Porozprávať vlastný príbeh je ako nadvihovať tisíc závojov – na rozprávačovi záleží, čo všetko poslucháčovi dovolí uvidieť, čo prikrášli, čo zostane skryté. V Neuro magazíne často predstavujeme príbehy pacientov, ktorých „zdravotná púť“ je kľukatá a neraz nepredvídateľná.
Taký je aj príbeh štyridsaťročnej pani Lucie, ktorej život zamotala schizofrénia. „Nespomínam si, ako som sa dostala na pohotovosť, ani kto ma tam doviedol. Prebrala som sa až na psychiatrickej klinike, kde ma dali na pozorovanie,“ hovorí pacientka. S výpadkami v spomienkach, hoci nedávnych, sa u ľudí s duševným ochorením nestretávam po prvý raz. Zaujímalo ma preto, aký častý je tento jav. Oslovila som psychiatra, MUDr. Radovana Vaškovského. „Nielen pri duševných problémoch sa stáva, že ľudia sú takí sústredení na aktuálne problémy, ktoré ich trápia, že prestanú vnímať, čo sa okolo nich deje, prípadne si na to spomínajú skreslene.“
Raz pacient, navždy pacient?
Pani Lucia mala šťastie na obyčajný život. Hoci priemernosť nie vždy doceňujeme ako dobrú vec, v skutočnosti o nej mnohí snívame. Byť tak normálne spokojný: mať manžela, deti, vlastné bývanie, prácu, čas na rodinu. Lucii sa „obyčajné šťastie“ začalo rúcať ako hrad z piesku: z pohotovosti na psychiatrickú kliniku, odtiaľ do psychiatrickej liečebne, potom späť do života, odteraz spojeného s ambulantnou liečbou. Keď mi o udalostiach rozpráva, naskakujú mi zimomriavky. Naozaj môžeme po jednom záchvate nepríčetnosti skončiť ako doživotný psychiatrický pacient?
Psychiater MUDr. Vaškovský hovorí: „Nestáva sa často, že by sa pacient po prvej epizóde stal doživotným pacientom, ale generalizovať to nemôžeme. Vždy treba brať do úvahy akútnosť príznakov, s ktorými sa dostane k odborníkovi. Ak je potrebná hospitalizácia, spravidla ide o vážnejší stav. Keď u pacienta rýchlo nastúpili vážne príznaky a jeho stav sa akútne zhoršuje, alebo môžeme predpokladať akútne zhoršenie, je predsa potrebné rýchlo zasiahnuť, zbytočne nečakať. Strata kontaktu s realitou a kontroly nad svojím správaním je dosť vážna vec, treba zistiť, čo bolo príčinou. Bolo by nezodpovedné takéhoto človeka len tak prepustiť na ulicu. Nemyslite si však, že každý, kto dočasne nad sebou stratí kontrolu, je psychiatrický pacient.“
Disciplína v liečbe je nad zlato
Nejeden lekár si povzdychne, že jednou z najťažších úloh je presvedčiť pacienta, aby svoj zdravotný stav bral vážne. Nielen pre ľudí s duševným ochorením je ťažké prijať svoju diagnózu, priznať si, že ich chorobu možno nevidno v podobe vyrážky alebo opuchu, no predsa v tele prebýva. S týmto problémom sa stretávajú aj iní odborníci, ktorí liečia ľudí s cukrovkou, vysokým krvným tlakom alebo hocijakým iným ochorením, ktoré hneď nebolí. Keď je človeku zle, pozerá sa na lekára ako na záchrancu, ktorý by mal dokázať zázraky na počkanie. A keď sa mu stav zlepší, s disciplínou v liečbe to zrazu nie je také horúce.
Prijatie choroby
„Prijať chorobu je základom toho, aby liečba zabrala. Znamená to aj to, že pacient sa k liečbe neuchyľuje až vtedy, keď je na tom najhoršie, ale že sa liečbou snažíme predchádzať zhoršeniu,“ hovorí psychiater. „Najčastejšie kamene úrazu sú pacienti s laxným prístupom k svojmu zdraviu. Lieky neužívajú pravidelne alebo nie v takom množstve ako odporučil lekár, rôzne ich kombinujú, alebo vynechávajú. Chcem zdôrazniť, že je veľmi dôležité, aby pacient hovoril so svojím lekárom o prípadných vedľajších účinkoch, ktoré mu prekážajú. Vždy sa dá nájsť spôsob, ako liečbu upraviť tak, aby sa problém vyriešil. Zahodiť tabletky nie je dobrým riešením. Súčasný farmaceutický priemysel je dosť sofistikovaný a máme možnosti vhodnej účinnej liečby.“
Mnohí lekári a aj pacienti si pochvaľujú moderné možnosti depotnej liečby schizofrénie. „V liečbe psychotických porúch výrazne pomáhajú napríklad depotné injekcie. Mechanizmus, ako funguje daná účinná látka, už totiž dobre poznáme. Potrebovali sme však nájsť spôsob, ako mať lepšiu kontrolu nad tým, aby jej hladina bola v tele stabilnejšia. Depotné injekcie zaručia, že pacient aj lekár majú istotu, že pacient liek dostal, a teda sa aj ľahšie vyrieši nejaký prípadný problém, ak treba dávky účinnej látky zvýšiť alebo znížiť. Zároveň je istou úľavou aj to, že potom už pacient nemusí stále myslieť na to, či si liek vzal alebo nie, či má dostatok tabletiek pred dovolenkou, nemusí si každý deň niekoľkokrát pripomínať, že má nejaké ochorenie.“
Duševná choroba a rodina
V Luciinom príbehu sa dráma odohrávala nielen v jej vnútri, ale aj vo svete jej dcéry. O tom, že mamička je v nemocnici, že odtiaľ poputuje do inej liečebne, sa dozvedela vždy z druhej ruky. Zaujímalo ma, čo si o tom myslí odborník. Ak sa stane, že do nášho života alebo života niekoho z blízkych vstúpi duševné ochorenie, kto by sa o tom mal rozprávať s deťmi?
„Takéto problémy spravidla nenastávajú zo dňa na deň. Deti nie sú nevšímavé a registrujú, že doma sa niečo deje, hoci nevedia presne pomenovať, v čom je problém. Psychická choroba nás často limituje aj v sociálnom prežívaní, čiže celková funkčnosť rodiny je narušená. Ak ide o malé deti, je ohľaduplné veľmi ich nevystrašiť a zbytočne nestresovať. Pre malé dieťa je asi najprijateľnejšie vysvetlenie, že chorý rodič si potrebuje oddýchnuť, že je preťažený. Druhý, zdravý rodič by ho vtedy mal vedieť zastúpiť. Ani u väčších detí v situácii, keď jedného z rodičov postihla duševná choroba, netreba dramatizovať stav, alebo ho vykresľovať ako katastrofu. Práve spoločná zomknutosť rodiny pomáha chorému lepšie zvládnuť situáciu.“
Bude duševne chorých stále viac?
V príbehu pani Lucie nachádzam známy scenár mnohých iných pacientov s duševným ochorením: napätie v rodine, zlý vzťah s rodičmi, ekonomické problémy, kríza v manželstve. Uvažujem, či neradostná ekonomika a narastajúci stres spôsobia, že sa jedného dňa všetci stretneme na psychiatrickej klinike. Psychiater MUDr. Vaškovský mi môj katastrofický scenár vyvracia: „Stres má viacero podôb. V súčasnosti riešime iné skutočnosti ako predchádzajúce generácie, preto stres netreba preceňovať ani podceňovať. Nazdávam sa, že dôležité je hlavne neprehliadať prodrómy, prípadne včasné príznaky ochorenia a poradiť sa s odborníkom, ak máme obavy o naše duševné zdravie alebo stav niekoho, na kom nám záleží. Malo by byť v našom záujme, aby sme si vybrali takého odborníka, ktorému dôverujeme. Každý z nás sa dostane do situácie, keď skutočne potrebuje oporu a podporu, a to zvlášť v situácii, keď je naše zdravie krehké.“
Článok bol uverejnený v jednom z čísel magazínu Neuro od spoločnosto Medmedia.
Ilustračné foto
