prejav pasivity. Pasívny prístup nie je dobrý. Zaujimavý je len aktívny postoj.“
Je to také jednoduché, nepoddať sa porazeneckým pocitom?
„Nie, nie je to ľahké, súhlasím. Chápem, že niekto je na tom tak zle, že keď mu oznámia, čo mu je, tak je úplne paralyzovaný. Ale – žiadna polievka sa neje taká horúca, ako sa navarí. Keď sa človek ukľudní, dostane sa z prvotnej hystérie, a dá si povedzme kávu alebo malý štamperlík, pochopí, že odteraz si musí veci presne zatriediť. Toto je osobný život, toto práca a toto liečba. Človek s rakovinou musí dochádzať na liečbu, keďže sa chce z toho dostať, a to je všetko, čím sa má zaoberať. Neuvažovať o tom viac, než je nutné, lebo aj tak žiaden laik ničomu z toho nerozumie. Samozrejme, sú určité rozhodnutia, ktoré musí človek lekárom odsúhlasiť, a vtedy by nemal mechanicky prikyvovať, ale inak nemá zmysel sa v chorobe veľmi vŕtať. Toto nie je cesta.“
Prijal si chorobu ako životnú výzvu?
„Vyznie to možno zvláštne, ale ja som to vnímal ako nejakú skúšku na vysokej škole. Aj tam boli predmety, ktoré som neznášal – ako každý, kto niekedy chodil do nejakej školy. V škole sa vždy nájde predmet, ktorý človek neobľubuje, ale je nutné, aby svoj odpor prekonal, pretože na konci chce dostať diplom. Ja som si povedal, že chcem mať diplom z toho, že som prekonal rakovinu, ktorú naozaj nemám mať prečo rád, a vytrvalo som šiel za týmto cieľom.“
Máš nejaký trik, ako si dlhodobo udržať pozitívnu myseľ, hoci som chorý? Čo si robil ty, keď na teba náhle doľahla depresia?
„Dôležité je, aby človek mal rád život. Ja žijem rád. Kto nie je na svete rád, ten to bude mať s rakovinou ťažké. Ale keď už sme pri tých trikoch… Áno, nejaké triky si treba nájsť. Napríklad, ja som urobil jeden, priznávam, že dosť „umelohmotný“, herecký. Kedže som užíval lieky, ktoré sa nezlučujú s opaľovaním, a ja som silou-mocou chcel pôsobiť veľmi dobre a zdravo, raz či dvakrát do týždňa som sa nechal v jednom štúdiu postriekať trstinovým cukrom – akože som krásne opálený, a práve prichádzam od mora. To mi veľmi pomáhalo. Bol som síce neuveriteľne zafúľaný, čo mi vadilo, ale nebol som už bledý z choroby, a vyzeral som, že si užívam leto (smiech)“.
Ľudia, ktorí si o tebe prečítali, že si chorý, vtedy asi zapochybovali, či je to vôbec pravda, však?
„Áno, ľudia sa na mňa pozerali, ako dobre vyzerám, ako sa mi prilepšilo, pritom mi vtedy bývalo dosť zle. Navyše, ako hovorí moja kolegyňa – herečka, my by sme si nikdy nemali dovoliť vyjsť medzi ľudí neupravení, lebo by sme mohli sklamať svojho diváka (smiech). Ale okrem toho – načo by bolo dobré, keby som za chrbtom počul, ako zle vyzerám? Áno, niektorí aj spochybňovali, či som vôbec chorý, a či si to celé nevymýšľam, aby som si zdvihol popularitu. Pravda je však taká, že som sa skôr isté obdobie cielene vyhýbal médiám práve preto, že som nevyzeral veľmi vábne. “
Akú úlohu hrala v tomto období tvoja práca?
„Hovorí sa, že rakovina je hyperaktívna, rozpínavá. Človek, ktorý je aktívnejší ako ona, má veľmi slušné šance na vyliečenie, aspoň mne sa tak zdá. Musím ale priznať, že ja som bol vždy workoholik. Môj učiteľ, Jozef Bednárik, mi dokonca raz povedal: „Viktor, ja poznám veľa aktívnych ľudí, ale ty si hyperaktívny“. Asi aj preto som sa dal nahovoriť napr. na Let´s Dance, čo ma mimoriadne bavilo. Mal som totiž taký preplnený program, že som nemal čas myslieť na čokoľvek iné. A večer som ešte hral v divadle, a popritom som začal spievať šansónove pesničky. Je možné, že podobne som prijal aj rakovinu – ako svoju ďalšiu prácu.“
Priznávaš, že dlho „neobsedíš“. Muselo byť pre teba veľmi náročné, keď prišli horšie dni, a ty si bol nútený zostal doma. Ako si „zabíjal“ čas?
„Pozeral som sa na telku. A just len na komédie. Nepozeral som žiadne smutné fi lmy, ani nič ťažké, psychologické. A začal som čítať bulvárnu tlač. Lebo človek sa musí smiať, čo všetko sa tam dočíta. Bohužiaľ, to čítanie bulváru mi už zostalo. Odvtedy nakupujem všetky bulvárne aj módne časopisy, ešte aj tie pre ženy, a v stánku sa len pozerajú, či to myslím vážne (smiech).“
Niektorí ľudia pri vážnej chorobe chytia druhý dych. Bolo to tak aj u teba?
„Áno, mnohí si zrejme uvedomia – ktovie, dokedy tu ešte budem, stihnem ešte niečo urobiť? Je to tým, že hlavne pri rakovine nikto nevie, ako sa to vyvinie. Môžu ti dať pár rokov života, ale aj pár týždňov, a ešte k tomu bez šance na vyliečenie… Ľudia sa potom snažia užiť si posledné chvíle života, keďže sú nútení, a niekedy chorobu prekonajú, a nikto nevie, ako sa to mohlo stať. Mojím veľkým vzorom bola významná slovenská herečka Adelka Gáborova z Nitrianskeho divadla. Veľmi statočne bojovala s rakovinou. Z nemocnice šla rovno na javisko – a z javiska rovno do nemocnice. Vtedy som bol ja ešte zdravý, a netušil som, že raz aj ja budem s rakovinou bojovať, ale keď som ochorel, stále som ju mal pred očami: s akou úžasnou pokorou, ale zároveň aj dôstojnosťou až gráciou prežila posledné mesiace svojho života. V divadle, ktoré milovala, medzi ľuďmi, ktorí ju mali radi. Hoci rakovine nakoniec podľahla, ukázala, ako sa chovať, ako sa nepoddať. Každý človek by mal mať nejaký cieľ. Pre mňa by bolo málo, keby som sa po svete len tak producíroval – ja predsa chcem, aby po mne niečo zostalo, niečo naozaj hodnotné. A každý by mal chcieť, aby tu po ňom niečo zostalo. A je jedno, či si povieme, že chceme po sebe zanechať len v dobrom stave záhradu, alebo napísať dobrý rozlúčkový list.“
Zmenil si počas choroby niečo na svojom stravovaní?
„Zmeniť sa muselo skoro všetko. Celkovo sa odporúča obmedziť živočíšnu stravu, a to sa snažím dodržiavať. Aj keď niekedy, vzhľadom na moje hektické povolanie, zhreším. Kedysi by som si najradšej dal každý deň mäso s mäsom, no teraz ho jem podstatne menej. A pozerám sa už aj na to, o aký výrobok ide – či nie je mastný, slaný. Sladkosti som tiež obmedzil na minimum, lebo tiež nie sú dobré. Najlepšia je zásaditá strava. “
V akom štádiu je v súčasnosti tvoja liečba? Si stále pod dohľadom?
„Napriek tomu, že z najhoršieho som už vonku, chodím na pravidelné prehliadky. Najhoršie sú práve tie prehliadky. Je to raz za tri mesiace, a deň predtým je mi vždy všelijako. Na druhej strane, už sa mi asi dvakrát stalo, že som na kontrolu pozabudol, a lekár mi zavolal, kde som.“
Je teda všetko v poriadku?
„Výsledky hovoria, že áno. Ja sa tiež cítim dobre. A po každej návšteve si poviem, že mám 99%-tnú istotu, že som zdravý.“
Viem, že ťa pravidelne kontaktujú iní pacienti na internete a facebooku. Pýtajú si od teba rady?
„Napriek tomu, že som nateraz rakovinu „odohnal“, určite sa necítim byť odborníkom na ňu. Snažím sa len dodávať ľuďom silu. Áno, ozýva sa mi veľa ľudí. Mnohí potrebujú dostať impulz od niekoho iného. A často im stačí jedna veta. Snažím sa pomôcť každému. Hlavne všetkým opakujem, aby vytrvali, nevzdávali sa, a žili normálne ďalej. “
Čo by si ty – ako pacient – zmenil na súčasnej liečbe rakoviny na Slovensku?
„Nie som lekár, preto k liečbe sa nechcem vyjadrovať. Ale – najväčším problémom sú asi poisťovne. Na jednej strane sa tvárime, akú úžasnú Európsku úniu tu máme, aká sme veľká európska rodina, ale keď si pacient zoženie liek, ktorý u nás zatiaľ nie je na zozname tých odsúhlasených – a nie preto, že by bol škodlivý, ale napr. iba z dôvodu, že ešte nedorazil na náš „trh“ – potom má smolu: poisťovňa mu nič nepreplatí. Počas liečby som minul niekoľko tisíc eur na lieky zo zahraničia. Dokonca som si na to musel vziať pôžičku. Žijem pomerne striedmo, nemám peňazí nazvyš. Toto ma teda asi najviac štve. Je to proti pacientovi, ktorému často ide o život.“
Ďakujem za rozhovor.
