Laicky si ju predstavujeme ako chorobu čudákov, ktorí si rozprávajú sami pre seba, majú halucinácie, veria bludom. To je však iba časť obrazu.
Schizofrenik sa môže javiť aj ako človek vytvárajúci nezmyselné súvislosti, s upadajúcou osobnosťou, vzťahovačný alebo popudlivý.
Rozprávali sme sa so psychiatrom, MUDr. Karolom Hollým zo Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach.
Môžu si takíto pacienti hľadať prácu? Ak áno, majú zamestnávateľovi povedať o svojom ochorení?
Odpoviem ako lekár, ktorý je na strane pacientov: pokiaľ daný pacient so mnou konzultuje, či už je v stave, v ktorom by si mohol hľadať prácu, najskôr sa svojou minulosťou potenciálnemu zamestnávateľovi nepochváli… Lebo väčšina zamestnávateľov má voči psychicky chorým predsudky, a prácu by zrejme nedostal. Pochopiteľne, takéto rozhodnutie sa nedá paušalizovať, a závisí od druhu práce a podobne. Vždy je dôležitá dohoda medzi lekárom a pacientom.
Môže byť niekto hospitalizovaný proti svojej vôli? Súčasný zákon ochraňuje pacienta aj v tom, že ak sa nechce liečiť, môže odmietnuť…
To je rub a líc slobody. Možnosť odmietnuť liečbu slúži aj na to, aby sa ľuďom zbytočne neobmedzovala sloboda. Proti vôli pacienta môžeme niekoho hospitalizovať iba vtedy, ak je nebezpečný pre seba, alebo pre svoje okolie.
Niekedy vieme predpokladať, že v blízkom čase pacient nebezpečný bude, hoci to možno ešte nie je dnes. Určiť túto hranicu je veľmi ťažké. Určitým zabezpečením pred eventuálnym zneužitím je potvrdenie takéhoto rozhodnutia sudcom, ktorý musí osobne prísť a do 48 hodín rozhodnúť.
Treba si uvedomiť, že tento proces nie je jednoduchý. Nefunguje to tak, že manželka môže zavolať na psychiatriu, aby odviezli jej muža, pretože sa pohádali. Ani že sa z ničoho nič v byte objaví dvojica silných chlapov so zvieracou kazajkou, ako to poznáme zo starých českých komédií.
Na základe čoho môže lekár rozhodnúť, či je potrebné daného pacienta hospitalizovať, i keď sám nechce o tom počuť?
Až na mimoriadne výnimočné prípady, musí lekár pacienta osobne vidieť. Pod výnimkou rozumiem veľmi extrémne situácie, keď je samotný popis okolností zrejmý. Napríklad – od polície dostanem hlásenie, že nejaký človek sa polial benzínom, v ruke má zápalky a na rukách deti. Vtedy by bolo nemiestne, zdržiavať policajný zásah tým, že sa osobne vyberiem danú situáciu preverovať. V prípade takéhoto vážneho podozrenia na ohrozenie života, sa s pacientom teda stretnem až v nemocnici.
Súdne potvrdenie rozhodnutia lekára o hospitalizácii, je určitou zábezpekou, že nie každý rodič, ktorý má pocit, že jeho dieťa je nepohodlné, ho môže nechať zavrieť do psychiatrickej nemocnice. Dá sa nejako ovplyvňovať aj priebeh liečby?
Vždy treba zvažovať pomer úžitku lieku a prípadných nežiaducich účinkov. V akútnom štádiu ochorenia, sa pacient darmo bude sťažovať na ospalosť a sucho v ústach. Vtedy je dôležitejšie, že už neohrozuje na živote seba, alebo svojich blízkych. To je akútna liečba.
Po nej nasleduje udržiavacia liečba, ktorá by mala byť relatívne neškodná a dobre znášaná. Tak sa totiž pacient môže vrátiť späť do spoločnosti. Obyčajne je pacient vtedy už v štádiu, keď je možné, dohodnúť s ním určité podmienky užívania lieku, zvážiť závažnosť vedľajších účinkov a podobne. Napríklad staršie typy antipsychotík mohli vyvolávať pseudoparkinsonizmus (trasenie rúk, stuhnutosť svalov a iné). Súčasné moderné lieky už nemávajú takéto vážne prejavy, a ak áno, je možné zvážiť iný liek, kombináciu liekov, iné dávkovanie a podobne.
Pacienti nielen so psychiatrickými, ale aj mnohými inými ochoreniami, nie sú veľmi dôslední v užívaní liekov. Najmä ak ich treba brať viackrát denne. Aká je vaša skúsenosť?
Rovnaká, a preto hádam všetky firmy už vyrábajú lieky s postupným uvoľňovaním. To je veľká výhoda, pretože sa tak udržiava stabilná hodnota lieku v krvi. Tzv. špičky a výpadky hladiny liečiva v krvi totiž nerobia pacientom dobre. U psychiatrických pacientov je navyše riziko, že lieky nebudú užívať dlhodobo, pretože ich pokladajú za nepotrebné.
Sú pacienti, ktorí si uvedomujú svoje ochorenie, a nechcú, aby sa im psychotický stav vrátil. Hovoria si: „Ako som mohol byť taký zbláznený? Ako som si takéto niečo mohol myslieť?“ Avšak sú aj pacienti, ktorí ani po určitom čase nie sú k svojmu ochoreniu kritickí, a nedokážu si priznať, že liek potrebujú. Lieky užívajú určitý čas, kým na nich niekto dozerá, prípadne im hrozia policajti, súdy atď.
Našťastie, býva ich menšina. V prípade, že pacient má ťažkosti s pravidelným užívaním tabletky, existuje injekčná liečba, pri ktorej sa liečivá látka uvoľňuje postupne, počas jedného až niekoľkých týždňov. Jej výhoda je pre pacienta v tom, že nemusí myslieť každý deň na užitie lieku, iba chodí na injekcie, buď raz za dva týždne, alebo za mesiac. Výhoda je tu pre lekára v tom, že má istotu užívania lieku.
Aké šance má schizofrenik, aby sa uplatnili v práci?
Mám pacientov, ktorí sa zamestnali a dobre uplatnili, aj takých, ktorí nie. Niektorí sú 20 rokov bez recidívy, a darí sa im dobre. Ak sa však pýtate na nejakú štatistiku, to ťažko hodnotiť. Ak si zoberieme „zdravú“ populáciu absolventov škôl, mnohí z nich sa neuplatnia v zamestnaní, hoci nemajú žiadne psychiatrické ochorenie. Vplýva na to totiž množstvo faktorov.
Prisudzovať nezamestnanosť iba ochoreniu, by teda nebolo celkom objektívne. Problém je tiež v tom, že posudzovanie psychiatrických pacientov ako invalidných dôchodcov, nie je jednoduché. Telesný hendikep je viditeľný, no duševná choroba až tak (na prvý pohľad) nie. Tak, ako si telesne postihnutí ľudia dokázali vybojovať svoje miesto na slnku, potrebujú aj psychiatrickí pacienti dosiahnuť určité zvýhodnenia. Bohužiaľ, potrebujú, aby to za nich vybojoval niekto iný.
Mohli by pacienti po 20 rokoch bez recidívy prestať s užívaním lieku?
Nie. To som si už odskúšal. Existujú určité štúdie, ktoré sa zaoberajú otázkou, či by niektorí pacienti mohli prestať užívať lieky, ale ich výsledky nie sú jednoznačné. Ak sa pýtate na čísla, dalo by sa povedať, že zhruba polovica pacientov so schizofréniou má akýsi „šťastný“ priebeh ochorenia. To znamená, že liečba prebieha dobre, účinkuje, ich zaradenie späť do spoločenského života prebieha v normále. Väčšinou má na tom vysoký podiel prostredie, z ktorého pochádzajú. Mnohí schizofrenici pochádzajú z prostredia, ktoré nie je podnetné, rodina nie je v poriadku, a tento psychosociálny hendikep je často rozhodujúci pre priebeh celkovej liečby.
V tomto čísle Neuro magazínu uverejňujeme príbeh matky, ktorá dala svojho syna liečiť, napriek jeho nesúhlasu. Za spúšťač synovho ochorenia označila marihuanu a pervitín. Aký je váš názor?
Marihuana je 100 % tester na latentnú schizofréniu. Každý 25. človek v sebe nosí vlohu schizofrénie, každý stý ju má. Práve kvôli užívaniu marihuany, je celkom isté, že si ju pacient spustí. Nie je to iba strašiak, ktorý používajú rodičia.
Pre mňa, ako lekára, je ťažko pochopiteľné, že niektorí, i vzdelaní pacienti, ktorí sa liečia, ťažko prijímajú tento fakt. Sotva sa vyliečia z jednej psychózy, dajú si marihuanu, znovu sa dostavia problémy, a tento cyklus sa zopakuje niekoľkokrát, kým pochopia, že ich problémy sa štartujú práve ňou. Argumentujú tým, že veď aj ich kamarát fajčí marihuanu, a nič mu nie je. Treba im vysvetliť, že marihuana je iba kľúčom, ktorým otvárajú dvere tomu, čo už v sebe nosia. Preto nevieme odhadnúť, u koho schizofrénia prepukne, a u koho nie.
Schizofrénia v skratke
Jej príznaky sa najčastejšie objavujú vo veku medzi 17 – 30 rokov. Často býva neskoro diagnostikovaná, pretože prvé príznaky si rodičia alebo blízki vysvetľujú ako „ťažkú pubertu“. Chorý sa môže javiť ako lenivý, arogantný, introvertný. Rodičia si navrávajú, že tieto zmeny sa dejú pod vplyvom zlých priateľov či užívania nejakých omamných látok.
Tento omyl môže mať pre chorého vážne dôsledky. Prax totiž ukazuje, že u pacientov, ktorí podstúpili vhodnú liečbu už po prvej, akútnej epizóde (zvyčajne ide o kombináciu nízkych dávok antipsychotík a psychoterapie na zvládanie ťažkých situácií a stresu), sa omnoho zriedkavejšie vracajú príznaky schizofrénie, než u tých, ktorých stav sa podcenil, a neliečili sa.
Riziko návratu akútnych príznakov je v prípade neliečených pacientov až 70 %, do dvoch rokov stúpa až na 80 % . Pacienti, ktorí dodržujú liečbu, majú iba 40 % riziko relapsu.
Liečba
Schizofrénia ako taká sa vyliečiť nedá, ale dá sa dobre liečiť. V súčasnosti je k dispozícii viacero účinných liekov, ovplyvňujúcich prejavy schizofrénie.
Základom liečby sú antipsychotiká – ich účinnosť je zhruba 60 % (pre porovnanie: úspešnosť liečby u pacientov so srdcovo-cievnymi ochoreniami je 41 – 52 %). Antipsychotiká sa tradične delia na typické a atypické:
- typické antipsychotiká sú účinné proti tzv. pozitívnym príznakom (bludy, halucinácie), no ich účinok je menší proti negatívnym (strata záujmu, problémy s koncentráciou…) alebo kognitívnym symptómom (nesúvislá reč, poruchy myslenia…). K najčastejším vedľajším účinkom patrí nepokoj, strnulosť, tras, únava, priberanie, a s tým súvisiace metabolické zmeny v tele.
- atypické antipsychotiká majú menej vedľajších účinkov. Účinkujú tak na pozitívne, ako aj negatívne či kognitívne symptómy. V posledných rokoch sa používajú ako „lieky prvej voľby“, no stále existujú pacienti, ktorým dobre účinkujú aj typické antipsychotiká, a netreba im meniť liečbu. Vedľajšie účinky sa najčastejšie prejavujú nárastom hmotnosti (a s tým súvisiacimi ťažkosťami), ospalosťou, alebo (naopak) nadmernou energiou.
Lieky sa podávajú v tabletkách alebo injekciách (tzv. depotná liečba). Pacienti musia byť dôslední v dlhodobej liečbe a v užívaní predpísaných liekov, aj keď sa stav dočasne zlepšil. Podľa viacerých štúdií, je pre dôslednosť výhodnejšia depotná liečba, pretože takto je vyššia záruka udržiavania stabilnej hladiny lieku v krvi.
Ilustračné fotografie
